Osho: Bdelé vedomie (Kľúč k životu v rovnováhe)
===============================================
(Český preklad Richard Čábelka)

Pozn. V ďaľšom sa výrazom myseľ rozumie bežná pojmová, premýšľavá myseľ;
      výrazom "ne-myseľ" sa rozumie bežná myseľ bez prítomnosti myslenia;
      výrazom bdelé vedomie sa rozumie vedomie bez prítomnosti bežnej mysle.

Predslov

  Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré o človeku treba pochopiť je, že človek spí. Dokonca aj vtedy, keď si myslí, že bdie. Jeho bdelosť je veľmi nevýrazná.
Je taká nepatrná, že nemá žiadnu cenu. Jeho bdelosť je len pekným, ale celkom prázdnym slovom.
  Spíte v noci, spíte vo dne, od narodenia až do okamihu smrti sa mení len váš režim spánku, ale nikdy nie ste skutočne bdelí. Nenahovárajte si, že ste sa prebudili len tým, že ste otvorili oči. Kým sa vám neotvoria oči vnútorné, kým sa vnútri nenaplníte svetlom, kým neuzriete kto ste, dovtedy si nenamýšľajte, že ste prebudení. To je najväčšia ilúzia, v ktorej ľudia žijú. A len čo raz prijmete názor, že ste už prebudení, potom neprichádza úsilie o prebudenie vôbec do úvahy.
  Prvá vec, ktorú si musíte zapísať hlboko do srdca je, že spíte, tvrdo spíte.Snívate vo dne i v noci. Niekedy snívate s otvorenými očami, inokedy zo zatvorenými, ale snívate - ste snom. Ešte nie ste skutočnosťou.
  Čokoľvek robíte vo sne, je samozrejme bezvýznamné. Čokoľvek si myslíte, nemá žiadny zmysel, čokoľvek vytvárate, zostáva súčasťou vašich snov a nikdy vám nedovolí uzrieť to, čo naozaj je. Preto všetci buddhovia naliehali len na jedno:
"Prebuďte sa!" Celé ich učenie po všetky stáročia je možné zhrnúť do jedinej vety: "Buďte bdelí!" A títo buddhovia tiež vymýšľali metódy, stratégie,vytvárali prostredia a energie, ktoré vás šokom môžu priviesť k vedomiu.
  Áno, kým nie ste šokovaní, otrasení v najhlbších základoch, neprebudíte sa.Spánok bol taký dlhý, že prenikol až k samému jadru vašej bytosti. Ste ním presiaknutí. Každá bunka vášho tela a každá nitka vašej mysle sa naplnila spánkom. Nejde o nič bezvýznamné. Na to, aby ste sa stali pozorovateľmi, aby ste sa stali bdelými, pozornými a ostražitými, je potom treba veľké úsilie.
  Ak sa buddhovia celého sveta zhodnú na jedinej veci, bude to táto: človek, taký aký je, spí, a človek, taký aký by mal byť, by mal byť bdelý. Bdelosť je cieľom, bdelosť je príchuťou všetkého ich učenia. Zarathuštra/1/, Lao-c/2/,
Ježiš, Buddha, Babaudin, Kabir/3/, Nanak/4/, všetci prebudení učili jedno jediné
- rôznymi jazykmi, rôznymi metaforami, ale ich pieseň je rovnaká. Rovnako ako je
more slané, či ho ochutnáte na severe, na východe alebo na západe, je príchuťou
buddhovstva bdelosť. Ak si však budete myslieť, že už bdelí ste, nebudete
vyvíjať žiadne úsilie.
  Zo svojich snov ste si vytvorili náboženstvo, bohov, modlitby, rituály. Vaši
bohovia sú súčasťou vašich snov rovnako ako všetko ostatné. Vaša politika je
súčasťou vašich snov, vaše náboženstvo je súčasťou vašich snov, vaša poézia,
maľby, umenie - všetko čo robíte. Pretože spíte, robíte veci v súlade so stavom
svojej mysle.
  Vaši bohovia sa od vás nemôžu líšiť. Kto ich tvorí? Kto im dáva tvar, farbu a
podobu? Vy ich tvoríte, tesáte ich ako sochy. Majú oči ako vy, nosy ako vy, a aj
mentalitu ako vy! Starozákonný Boh hovorí: "Som veľmi žiarlivý Boh!" A kto
stvoril Boha, ktorý je žiarlivý? Boh nemôže byť žiarlivý, a ak je, čo by potom
bolo zlé na žiarlivosti? Ak je žiarlivý dokonca Boh, prečo by ste si mali
myslieť, keď žiarlite, že robíte niečo zlé? Žiarlivosť je predsa božská!
  Starozákonný Boh hovorí: "Som veľmi hnevlivý Boh! Ak sa nebudete riadiť mojimi
prikázaniami, zničím vás. Naveky sa budete smažiť v pekle. A pretože som veľmi
žiarlivý, neuctievajte nikoho iného. To nestrpím!" Kto stvoril takého Boha? Jeho
obraz ste museli stvoriť z vlastnej žiarlivosti, z vlastného hnevu. Je to vaša
projekcia, váš tieň. Odrážate sa v ňom vy sami, nikto iný. A to isté platí pre
všetkých bohov všetkých náboženstiev.
  To je dôvod, prečo Buddha nikdy nehovoril o Bohu. Povedal: "Aký má zmysel
hovoriť o Bohu s ľuďmi, ktorí spia? Budú počúvať v spánku. Budú snívať o
všetkom, čo im poviete a vytvoria si vlastných bohov, ktorí budú cekom falošní,
slabí, bezvýznamní. Takých bohov je lepšie nemať."
  Hovory o bohoch preto Buddhu nezaujímajú. Má záujem len o to, aby vás
prebudil.

  O jednom osvietenom buddhistickom majstrovi sa rozpráva nasledovný príbeh. Keď
tento majster sedel večer na brehu rieky, tešil sa zo zurčania vody a vetra,
ktorý šumel v korunách stromov, prišiel k nemu akýsi muž a spýtal sa ho: "Môžete
mi v krátkosti vyložiť podstatu vášho náboženstva?"
  Majster zostal ticho, akoby otázku ani nepočul. Pýtajúci sa povedal:
"Nepočujete?"
  Majster odvetil: "Počul som vašu otázku a aj som na ňu odpovedal! Ticho je tou
odpoveďou. Zostal som ticho - tá odmlka bola moja odpoveď."
  Nato muž povedal: "Takej záhadnej odpovedi nerozumiem. Nemohli by ste byť
trochu zrozumiteľnejší?"
  Vtedy majster napísal do piesku malým písmom "meditácia". Muž povedal: "To je
o čosi lepšie, mám aspoň slovo o ktorom môžem rozjímať. Ale nemohli by ste to
ešte trochu objasniť?"
  Majster opäť napísal slovo "meditácia", tentoraz o čosi väčším písmom. Muž bol
trochu v rozpakoch, zmätený, dotknutý a nahnevaný. "Napísali ste znova
'meditácia'? Nemôžete mi to ešte ozrejmiť?"
  Majster teda napísal veľkým písmom "MEDITÁCIA".
  Muž povedal: "Pripadáte mi šialený!"
  Majster odvetil: "Už tak som sa znížil. Prvá odpoveď bola správna, druhá už
menej, tretia ešte horšia a štvrá veľmi nesprávna" - keď totiž napíšete
MEDITÁCIA veľkými písmenami, urobili ste z nej boha.
  Preto sa Boh píše s veľkým "B". Kedykoľvek chcete niečo stanoviť ako
najvyššie, konečné, napíšete to veľkým písmom. Majster povedal: "Dopustil som sa
chyby." Zmazal všetky slová, ktoré napísal, a povedal: "Všímajte si len moju
prvú odpoveď - len tá je pravdivá."

  Ticho je priestorom, v ktorom sa človek prebúdza, a hlučná myseľ je
priestorom, v ktorom človek zotrváva v spánku. Ak vaša myseľ stále šteboce,
potom spíte. Ak však ticho sedíte, ak myseľ zmizne a vy počujete štebot vtákov a
nie myseľ vnútri, ticho - zapískanie vtáka, švitorenie, ak niet žiadnej mysle,
ktorý by pracovala vo vašej hlave, len úplné ticho - potom sa vo vás prebudí
bdelé vedomie. Neprichádza zvonku, vzchádza vo vás, rastie vo vás. Ak to tak nie
je, potom vedzte, že spíte.

I. Pochopenie

  Nikdy nepoužívam slovo odriekanie. Hovorím: "Tešte sa zo života, lásky,
meditácie, nádhery sveta, extázy existencie - tešte sa zo všetkého!
Transformujte svetské na posvätné. Premeňte tento breh na ten druhý, pretvorte
zem na raj.
  K určitému odriekaniu potom začne dochádzať nepriamo. Deje sa to však bez
toho, aby ste to robili vy. Nie je to úsilie, je to dianie sa. Začnete sa
zriekať svojich pochabostí, začnete sa vzdávať hlúposti. Začnete sa zriekať
nezmyselných vzťahov. Začnete sa vzdávať práce, ktorá nenapĺňala vašu bytosť.
Začnete opúšťať miesta, kde nebolo možné rásť. Nevolám to však odriekaním, volám
to pochopením, bdelým vedomím.
  Ak v ruke ponesiete kamene a budete si myslieť, že sú to diamanty, nepoviem
vám, aby ste sa tých kameňov zriekli. Len vám poviem: "Buďte bdelí a pozrite sa
ešte raz!" Keď uvidíte sami, že nejde o diamanty, bude sa ich treba zriekať?
Vypadnú vám z ruky samy. Ak ich budete chcieť niesť ďalej, budete v skutočnosti
musieť vynaložiť veľké úsilie a uplatniť silnú vôľu. Nedokážete ich však niesť
dlho. Len čo raz uvidíte, že sú nanič, že nemajú cenu, ste pripravení ich
odhodiť.
  Len čo sú vaše ruky prázdne, môžete hľadať skutočný poklad. A pravý poklad sa
nenachádza v budúcnosti. Skutočný poklad sa nachádza práve tu a teraz.

O ľuďoch a krysách

  Bdelosť je cestou k životu.
  Hlupák spí, akoby už bol mŕtvy,
  no majster je bdelý a žije naveky.
  Pozoruje. Jeho myseľ je jasná.
  Je šťastný! Vidí, že bdelosť je život.
  Je šťastný, kráča po ceste prebudených.
  S ohromnou vytrvalosťou medituje, hľadá slobodu a sťastie.
                             Guatama Buddha, Dhammapadam/5/

  Žijeme bez toho, aby sme boli pozorní k tomu, čo sa okolo nás deje. Áno, v
činnostiach sme sa stali veľmi výkonnými. V tom čo robíme fungujeme tak dobre,
že na to nepotrebujeme žiadne bdelé vedomie. Stalo sa to mechanickým,
automatickým. Pracujeme ako roboty. Už nie sme ľudia, sme stroje.
  Georgij Gurdijev/6/ to opakoval znova a znova - človek, v stave v akom je, je
strojom. Urazil tým mnoho ľudí, lebo sa nikomu nemôže páčiť, keď ho volajú
strojom. Tie stroje chcú byť nazývané bohmi. Potom sa cítia šťastné a pyšné.
Gurdiev volal ľudí strojmi a mal pravdu. Ak sa budete pozorovať, zistíte, ako
mechanicky sa chováte.
  Hovorím, že ruský fyziológ Pavlov a americký psychológ Skinner/7/ majú na
99,9% pravdu keď veria, že človek je len nádherný stroj. Nie je v ňom žiadna
duša. Prehliadli len nepatrný zlomok, do ktorého spadajú buddhovia - prebudení.
Týmto vedcom však môžeme odpustiť, lebo Pavlov na buddhu nikdy nenarazil,
stretol sa len s miliónmi ľudí ako ste vy.
  Skinner študoval ľudí a krysy, a nenašiel žiadny rozdiel. Krysy sú jednoduché
bytosti, ľudia sú o čosi zložitejší. Človek je veľmi sofistikovaný stroj, krysa
je jednoduchý stroj. Krysy sa študujú ľahšie, aj preto ich psychológovia
skúmajú. Študujú krysy a robia závery o človeku - a ich závery sú takmer
správne. Všimnite si, že hovorím takmer, lebo tá desatina percenta je tým
najdôležitejším úkazom, ktorý kedy nastal. Buddha, Ježiš, Mohamed - tých zopár
prebudených sú skutočnými ľuďmi. Kde však B.F.Skinner môže nájsť buddhu?
Rozhodne nie v Amerike.

  Raz som počul:
  Akýsi muž sa spýtal rabína: "Prečo sa Ježiš nerozhodol narodiť v Amerike
dvadsiateho storočia?"
  Rabín pokrčil plecami a odvetil: "V Amerike? To by nešlo. Po prvé, kde by tam
našiel pannu? A po druhé, kde by tam našiel troch mudrcov?"

  Aj keby B.F.Skinner buddhu dokázal nájsť, jeho predom vytvorené predsudky a
názory mu nedovolia vidieť. Stále bude vidieť krysy. Nemôže pochopiť nič, čo
nemôžu pochopiť krysy. Krysy však nemeditujú, krysy sa nestávajú osvietené. A
Skinner považuje človeka len za vyššiu formu krysy. Stále však tvrdím, že o
väčšine ľudí hovorí pravdu. Jeho závery nie sú chybné a buddhovia s jeho názormi
na tzv. normálne ľudstvo budú súhlasiť. Normálne ľudstvo tvrdo spí. Dokonca ani
zver nespí tak tvrdo.
  Všimli ste si, ako sa pozorne rozhliada v lese, s akou ostražitosťou sa
pohybuje? Videli ste, ako bystro pozoruje vták na strome všetko, čo sa okolo
neho deje? Keď sa pohnete smerom k jeho teritóriu, je určitý priestor, ktorý je
ochotný tolerovať. Stačí však jeden krok za jeho hranicu, a vták odletí. Čo sa
jeho teritória týka, je neomylne ostražitý. Ak niekto do tohto teritória vojde,
znamená to nebezpečenstvo.
  Keď sa rozhliadnete okolo seba, budete prekvapení: zdá sa, že človek je
najtvrdšie spiacim tvorom na svete.

  Na aukcii, kde sa dražilo vybavenie exkluzívneho nevestinca, si jedna žena
kúpila papagája. Dva týždne nechala klietku zakrytú v nádeji, že papagáj zabudne
na svoj vulgárny slovník. Keď klietku napokon odkryla, papagáj sa rozhliadol a
povedal: "Áŕk! Nový domov. Nová pani." Potom prišla jej dcéra a papagáj dodal:
"Áŕk! Nové dievky." A keď sa večer vrátil domov jej muž, papagáj poznamenal:
"Áŕk! Stáli zákazníci."

  Človek žije v stave úpadku. To je vlastne význam biblického podobenstva o páde
Adama, jeho vyhnaní z raja. Prečo boli Adam a Eva vyhnaní? Boli vyhnaní preto,
lebo jedli ovocie zo stromu poznania. Boli vyhnaní, lebo sa stali mysľou a
stratili svoje bdelé vedomie. Ak sa stanete mysľou, stratíte bdelé vedomie -
myseľ znamená spánok, myseľ znamená hluk, mechanickosť. Keď sa stanete mysľou,
stratíte bdelé vedomie.
  Preto všetko čo treba urobiť, je stať sa znova bdelým vedomím a stratiť myseľ.
Musíte zo svojho systému vyhodiť všetko, čo ste nazbierali ako znalosti. To čo
vás udržiava v spánku, sú znalosti. Preto, čím je niekto sčítanejší, tým tvrdšie
spí.
  Je mojím vlastným pozorovaním, že prostí dedinčania sú omnoho viac vedomí a
bdelí než profesori na univerzitách a učenci v chrámoch. Učenci nie sú ničím
iným než papagájmi. Akademici na univerzitách sú len zanesení hnojom posvätnej
kravy, sú naplnení celkom nezmyselným hlukom - majú len myseľ, žiadne bdelé
vedomie.
  Ľudia, ktorí pracujú s prírodou - farmári, záhradníci, drevorubači, rezbári,
maliari - sú omnoho bdelejší než ľudia, ktorí zastávajú funkcie univerzitných
profesorov, dekanov, prorektorov a rektorov. Pracujete s prírodou - a príroda je
bdelá. Aj stromy sú bdelé. Forma ich bdelosti je samozrejme iná, ale sú veľmi
bdelé.
  Existujú vedecké dôkazy ich bdelosti. Keď prichádza k stromom drevorubač so
sekerou v ruke a má v úmysle strom zoťať, všetky stromy, ktoré ho vidia
prichádzať, sa chvejú. Je to vedecky dokázané, nevymýšľam si. Existujú
prístroje, ktoré merajú, či je strom šťastný alebo nešťastný, smutný alebo v
extáze, či má alebo nemá strach. Len čo príde drevorubač, všetky stromy, ktoré
ho spozorujú, sa začnú triasť. Začnú si uvedomovať, že smrť je nablízku. A to
drevorubač nezoťal ešte ani jeden strom, len prišiel.
  A je tu ešte jedna vec, omnoho závažnejšia. Ak pôjde drevorubač so sekerou len
okolo, bez úmyslu zoťať strom, žiadny strom strach mať nebude. Je to ten istý
drevorubač, s tou istou sekerou. Zdá sa, že jeho úmysel stínať, stromy
ovplyvňuje. Znamená to, že stromy rozumejú jeho úmyslu, znamená to, že dekódujú
samotné vibrácie jeho pocitov.
  A bola pozorovaná ďaľšia dôležitá vec: ak pôjdete do lesa a zabijete tam
zviera, neotrasie to len okolnou zvieracou ríšou, ale aj stromami. Keď zabijete
jeleňa, všetky jelene v okolí pocítia vibrácie vraždy a začnú smútiť. Začnú sa
chvieť. Bezdôvodne majú zrazu strach. Nemuseli vidieť, že bol jeden z nich
zabitý, ale akýmsi jemným spôsobom to na ne pôsobí - inštinktívne, intuitívne.
Neovplyvňuje to však len jelene, ovplyvňuje to aj stromy, papagáje, tigre, orly,
steblá trávy. Došlo k usmrteniu, došlo k deštrukcii, prišla smrť - všetko v
okolí je ovplyvnené. Zdá sa, že človek je tým, kto spí najtvrdšie.
  O Buddhových sútrach/8/ treba hlboko meditovať, vstrebávať ich a nasledovať.
Buddha hovorí: "Bdelosť je cestou k životu."
  Žijeme len natoľko, nakoľko sme bdelo vedomí. Bdelé vedomie je rozdielom medzi
životom a smrťou. Nie ste nažive len preto, že dýchate, že vám bije srdce. V
nemocnici môžete byť fyziologicky udržiavaní pri živote bez akéhokoľvek vedomia.
Vaše srdce bude stále biť, budete môcť dýchať. Môžete byť udržiavaní v takých
podmienkach, že budete žiť roky - v zmysle dýchania, tlčúceho srdca a prúdiacej
krvi. V súčasnosti sa v rozvinutých krajinách po celom svete dá nájsť veľa ľudí,
ktorí v nemocniciach len vegetujú, lebo pokročilé technológie umožnili odložiť
smrť na neurčito. Ak je toto život, potom môžete byť udržiavaní nažive. Lenže to
nie je žiadny život. Len vegetovať, neznamená žiť.
  Buddhovia majú odlišnú definíciu. Ich definícia vychádza z bdelého vedomia.
Nehovoria, že ste nažive lebo dýchate, nehovoria, že ste nažive, lebo vám v
žilách prúdi krv. Hovoria že žijete, keď ste bdelí. S výnimkou prebudených teda
v skutočnosti nežije nikto. Ste mŕtvoly - chodiace, hovoriace, konajúce - ste
roboty.
  Bdelosť je cestou k životu, hovorí Buddha. Staňte sa viac bdelými, stanete sa
viac živými. Sám život je Bohom - nejestvuje žiadny iný. Preto Buddha hovorí o
živote a o bdelom vedomí. Život je cieľom a bdelé vedomie metódou, technikou,
ako ho dosiahnuť.
  Hlupák spí. A pretože spia všetci, všetci sú hlupáci. Neurážajte sa. Fakty
treba podať také, aké sú. Fungujete v spánku. Preto tápete, preto robíte veci,
ktoré robiť nechcete. Robíte veci, o ktorých ste sa rozhodli, že sa ich nebudete
dopúšťať. Robíte veci, o ktorých viete, že nie sú správne, a nerobíte veci, o
ktorých viete, že správne sú.
  Ako je to možné? Prečo nedokážete kráčať rovno? Prečo vždy skončíte na
postranných cestičkách? Prečo sa stále ocitáte na rázcestí?

  Jedného mladého muža s príjemným hlasom požiadali, aby sa zapojil do
divadelnej hry, hoci sa snažil vyhovoriť, že v takých situáciách sa vždy cíti
veľmi nesvoj. Uistili ho, že to bude veľmi ľahké, prednesie len jeden verš a
odíde do zákulisia. Pri predstavení už na javisko vyšiel vyvedený z miery
odevom, do ktorého ho navliekli. Pri pohľade na hrdinku v bielych šatách,
ležiacu na záhradnej lavičke mu úplne povolili nervy, celkom domotal text a
musel s hanbou ujsť.

  Práve k tomuto dochádza. Pozorujte vlastný život - všetko čo robíte je také
zmätené a mätúce. Nie je vo vás žiadna jasnosť, žiadna vnímavosť. Nie ste bdelí.
Nedokážete vidieť, nedokážete počuť - máte samozrejme uši, takže môžete počuť,
ale vnútri nie je nikto, kto by rozumel. Máte samozrejme oči, takže môžete
vidieť, ale vnútri niet nikoho. Vaše oči teda vidia a vaše uši počujú, lenže
ničomu nerozumiete. A pri každom kroku zakopnete, pri každom kroku urobíte niečo
zle. A pritom stále veríte, že ste bdelí.
  Tú predstavu celkom odhoďte. Odhodiť ju predstavuje veľký skok, lebo len čo
raz odvrhnete predstavu "som bdelý", začnete pátrať a zháňať sa po spôsoboch a
prostriedkoch, ako skutočne byť bdelý. Preto to prvé, čo si musíte zapamätať je,
že spíte, tvdo spíte.
  Moderná psychológia objavila niekoľko dôležitých skutočností. Hoci ide len o
intelektuálne objavy, je to dobrý začiatok. Aj keď tieto objavy boli urobené
intelektuálne, skôr či neskôr budú prežité v živote.
  Veľkým priekopníkom bol Freud. Samozrejme nie buddhom, ale aj tak mužom
mimoriadne významným. Bol totiž prvý, vďaka komu väčšia časť ľudstva prijala
názor, že sa v človeku skrýva rozsiahle nevedomie. Vedomá myseľ tvorí len
desatinu a nevedomá je deväťkrát väčšia.
  Jeho nasledovník, Jung, potom zašiel ešte o kúsok ďalej, o kúsok hlbšie, a
objavil kolektívne nevedomie. Za individuálnym nevedomím sa nachádza nevedomie
kolektívne. Teraz je potrebný niekto, kto by objavil ešte jednu vec - existenciu
kozmického nevedomia. Ja dúfam, že skôr či neskôr k tomu súčasné psychologické
výskumy dospejú. Kozmické nevedomie je tým, o čom hovorili buddhovia.
  Môžeme teda hovoriť o vedomej mysli, ktorá je veľmi nestála, a ktorá vo vašej
bytosti zaujíma len nepatrnú časť. Za ňou sa nachádza podvedomá myseľ - hmlistá,
matná, môžete počuť jej šepot, ale nedokážete mu rozumieť. Podvedomá myseľ je
vždy za vedomou mysľou a ťahá za jej nitky. Tretia v poradí je nevedomá myseľ, s
ktorou sa stretávate len vo svojich snoch, alebo ak požijete nejakú drogu. Potom
nasleduje kolektívna nevedomá myseľ. Na tú narazíte len vtedy, keď budete
intenzívne skúmať svoju nevedomú myseľ - vtedy nájdete kolektívne nevedomie. A
keď sa vydáte ešte ďalej, ešte hlbšie, dostanete sa ku kozmickému nevedomiu.
Kozmické nevedomie je prírodou. Kolektívne nevedomie je všetkými ľuďmi, ktorí
kedy žili až do tohto okamihu. Je vašou súčasťou. Nevedomie je vaším
individuálnym nevedomím, ktoré vo vás spoločnosť potlačila, a ktorému nebolo
dovolené sa prejaviť. Preto k vám v noci prichádza zadnými vrátkami vo vašich
snoch.
  Vedomá myseľ - budem jej hovoriť takzvaná vedomá myseľ, lebo je len takzvaná,
nepravá. Je taká nepatrná, je to len malá iskrička, ale aj keď je len malou
iskričkou, je dôležitá, lebo obsahuje semienko. Semienka sú vždy malé, majú však
obrovský potenciál. Teraz sa otvára nová dimenzia. Rovnako ako Freud otvoril
dimenziu pod vedomím, Šrí Aurobindo/9/ otvoril dimenziu nad vedomím. Freud a Šrí
Aurobindo sú najvýznamnejšími ľuďmi tohto storočia. Obaja sú intelektuáli, ani
jeden z nich nie je prebudený (pozn. prekl. u Šrí Aurobinda s tým nemožno
súhlasiť), ale obaja preukázali ľudstvu neoceniteľnú službu. Vďaka nim sme si na
intelektuálnej úrovni uvedomili, že nie sme takí malí, ako sa javíme na povrchu.
Uvedomili sme si, že povrch v sebe ukrýva obrovské hlbiny a výšiny.
  Freud išiel do hlbín, Šrí Aurobindo sa snažil preniknúť do výšin. Nad našou
takzvanou vedomou mysľou sa nachádza skutočná vedomá myseľ. Tú dosiahnete len
prostredníctvom meditácie. Keď sa k vašej obyčajnej vedomej mysli pripočíta
meditácia, stane sa skutočnou vedomou mysľou.
  Za skutočnou vedomou mysľou leží nadvedomá myseľ. Pri meditovaní zažívate len
jej záblesky. Meditácia je stále ešte tápaním v temnote. Áno, niekoľko okien sa
otvorí, ale znova a znova padáte späť. Nadvedomá myseľ znamená samadhi
(osvietenie) - dosiahli ste krištáľovo jasné vnímanie, dosiahli ste integrované
vedomie. Teraz už nemôžete klesnúť späť, integrované vedomie je vaše. Zostane s
vami dokonca aj v spánku.
  Za nadvedomím sa nachádza kolektívne nadvedomie. To je to, čomu náboženstvo
hovorí boh. Za kolektívnym nadvedomím leží kozmické nadvedomie, ktoré presahuje
dokonca aj bohov. Buddha ho nazýval nirvána, Mahávíra/10/ kajvalja, hinduistickí
mystici mókša. Vy mu môžete hovoriť Pravda.
  Toto je deväť stavov vašej bytosti. A vy žijete len v jej malom kútiku - v
nepatrnej takzvanej vedomej mysli. Je to, akoby mal niekto palác, na ktorý
celkom zabudol, začal žiť na verande a myslel si, že je to všetko čo má.
  Freud i Šrí Aurobindo sú intelektuálni obri, priekopníci, filozofi, obaja so
skvelými myšlienkami. Namiesto toho, aby sa študenti učili filozofiu Bertranda
Russela, Alfréda North Whiteheada, Martina Heideggera či Jeana-Paula Sartra/11/,
bol by omnoho lepšie, keby sa učili viac o Šrí Aurobindovi, lebo on je najväčším
filozofom tohto storočia. Akademický svet ho však celkom opomíňa, celkom ho
ignoruje. Je to preto, že stačí čítať Šrí Aurobinda a pocítite, že nie ste
vedomí. On sám ešte nie je buddhom, ale aj tak vás privedie do rozpakov. Ak má
pravdu, čo urobíte? Prečo neskúmate výšiny svojej bytosti?
  Freuda prijímali s veľkým odporom, ale nakoniec ho prijali. Šrí Aurobindo ešte
prijatý nie je. Dokonca mu nikto neoponuje, jednoducho ho ignorujú. A príčina je
zrejmá. Freud hovorí o niečom pod vami - to nie je také trápne. Môžete sa cítiť
dobre, lebo viete, že ste vedomí a pod vaším vedomím je podvedomie, nevedomie a
kolektívne nevedomie. Tieto stavy sa nachádzajú pod vami, vy ste na vrchole,
môžete sa cítiť skvelo. Ak však budete študovať Šrí Aurobinda, budete sa cítiť
nepríjemne, dotknuto, lebo existujú vyššie stavy než ten váš - a ľudské ego
nikdy nechce prijať, že existuje niečo vyššie než ono. Človek chce veriť, že je
vrcholom, špičkou, Gaurišankarom/12/, Everestom - že nie je nič, čo by bolo
vyššie než on.
  Je to dobrý pocit. Keď popierate vlastné kráľovstvo, vlastné výšiny, cítite sa
veľmi dobre. Uvážte, aké je to pochabé.
  Buddha má pravdu. Hovorí: "Hlupák spí, akoby už bol mŕtvy, no majster je bdelý
a žije naveky."
  Bdelé vedomie je večné, nepozná smrť. Zomiera len to, čo vedomé nie je. Preto,
ak zostanete nevedomí, ak sa neprebudíte, budete musieť znova zomrieť. Ak sa
chcete zbaviť utrpenia z opätovného rodenia a zomierania, ak sa chcete
vyslobodiť z večného kolobehu zrodov a smrtí, budete sa musieť stať dokonale
bdelými. Budete musieť vo vedomí stúpať vyššie a vyššie.
  Tu nejde o uznanie intelektom, musí sa to stať vašou skúsenosťou, musí sa to
stať vašou existenciou. Nehovorím, aby ste boli presvedčení filozoficky, lebo
filozofické presvedčenie neprináša nič, nenesie žiadne ovocie. Pravé ovocie
získate len vtedy, keď vynaložíte veľké úsilie na to, aby ste sa prebudili.
  Intelektuálne koncepcie však vo vás môžu vzbudiť túžbu, dychtivosť, vďaka nim
si môžete uvedomiť potenciál, to, čo je možné. Môžete si uvedomiť, že nie ste
len tým, čím sa zdáte byť - ste omnoho viac.

  Hlupák spí, akoby už bol mŕtvy, no majster je bdelý a žije naveky.
  Pozoruje. Jeho myseľ je jasná.

  Jednoducho krásne výroky. Pravda je vždy prostá a nádherná. Jednoduché výroky,
no koľko toho obsahujú. Svety vnútri svetov, nekonečné svety.
  Jediné, čo sa musíte naučiť, je bdelosť. Pozorujte! Pozorujte každý svoj čin.
Pozorujte každú myšlienku, ktorá vám prechádza mysľou. Pozorujte každú túžbu,
ktorá vás ovláda. Pozorujte dokonca aj nevýznamné pohyby - ako chodíte,
hovoríte, jete, kúpete sa. Všetko pozorujte. Nech sa všetko stane príležitosťou
na pozorovanie.
  Nejedzte mechanicky, nepchajte sa len - buďte nanajvýš bdelí. Riadne a vedome
prežúvajte, a budete prekvapení, o čo všetko ste doteraz prichádzali, lebo každé
sústo vám poskytne obrovské uspokojenie. Keď budete jesť s bdelosťou, jedlo sa
stane chutnejším. Dokonca aj obyčajné jedlo chutí skvelo, keď ste bdelí. A keď
bdelí nie ste, môžete jesť ten najchutnejší pokrm, no ten bude bez chuti, lebo
nebude nikoho, kto by to pozoroval. Len sa napchávate. Jedzte pomaly, bdelo,
každé sústo musíte požuť a vychutnať.
  Ovoniavajte, dotýkajte sa, vnímajte vánok a slnečné lúče. Pozerajte na mesiac,
staňte sa tichým jazierkom bdelosti, a mesiac sa vo vás bude zrkadliť s
nesmiernou krásou.
  Žite svoj život s neustávajúcou bdelosťou. Znova a znova na to budete zabúdať.
Netrápte sa kvôli tomu, je to prirodzené. Po milióny životov ste nikdy neskúšali
byť bdelí, preto je len prirodzené, že budete opätovne zabúdať. No len čo si
spomeniete, znova pozorujte.
  Pamätajte si jedno: len čo si uvedomíte, že ste zabudli, neľutujte, nermúťte a
neodsudzujte sa, ináč budete len plytvať časom. Netrápte sa: "Zase som to
nezvládol." Nemajte pocit: "Som nanič." Nikdy neľutujte minulosť! Žite v
prítomnosti. Tak ste zabudli, no a čo? Bolo to prirodzené, je to zvyk, a zvyky
zomierajú ťažko. Navyše, toto nie je zvyk, ktorý by ste získali v jednom živote.
Je to zvyk, ktorý sa upevňoval milióny životov. Ak teda dokážete zostať bdelí čo
i len na pár okamihov, buďte vďační. Tých pár okamihov je viac, než by sa zdalo.

  Pozoruje. Jeho myseľ je jasná.

  Keď pozorujete, dostavuje sa jasnosť. Prečo z bdelosti vzniká jasnosť? Lebo
čím sa stanete bdelejšími, tým menšia bude vaša uponáhľanosť. Stanete sa
plynulejšími. Keď pozorujete, vaša rapotajúca myseľ rapoce menej, lebo energia,
z ktorej sa stávalo rapotanie, sa obracia a rodí sa z nej bdelosť. Je to tá istá
energia! Viac a viac energie sa zmení na bdelosť, a myseľ tak nedostane svoju
výživu. Myšlienky sa preriedia, odľahčia. Pomaly, pomaličky začnú umierať. A len
čo začínajú umierať myšlienky, prichádza jasnosť. Z vašej mysle sa stáva
zrkadlo.

  Je šťastný!

  Keď má človek jasnú myseľ, je blažený. Zmätok je prvotnou príčinou utrpenia.
Základom blaženosti je jasnosť. "Je šťastný! Vidí, že bdelosť je život."
  Teraz vie, že smrť nejestvuje, lebo bdelosť nemožno nikdy zničiť. Až príde
smrť, budete ju tiež pozorovať. Ak zomriete bdelí, pozorovanie nezomrie. Vaše
telo sa rozpadne, obráti sa v prach, ale vaša bdelosť zostane. Stane sa súčasťou
kozmického celku. Stane sa kozmickým vedomím.
  V takých chvíľach proroci upanišád/13/ hovoria: "Aham brahmásmí - som kozmické
vedomie." V takom stave vyhlásil al-Hillaj Mansúr/14/: "Ana'l haq! - som Pravda
(Boh)!" To sú výšiny, na ktoré máte právo. Ak ich nedosahujete, môžete za to len
vy sami. Nikto iný.

  S ohromnou vytrvalosťou medituje, hľadá slobodu a šťastie.

  Pozorne počúvajte tie slová! Kým na svoje prebudenie nevynaložíte všetko
úsilie, nedôjde k nemu. Čiastočné úsilie je zbytočné. Nesmiete byť len
priemerní, nesmiete byť len vlažní. To vám nepomôže. Vlažné úsilie je odsúdené
na neúspech.
  Transformácia prebehne len vtedy, keď na ňu vynaložíte všetku energiu. K
alchymistickej premene dôjde, až keď naplno vriete. Vtedy sa odparíte. Potom
začnete stúpať. Nevšimli ste si? Voda tečie nadol, para stúpa nahor. Deje sa to
isté: nevedomie klesá nadol, bdelé vedomie stúpa nahor.
  Nahor je synonymom pre dovnútra a nadol je synonymom pre smer von. Bdelé
vedomie smeruje dovnútra, nevedomie von. Nevedomie vyvoláva váš záujem o čosi
druhé - veci, ľudí, ... Nevedomie vás udržiava v úplnej temnote. Vaše oči sú
obrátené na druhých. Nevedomie je zdrojom akejsi vonkajškovosti, robí vás
extrovertnými. Bdelé vedomie vytvára obrátenosť dovnútra, robí vás
introvertnými. Vťahuje vás čoraz hlbšie dnu.
  A hlbšie a hlbšie znamená aj vyššie a vyššie. Hlbšie a vyššie rastú súčasne
ako strom. Vy len vidíte, ako strom rastie nahor, no nevidíte korene, ktoré
rastú nadol. Najprv však musia rásť korene nadol, až potom môže strom rásť
nahor. Ak bude chcieť strom dosiahnuť nebo, bude musieť zapustiť korene do
najväčšej možnej hĺbky. Strom rastie súčasne v oboch smeroch. Rovnako bdelé
vedomie rastie nahor a súčasne zapúšťa korene do vašej bytosti.

Korene utrpenia

  Utrpenie je stavom nevedomia. Trpíme, lebo si neuvedomujeme čo robíme, o čom
premýšľame, čo cítime, a preto si v každom okamihu odporujeme. Naše činy idú
jedným smerom, myslenie druhým a pocity sú opäť niekde inde. Rozpadáme sa, sme
stále viac a viac roztrieštení. A to je utrpenie - strata integrity, strata
jednoty. Celkom sme stratili stred, máme len okraje. A život, ktorý nie je
harmonický, bude utrpením, balvanom, ktorý treba nejako niesť. V najlepšom
prípade môže človek túto bolesť zmierniť. Liekov proti bolesti sú tisíce.
  Nie sú to len drogy a alkohol, aj takzvané náboženstvo funguje ako ópium. Ľudí
omamuje. Všetky náboženstvá sú samozrejme proti drogám, lebo samy obchodujú na
rovnakom trhu. Sú proti konkurencii. Keď budú ľudia brať ópium, asi nebudú
pobožní. Nebudú mať potrebu byť pobožnými. Našli svoje ópium, tak prečo by sa
mali starať o náboženstvo? Ópium je lacnejšie, je v ňom menej účasti. Ak ľudia
fajčia marihuanu alebo berú LSD a iné chemicky pripravované drogy, prirodzene
nebudú pobožní, lebo náboženstvo je veľmi primitívna droga. Preto sú všetky
náboženstvá proti drogám.
  V skutočnosti nie sú proti drogám ako takým. Tým skutočným dôvodom je, že
drogy sú konkurenciou. A ak zabránite ľuďom, aby užívali drogy, potom zákonite
padnú do pasce kňazom, lebo to bude jediná cesta, ktorá im ostane. Je to
monopolizácia - na trhu zostane len ich "ópium" a všetko ostatné sa stane
ilegálnym.
  Ľudia žijú v utrpení. Vedú z neho len dve cesty: začať meditovať a stať sa
pozornými, bdelými, bdelo vedomými. Je to drina. Vyžaduje to guráž. Druhou
cestou je objaviť niečo, čo vás urobí ešte menej vedomými než ste, aby ste svoje
živorenie necítili. Nájsť niečo, čo vás urobí celkom necitlivými, nejakú omamnú
látku, nejaký liek proti bolesti, ktorý vás urobí takými bezvedomými, že budete
môcť do svojho bezvedomia utiecť a celkom zabudnúť na svoje úzkosti, muky a
bezvýznamnosť.
  Táto druhá cesta nie je skutočnou cestou. Urobí vaše utrpenie len o niečo
príjemnejším, o niečo znesiteľnejším a ľahším, ale nepomôže vám - netransformuje
vás. K jedinej transformácii dochádza prostredníctvom meditácie, lebo meditácia
je jedinou metódou, ktorá vás urobí bdelými. Pre mňa je meditácia jediným pravým
náboženstvom. Všetko ostatné je podfuk. Existujú rôzne značky "ópia" -
kresťanstvo, hinduizmus, islám, džinizmus, buddhizmus - sú to však len rôzne
značky. Nádoba je odlišná, ale obsah rovnaký: všetky tieto "ópiá" vám pomáhajú
nejako sa prispôsobiť utrpeniu.
  Ja sa vás však snažím priviesť za utrpenie. Netreba sa mu prispôsobovať.
Jestvuje možnosť celkom sa od neho oslobodiť. No táto cesta je trochu namáhavá.
Je to výzva.
  Musíte si začať pozorne uvedomovať svoje telo a to, čo s ním robíte.

  Raz si prišiel kráľ vypočuť Buddhov ranný príhovor. Sedel priamo pred Buddhom
a stále hýbal palcom na nohe. Buddha prestal rozprávať a pozrel na kráľov palec.
Keď sa naň pozrel, kráľ ním prestal hýbať.
  Buddha sa ho spýtal: "Prečo to robíš?"
  Kráľ odvetil: "Keď si prestal hovoriť a pozrel sa na môj palec, len vtedy som
si uvedomil, čo robím. Ináč som si toho nebol vedomý."
  Buddha povedal: "Je to tvoj palec a nie si si ho vedomý? Potom môžeš aj zabiť
človeka a nebyť si toho vedomý!"

  A práve takto boli zavraždení ľudia a vrah si nebol ničoho vedomý. Veľa vrahov
na súde celkom poprelo, že by vraždili. Najprv sa myslelo, že jednoducho klamú,
ale najnovšie sa zistilo, že nie. Zabíjali v stave bez vedomia. Boli v tej
chvíli takí rozzúrení, takí nahnevaní, že boli posadnutí svojím hnevom. A keď
ste rozzúrení, začne vaše telo do krvi vylučovať určité omamné látky. Zúriť
znamená byť dočasne šialený. A človek na to celkom zabudne, lebo nebol ani
trochu vedomý. Takto sa ľudia zamilovávajú, zabíjajú, páchajú samovraždy, konajú
všetko možné.
  Prvým krokom k bdelému vedomiu je pozorovanie svojho tela. Pomaly, pomaličky
si človek začne uvedomovať každé svoje gesto, každý svoj pohyb. A ako si ich
začne uvedomovať, začne sa diať niečo zázračné: veľa vecí, ktoré ste predtým
robili, jednoducho zmizne. Vaše telo sa viac uvoľní, zharmonizuje, začne v ňom
prevládať hlboký mier, pulzovať jemná hudba.
  Potom to isté treba urobiť s myšlienkami - začnite si uvedomovať svoje
myšlienky. Sú jemnejšie než telo a samozrejme aj nebezpečnejšie. Len čo si
začnete uvedomovať myšlienky, budete prekvapení, čo sa vnútri vás deje. Ak si
budete zapisovať všetko, čo sa vo vás v každom okamihu odohráva, čaká vás veľké
prekvapenie. Nebudete tomu ani veriť: "Toto sa deje v mojom vnútri?" Píšte len
desať minút. Zatvorte okná i dvere, zamknite sa, aby nikto nemohol vstúpiť a
mohli ste byť celkom úprimní. Zapáľte si aj oheň, v ktorom budete môcť papier so
svojimi poznámkami spáliť, aby sa to okrem vás nikto nedozvedel. A potom buďte
celko úprimní - píšte všetko, čo vás napadne. Nevysvetľujte to, nemeňte, ani
neupravujte. Spíšte to na papier otvorene, napíšte to presne také, aké to je.
  Po desiatich minútach si to prečítajte - vnútri uvidíte šialenú myseľ!
Neuvedomujete si, že celé toto šialenstvo vo vás neprestajne plynie ako spodný
prúd. Ovplyvňuje všetko významné vo vašom živote. Má vplyv na všetko, čo robíte
i čo nerobíte, ovplyvňuje úplne všetko. Váš život je jeho výsledkom!
  Preto treba tohto šialenca zmeniť. A zázrakom bdelého vedomia je, že nemusíte
robiť nič iné, len si začať pozorne uvedomovať. Samotné pozorovanie ho zmení.
Pomaly, pomaličky šialenec zmizne. Pomaly, pomaličky sa začnú myšlienky chovať
podľa určitého vzoru: prestanú byť chaotické a začnú byť v súlade s vesmírom.
Potom opäť zavládne hlboký mier.
  A keď bude vaše telo a myseľ v kľude, uvidíte, že sa tiež zladili, že je medzi
nimi most. Už nebežia každé iným smerom, necválajú na chrbtoch dvoch rôznych
koní. Po prvý raz nastane zhoda a táto zhoda vám nesmierne pomôže v práci na
treťom kroku, ktorým je začať si uvedomovať svoje pocity, emócie, nálady. To je
tá najjemnejšia a najťažšia vrstva. Po uvedomovaní si myšlienok, je to ďaľší
krok. Aby ste si začali uvedomovať svoje nálady, emócie a pocity, je potrebné
ešte o čosi pozornejšie vedomie.
  Len čo si budete uvedomovať svoje telo, myšlienky a emócie, spoja sa do
jedného celku. A keď sú tieto tri jedným, keď fungujú v dokonalej zhode a hladko
spolupracujú, môžete počuť hudbu všetkých troch - stal sa z nich orchester.
Potom príde aj to štvrté. To nemôžete spôsobiť, to sa stane spontánne - je to
dar (od) celku. Je to odmena pre tých, ktorí pozorujú telo, myseľ a emócie.
  Tým štvrtým je najvyššie vedomie, ktoré z človeka robí prebudeného. Začne si
uvedomovať vlastné bdelé vedomie - to je tým štvrtým. To z človeka robí buddhu,
prebudeného. A len keď sa človek takto prebudí, spozná, čo je blaženosť. Telo
pozná rozkoš, myseľ pozná šťastie, srdce pozná radosť. To štvrté pozná
blaženosť. Blaženosť je cieľom a bdelé vedomie je cestou k nemu.

Vlastné svety

  Herakleitos/15/ raz povedal:
  Keď bdejú, sú ľudia k tomu, čo sa okolo nich deje,
  rovnako nepozorní a zábudliví ako počas spánku.
  Blázni, aj keď počujú, sú ako hluchí.
  Hodí sa na nich, že kdekoľvek sú, vlastne chýbajú.
  Človek by nemal konať, ani hovoriť akoby spal.
  Bdelí majú jeden spoločný svet,
  spiaci každý svoj vlastný.
  Keď bdieme, všetko čo vidíme je smrť,
  keď spíme, sen.

  Herakleitos sa dotýka najväčšieho problému človeka - aj keď bdie, človek tvrdo
spí.
  Spíte keď spíte, ale spíte aj keď bdiete. Čo to znamená? - hovorí to totiž
Buddha, Ježiš aj Herakleitos. Vyzeráte celkom bdelo, ale je to len zdanie.
Hlboko vnútri tvrdo spíte.
  Dokonca aj práve teraz vnútri spíte. Tisíce myšlienok plynú a vy si
neuvedomujete čo sa deje, nie ste si vedomí toho, čo robíte. Pohybujete sa, ako
sa pohybujú ľudia v spánku.
  Iste ste sa stretli s niekým, kto sa v spánku pohybuje - urobí to či ono, a
potom sa vráti naspäť do postele. Hovorí sa tomu námesačnosť. Mnoho ľudí v noci
vstane a pohybuje sa, oči otvorené dokorán. Môžu chodiť, dokážu nájsť dvere.
Prídu do kuchyne, niečo zjedia, vrátia sa späť a zase si ľahnú. Keď sa ich na to
ráno spýtate, nič si nepamätajú. V najlepšom prípade si uvedomia - ak sa budú
snažiť si spomenúť - že sa im v noci snívalo o tom, ako išli do kuchyne. Bol to
však nanajvýš sen, a aj ten je ťažké si znova vybaviť.
  Veľa ľudí spáchalo zločin. Mnoho vrahov na súde tvrdí, že o ničom nevedia, že
si nepamätajú, že by niekedy niečo také urobili. Neznamená to, že by klamali,
nie. Psychoanalytici objavili, že títo ľudia nepodvádzajú, neklamú. Hovoria
úplnú pravdu. Spáchali vraždu akoby vo sne, spáchali ju v hlbokom spánku. Tento
spánok je hlbší než bežný spánok. Je ako opitosť: je možné sa trochu pohybovať,
trochu čosi porobiť, aj byť trochu bdelý - ale opitý. Neviete presne čo sa deje.
Čo ste urobili v minulosti? Dokážete si presne spomenúť, prečo ste urobili to,
čo ste urobili? Niečo sa vám stalo? - boli ste bdelí, keď sa to prihodilo?
Zamilujete sa, a neviete prečo. Nahneváte sa, a neviete prečo. Samozrejme si
nájdete výhovorky, zdôvodníte všetko čo urobíte, ale zdôvodňovanie nie je bdelé
vedomie.
  Pôvodný zmysel slova hriech neznamená niečo zlé spáchať, znamená len niečo
opomenúť, postrádať - nebyť prítomný, urobiť niečo bez vedomia prítomnosti - to
je jediný hriech. A jediná cnosť? Keď niečo robíte, byť pritom dokonale bdelý -
Gurdijev tomu hovorí sebauvedomovanie, Buddha byť bdelo pozorný, Krišnamurti/16/
bdelé uvedomovanie si, Kábir sárati - byť prítomný! To je všetko čo treba, nič
viac.
  Nemusíte nič meniť, a aj keď sa budete snažiť, nepôjde vám to. Snažili ste sa
na sebe zmeniť veľa vecí. Uspeli ste? Koľkokrát ste sa rozhodli, že sa už
nenahneváte? Čo sa stalo s vaším rozhodnutím? Len čo príde tá chvíľa, ste zase v
pasci, rozčúlite sa, a potom čo váš hnev odoznie, opäť robíte pokánie. Stal sa z
toho začarovaný kruh: nahneváte sa, potom sa kajáte, a následne ste pripravení
sa znova nahnevať.
  Pamätajte si, že aj vtedy, keď sa kajáte, nie ste vedome prítomní - pokánie je
tiež časťou hriechu. Preto sa nič nedeje. Snažíte sa a snažíte, robíte veľa
rozhodnutí a skladáte veľa sľubov, ale nič sa nedeje - zostávate rovnakí, ako
keď ste sa narodili, ani trochu ste sa nezmenili. Nie, že by ste sa nesnažili,
nie, že by ste sa nesnažili dostatočne, skúšali ste to znova a znova. Neuspeli
ste, lebo to nie je otázka úsilia. Väčšie úsilie nepomôže. Je to otázka
bdelosti, nie úsilia.
  Keď ste bdelí, veľa vecí jednoducho odpadne samo, nemusíte ich odhadzovať. V
bdelom vedomí niektoré veci nie sú možné. A to je moja definícia, nemám žiadne
ďaľšie kritériá. Ak ste bdelo vedomí, nemôžete sa zamilovať (upadnúť do (stavu)
lásky/17/) - v takom prípade by to bol hriech. Môžete milovať, vtedy to nebude
pád, ale vzostup. Prečo používame výraz upadnúť do lásky (zamilovať sa)? Je to
pád, padáte, nestúpate. Ak ste bdelo vedomí, pád je nemožný - dokonca ani do
lásky. To je nemysliteľné. S bdelým vedomím je to nemožné, s bdelým vedomím do
lásky stúpate. A vzostup do lásky je niečo celkom iné, než do nej upadnúť.
Padnúť do lásky je ako sen. Ľuďom, ktorým sa to stalo, sa ich stav zrkadlí v
očiach, je to, akoby spali hlbšie než ostatní, akoby snívali, akoby boli opití.
Môžete to spoznať na ich očiach, lebo v nich majú ospalosť. Ľudia, ktorí do
lásky stúpajú, sú celkom odlišní. Môžete vidieť, že už nesnívajú. Stoja realite
tvárou v tvár, jej prostredníctvom rastú.
  Keď do lásky upadnete, zostanete dieťaťom, keď do nej vystúpate, dospejete. A
po čase z lásky nevznikne vzťah, ale stane sa stavom vášho bytia. Potom to nie
je tak, že by ste niečo milovali, a niečo nie. Jednoducho ste láskou. Zdieľate
sa s každým, kto k vám príde. Dávate svoju lásku všetkému, čo sa deje. Dotknete
sa kameňa a dotýkate sa ho, akoby ste sa dotýkali tela svojej milej. Pozriete na
strom a dívate sa naň, akoby ste sa dívali do tváre svojho milého. Stane sa to
stavom bytia. Nepadli ste do stavu lásky, teraz ste láskou. A to je stúpanie,
nie pád.
  Láska je nádherná, keď prostredníctvom nej stúpate, a stáva sa nemravnou a
ošklivou, keď prostredníctvom nej padáte. Skôr či neskôr zistíte, že taká láska
je naozaj jedovatá. Stalo sa z nej otroctvo. Ste v nej polapení, vaša sloboda
bola potlačená, vaše krídla pristrihnuté, už nie ste voľní. Vlastníte a
dovoľujete, aby niekto vlastnil vás. Stávate sa vecou, a z človeka, do ktorého
ste sa zamilovali, sa snažíte vec urobiť.
  Pozrite na manželov: z oboch sa stali veci, už nie sú ľuďmi. Snažia sa
vlastniť jeden druhého. Vlastniť však možno len veci, nie bytosti. Ako môžete
vládnuť človeku? Ako ho môžete zmeniť na majetok? To je nemožné! No manžel sa
snaží vlastniť manželku a manželka sa snaží o to isté. Potom dochádza ku
konfliktom, obaja sa v podstate stávajú nepriateľmi. Ničia jeden druhého.

  Raz do kancelárie vedúceho cintorína vstúpil Mula Nasredin/18/ a nariekal:
"Viem, že moja žena je pochovaná na vašom cintoríne, ale nemôžem nájsť jej
hrob."
  Vedúci vzal zoznam a spýtal sa: "Ako sa volá?"
  Mula odpovedal: "Nasredinová."
  Vedúci pozrel do zoznamu a povedal: "Žiadna pani Nasredinová tu nie je, mám tu
len nejakého Mulu Nasredina. Je mi ľúto, zdá sa, že v zozname je chyba."
  Mula Nasredin odvetil: "To nie je chyba. Kde je ten hrob Mulu Nasredina?
Všetko je totiž na moje meno."

  Dokonca aj hrob jeho ženy!

  Vlastníctvo ... každý sa snaží vlastniť svojho milého, svoju milú. To už nie
je láska. Len čo niekoho vlastníte, v skutočnosti nenávidíte, ničíte, zabíjate,
ste vrahmi. Láska by mala dávať slobodu. Láska je sloboda. Láska bude milého
robiť stále slobodnejším, láska bude dávať krídla a otvárať nekonečné nebo.
Nemôže sa z nej stať väzenie alebo ohrada. Takú lásku však nepoznáte, lebo
vzniká len vtedy, keď ste bdelo vedomí. Taká kvalita lásky prichádza len vtedy,
keď je prítomné bdelé vedomie. Vy poznáte lásku, ktorá je hriešna, lebo pochádza
zo spánku.
  A tak je to so všetkým, čo robíte. Dokonca aj keď sa snažíte robiť niečo
dobré, ubližujete. Pozrite na ľudomilov, reformátorov spoločnosti, takzvaných
revolucionárov: vždy ubližujú, sú to tí najškodlivejší ľudia na svete. Je však
ťažké rozoznať, v čom spočíva ich škodlivosť, lebo sú to dobrí ľudia, ktorí vždy
preukazujú druhým dobro - je to ich spôsob, ako druhých uväzniť. Ak im dovolíte,
aby vám preukázali nejaké dobro, privlastnia si vás. Začnú vám masírovať nohy, a
skôr či neskôr zistíte, že sa ich ruka naťahuje po vašom krku! Začínajú od nôh,
ale skončia pri krku, lebo sú nevedomí. Nevedia, čo robia. Naučili sa trik - ak
chceš niekoho vlastniť, preukazuj mu dobro. Dokonca si ani neuvedomujú, že sa
tento trik naučili. Budú však škodiť, lebo čokoľvek čo sa snažia, niekoho alebo
niečo vlastniť, nech je toho meno alebo forma akákoľvek, je bezbožné a hriešne.
  Vaše kostoly, chrámy a mešity na vás spáchali hriech, lebo sa stali
vlastníkmi, stali sa vládcami. Každá cirkev je proti náboženstvu, lebo
náboženstvo je sloboda! Prečo sa to teda deje? Ježiš sa vám snaží dať slobodu,
krídla. Čo sa stane potom, akú rolu v tom hrá cirkev? Ježiš žije v úplne
odlišnej úrovni bytia, v úrovni bdelého vedomia. Tí, ktorí ho počúvajú, tí,
ktorí ho nasledujú, žijú na úrovni spánku. Čokoľvek počujú a vykladajú,
vykladajú prostredníctvom svojich snov. A čokoľvek vykonajú, bude hriechom.
Kristus vám dáva náboženstvo, a potom ho ľudia, ktorí spia hlbokým spánkom,
pretvoria v cirkev.

  Satan raz sedel veľmi smutne pod stromom. Okolo prechádzal akýsi svätec.
Pozrel na satana a povedal: "Hovorí sa, že nikdy nespíš, že vždy kdesi vystrájaš
nejakú neplechu. Čo tu robíš pod stromom?"
  Satan skľúčene odvetil: "Vyzerá to tak, že moju prácu prebrali kňazi a ja
nemám čo robiť, som celkom bez práce. Niekedy rozmýšľam o samovražde, lebo tí
kňazi si počínajú veľmi dobre."

  Kňazi si počínajú veľmi dobre preto, lebo zamenili slobodu za väzenie, pravdu
za dogmy - všetko z úrovne bdelého vedomia zmenili na úroveň spánku.
  Snažte sa presne pochopiť, čo tento spánok je, lebo ak dokážete vycítiť, čo je
jeho podstatou, už ste sa začali prebúdzať - už ste na ceste, ktorá z neho vedie
von. Čo je tým mechanizmom? Aký je jeho modus operandi?
  Myseľ sa vždy nachádza v minulosti alebo v budúcnosti. Nedokáže byť v
prítomnosti, je to pre ňu celkom nemožné. Ak ste v prítomnosti, myseľ
nejestvuje, lebo myseľ znamená premýšľať. Ako môžete v prítomnosti premýšľať?
Môžete premýšľať o minulosti. Tá sa už stala vašou súčasťou a myseľ na ňu môže
spomínať. Môžete premýšľať o budúcnosti. Tá ešte nenastala, ale myseľ o nej môže
snívať. Myseľ teda dokáže dve veci. Buď sa vracať do minulosti, kde má nesmierny
priestor, v ktorom sa môže pohybovať, alebo unikať do budúcnosti, kde je opäť
nekonečný priestor, kde je možné si predstavovať a snívať. Ako ale môže myseľ
fungovať v prítomnosti? V prítomnosti nejestvuje žiadny priestor, v ktorom by sa
mohla pohybovať.
  Prítomnosť len rozdeľuje minulosť a budúcnosť, je jednoducho len deliacou
čiarou. Nie je v nej žiadny priestor.  V prítomnosti môžete len byť, nemôžete
premýšľať, lebo na premýšľanie potrebujete priestor. Myšlienky vyžiadajú
priestor, sú ako predmety. Myšlienky nie sú duchovné, lebo dimenzia duchovna
začína až v neprítomnosti myšlienok. Myšlienky sú hmotné predmety, hoci veľmi
jemné, a každý hmotný predmet potrebuje priestor.
  V prítomnosti nemôžete premýšľať. V okamihu, keď sa dáte do premýšľania, už
ide o minulosť. Vidíte vychádzať slnko. Vidíte ho a poviete: "Aký nádherný
východ slnka!" Ide však už o minulosť. Keď vychádza slnko, nejestvuje priestor
dokonca ani na to, aby ste povedali: "Aké nádherné!", lebo len čo to vyslovíte,
stala sa už z vášho zážitku minulosť. Myseľ na ňu spomína. Ako môžete premýšľať
presne v momente keď svitá, presne v okamihu, keď slnko vychádza? Čo si môžete
myslieť? Môžete s vychádzajúcim slnkom byť, nemôžete však premýšľať. Pre vás je
tam priestoru dosť, pre vaše myšlienky však nie.
  V záhrade uvidíte nádherný kvet a poviete: "Nádherná ruža." - v tej chvíli už
s tou ružou nie ste, už ide o spomienku. Keď je tam kvet a ste tam aj vy, obaja
prítomní jeden pre druhého, ako môžete premýšľať? Nie je na to priestor. Ten
priestor je taký tesný - v skutočnosti tam žiadny nie je - že dokonca vy a tá
ruža nemôžete existovať ako dvaja, lebo ani pre dvoch tam nie je miesto, môže
tam byť len jedno.
  To je dôvod, prečo ste v dokonalej prítomnosti kvetom a kvet vami. Keď nie je
prítomné myslenie, kto je kvetom a kto pozorovateľom? Pozorovateľ sa stáva
pozorovaným. Hranice sa zrazu strácajú. Zrazu ste prenikli do kvetu a kvet do
vás. Náhle nie ste dvoma - ste jedným.
  Keď začnete rozmýšľať, opäť sa stanete dvoma. Ak nepremýšľate, kde je
dualizmus? Keď ste s kvetom a nerozmýšľate, je to hovor, nie rozhovor. Ak ste so
svojím milým či milou, je to hovor, nie rozhovor, lebo nejestvujú dvaja. Keď
sedíte vedľa svojho milého a držíte ho za ruku, vtedy len existujete.
Nepremýšľate o dňoch minulých ani budúcich - ste tu a teraz. Byť "tu a teraz" je
také nádherné a intenzívne, že touto intenzitou nedokáže preniknúť žiadna
myšlienka.
  Brána prítomnosti je úzka. Súčasne do nej nemôžu vstúpiť ani dvaja, len jeden.
V prítomnosti nie je možné rozmýšľať, nie je možné snívať, lebo snívanie nie je
nič iné než rozmýšľanie v obrazoch. Oboje je predmetom, oboje je hmotné.
  Keď ste bez rozmýšľania, v prítomnosti, ste po prvý raz duchovní. Otvára sa
nová dimenzia - tou dimenziou je bdelé vedomie. Pretože ste tú dimenziu
nepoznali, Herakleitos hovorí, že spíte, že nie ste bdelí. Bdelé vedomie znamená
byť v prítomnosti tak dokonale, že nejestvuje žiadny pohyb smerom k minulosti
ani budúcnosti - všetok pohyb ustáva.
  To neznamená, že by ste sa stali statickými. Začína nový pohyb v hĺbke.
Jestvujú dva druhy pohybu, a to je aj význam Ježišovho kríža - symbolizuje dva
pohyby, križovatku. Jeden pohyb je lineárny - pohybujete sa po priamke od
jedného predmetu k druhému, od jednej myšlienky k druhej, od jedného sna k
druhému, ... - pohybujete sa horizontálne po priamke. To je pohyb v čase. Takto
sa pohybujú tí, ktorí tvrdo spia. Môžete sa pohybovať ako kyvadlový autobus, tam
a späť, po priamke.
  Jestvuje však aj iný pohyb, ktorý sa odohráva v celkom inej dimenzii. Tento
pohyb nie je horizontálny, ale vertikálny. Nepohybujete sa z A do B a z B do C.
Pohybujete sa z A do hlbšieho A: z A1 do A2, ... - nadol alebo nahor.
  Len čo sa zastaví myslenie, započne nový pohyb. Klesáte do hlbiny, je to ako
pád do priepasti. Ľudia, ktorí intenzívne meditujú, sa skôr či neskôr k tomu
bodu dostanú. Vtedy sa v nich prebudí strach, lebo majú pocit, akoby sa otvorila
bezodná priepasť. Máte závrať, máte strach. Radi by ste sa držali starého
pohybu, ktorý poznáte. Ten nový je ako smrť.
  To je význam Ježišovho kríža - je to smrť. Presun od horizontály k vertikále
je smrť, skutočná smrť. Je to však smrť len z jedného pohľadu, z druhého ide o
vzkriesenie. Zomierate, aby ste sa narodili. Zomierate v jednej dimenzii, aby
ste sa narodili v druhej. Na horizontále ste Ježišom, na vertikále sa stávate
Kristom.
  Ak sa pohybujete od jednej myšlienky k druhej, zotrvávate vo svete času. Ak sa
presuniete do prítomnosti, nie k myšlienkam, premiestnite sa do večnosti. Nie
ste statickí - nič v tomto svete nie je statické, ani nemôže byť - vzniká nový
pohyb, pohyb bez motivácie. Pamätajte na tieto slová. Po horizontále sa
pohybujete kvôli motivácii. Musíte niečo dosiahnuť - peniaze, slávu, moc alebo
Boha. Pohyb s motiváciou znamená spánok.
  Pohyb bez motivácie znamená bdelé vedomie - pohybujete sa, lebo pohyb je
rýdzim šťastím, životom, lebo život je energiou a energia pohybom. Pohybujete
sa, lebo energia je potešením. Váš pohyb nemá žiadny iný dôvod. V skutočnosti
nikam nejdete, vlastne nejdete vôbec, len sa tešíte z energie. Mimo pohybu
samého neexistuje žiadny cieľ. Pohyb má svoju vnútornú hodnotu, nie vonkajšiu.
  Buddha žije, Herakleitos žije, i ja žijem, dýcham, ale pohybujeme sa odlišne,
bez motivácie.
  Pred niekoľkými rokmi sa ma ktosi spýtal: "Prečo pomáhate ľuďom v meditácii?"
  Povedal som mu: "Je to moje potešenie. Nie je žiadne preto - jednoducho ma to
teší." Tak ako niekoho baví siať v záhrade semená a čakať na kvety, ja sa teším,
keď kvitnete vy. Je to záhradníčenie. Ak niekto kvitne, je to rýdze potešenie. A
ja ho zdieľam. Nie je v tom žiadny cieľ. Ak neuspejete, nebudem znechutený. Ak
nerozkvitnete, je to tiež v poriadku, lebo rozkvet nemožno vynútiť. Púčik
nemôžete otvoriť násilím - vlastne môžete, ale tým ho zničíte. Môže to ako
rozkvet vyzerať, ale nie je.
  Celý svet, celá existencia sa pohybuje do večnosti. Myseľ sa pohybuje v čase.
Existencia sa pohybuje smerom nahor a nadol, myseľ vpred a späť. Myseľ sa
pohybuje horizontálne, to je spánok. Ak sa dokážete pohybovať vertikálne, je to
bdelé vedomie.
  Zotrvávajte v prítomnosti. Preneste sa úplne do prítomnosti. Nedovoľte, aby sa
vám do toho plietla minulosť, nedovoľte, aby vám do toho vstupovala budúcnosť.
Minulosť už nejestvuje, je mŕtva. A ako hovoril Ježiš: "Nechajte mŕtvych, nech
pochovajú svojich mŕtvych." Minulosť už nejestvuje, prečo sa o ňu staráte? Prečo
ju prežúvate stále dokola? Ste blázni? Už neexistuje, je len vo vašej mysli, je
len spomienkou. Budúcnosť ešte nenastala - prečo teda o nej premýšľate? Ako
môžete premýšľať o niečom, čo ešte nenastalo? Ako si to môžete naplánovať?
Čokoľvek pre to urobíte, nič z toho sa nestane. Potom budete nespokojní. Celok
má svoj vlastný plán. Prečo sa proti nemu snažíte stavať tie svoje?
  Existencia má vlastné plány, je múdrejšia ako vy - celok je múdrejší ako časť.
Prečo sa hráte na to, že ste celkom? Celok má vlastný osud, vlastné naplnenie.
Prečo sa o to staráte? Navyše všetko čo vykonáte bude hriechom, lebo vám bude
unikať okamih - prítomný okamih. A ak sa z toho stane zvyk - čo sa stáva, lebo
ak vám začne prítomnosť unikať, začnete si na to zvykať - keď príde budúcnosť,
opäť ju premeškáte, lebo keď príde, už to nebude budúcnosť, ale prítomnosť.
Včera ste rozmýšľali o dnešku, lebo vtedy to bol zajtrajšok. Teraz je dneškom a
vy opäť rozmýšľate o zajtrajšku, a až ten príde, stane sa zase dneškom, lebo
všetko, čo existuje, existuje tu a teraz. Nič nemôže existovať ináč. A ak vaša
myseľ hľadí utkvelo a neprestajne k zajtrajšku, kedy budete žiť? Zajtrajšok
nikdy nepríde. Prítomný okamih vám bude stále unikať - a to je hriech (jeho
pôvodný význam).
  V okamihu, keď nastúpi budúcnosť, nastúpi čas. Zhrešili ste proti existencii,
unikla vám prítomnosť. A stalo sa z toho nemenné, automatické pravidlo -
prítomnosť vám stále uniká.
  Prichádzajú za mnou ľudia zo vzdialených krajín. Keď sú doma, tak o mne
rozmýšľajú a myšlienky na mňa ich vzrušujú. Čítajú, rozmýšľajú a snívajú. Keď
prídu sem, začnú myslieť na svoj domov. Vo chvíli, keď prídu, sú už na ceste
späť! Začnú myslieť na svoje deti, manželky, prácu, na to a ono, na tisíc
najrôznejších vecí. A ja vidím celú tú nezmyselnosť. Až budú späť, budú opäť
myslieť na mňa. Uniká im prítomnosť, a to je hriech.
  Keď ste so mnou, buďte so mnou, buďte úplne so mnou, aby ste sa naučili nový
pohyb, aby ste dokázali cestovať do večnosti a nie v čase.
  Čas je svet a večnosť je Boh. Svet je horizontálne, Boh je vertikálne.
Existuje bod, kde sa oboje stretáva, horizontála s vertikálou - v tom bode bol
ukrižovaný Ježiš, a tým bodom je "tu a teraz". Z "tu a teraz" sa môžete vydať
dvoma smermi: prvý vedie do sveta, do budúcnosti, ten druhý k Bohu, do hĺbky.
  Buďte čoraz viac vedomí, čoraz viac pozorní a všímaví k prítomnosti.
  Čo máte robiť? Ako to dosiahnuť? Spíte totiž tak tvrdo, že aj z toho môžete
urobiť sen. Môžete z toho urobiť objekt na rozmýšľanie, proces rozmýšľania.
Môžete sa kvôli tomu stať takými napätými, že nebudete môcť byť v prítomnosti
len kvôli svojmu napätiu. Prílišné premýšľanie o tom, ako byť v prítomnosti vám
nepomôže. Ak sa niekedy vrátite do minulosti (a vy sa budete vracať, lebo ste
tak fungovali príliš dlho), alebo začnete rozmýšľať o budúcnosti, okamžite sa
budete cítiť previnilo za to, že ste spáchali hriech.
  Necíťte sa previnilo. Pochopte svoj hriech, ale necíťte zaň vinu. To je veľmi
jemné. Keď začnete cítiť vinu, tak ste nič nepochopili. Starý návyk sa rozbieha
nanovo. Teraz sa cítite previnilo, lebo vám unikla prítomnosť. Rozmýšľate však o
minulosti - tá prítomnoť už totiž prítomnosťou nie je. Je to už minulosť a vy za
ňu cítite vinu. Prítomnosť vám stále uniká.
  Zapamätajte si preto jedno: kedykoľvek si uvedomíte, že ste zašli do minulosti
alebo do budúcnosti, nič si z toho nerobte. Jednoducho sa vráťte do prítomnosti
a nerobte z toho problém. Je to v poriadku! Len priveďte vedomie späť do
prítomnosti. Nepodarí sa vám to miliónkrát. Dokonalosť nedosiahnete ihneď. Môže
sa to stať, ale nie z vašej vôle. Ide o tak dlho zažitý spôsob chovania, že ho
nedokážete zmeniť hneď teraz. Ale nemajte obavy, existencia sa nikam nenáhli.
Večnosť môže čakať večne. Nevytvárajte okolo toho napätie.
  Kedykoľvek pocítite, že ste sa zabudli, vráťte sa späť. To je všetko. Necíťte
sa previnilo. To je trik mysle, znova hrá svoju hru. Neľutujte sa. Keď budete
rozmýšľať, vráťte sa jednoducho späť k tomu, čo robíte. Kúpete sa, jete,
prechádzate sa, ... - vráťte sa k tomu späť. V okamihu, keď si uvedomíte, že nie
ste "tu a teraz", vráťte sa naspäť - prosto, bez viny. Ak sa budete cítiť
previnilo, nič ste nepochopili.
  Stal sa hriech, no nejestvuje žiadna vina - môže to byť pre vás ťažké. Len čo
máte pociť, že je niečo zle, okamžite sa začnete cítiť previnilo. Myseľ je
veľmi, veľmi vychytralá. Keď budete cítiť vinu, začala sa hra - na novom
ihrisku, ale hra je tá istá. Ľudia za mnou chodia a smutne hovoria: "Stále na to
zabúdame. Snažíme sa, ale vydržíme to len niekoľko sekúnd. Sme bdelí,
uvedomujeme si sami seba, a potom je to zase preč - čo máme robiť?" Nič nemôžete
"robiť"! Tu vôbec nejde o "robenie". Jediné, čo môžete robiť, je nevytvárať
pocit viny. Jednoducho sa len vracajte späť.
  Vracajte sa nie s vážnym výrazom, s mohutným vypätím, ale jednoducho, bez
pocitu viny, nerobte z toho problém. Večnosť totiž nemá problémy - všetky
problémy existujú len na horizontálej rovine. Aj tento problém je na
horizontálnej rovine. Vertikálna rovina nepozná problémy. Je to rýdza radosť bez
akýchkoľvek úzkostí, obáv, čohokoľvek. Buďte prostí a vráťte sa späť.
  Veľakrát sa to nepodarí, to je isté. Nelámte si s tým však hlavu, jednoducho
je to tak. Síce veľakrát zlyháte, ale o to nejde. Nevenujte príliš pozornosť
tomu, koľkokrát ste sa museli vrátiť. Pamätajte si, že dôraz by sa nemal klásť
na to, že ste zlyhali, ale na to, že ste si vždy znova spomenuli. Tešte sa z
toho. To, že na seba zabúdate, je samozrejme v poriadku. Ste ľudia a premnoho
životov ste žili na horizontálnej rovine, a preto je to prirodzené. Krása je v
tom, že ste sa veľakrát vrátili späť. Zvládli ste nemožné, tešte sa z toho!
  Počas dňa sa zabudnete tisícekrát, ale tisícekrát sa vrátite späť. Začnete
fungovať novým spôsobom. Toľkokrát ste sa vrátili, že si už pomaly začínate
zvykať na novú dimenziu. Čoraz viac budete schopní zostávať vo vedomí
prítomnosti a čoraz menej sa budete musieť vracať späť. Intervaly vášho
zabúdania budú stále kratšie. Menej a menej budete zabúdať, viac a viac
rozpamätávať - vstupujete na vertikálu. Jedného dňa potom horizontála zrazu
zmizne. Bdelé vedomie prítomnosti sa zintenzívni a horizontála sa rozplynie.
  To je skrytý význam výrokov Šankaru/19/, Véd a hinduistov o iluzórnosti tohto
sveta. Lebo len čo sa bdelé vedomie prítomnosti stane dokonalým, tento svet -
svet, ktorý ste vytvorili zo svojej mysle - jednoducho zmizne. Ilúzia existuje
len preto, že spíte, že ste nevedomí.
  Je to ako sen. V noci sa pohybujete vo sne a vtedy je to veľmi skutočné.
Pomysleli ste si niekedy vo sne: "Toto nie je možné."? Vo sne máte pevnú vieru,
vo sne nie je nikto skeptický, dokonca ani Bertrand Russel. Nie, vo sne je každý
ako dieťa, ktoré verí všetkému, čo sa deje. Vo sne vidíte, ako k vám prichádza
vaša žena a zrazu sa z nej stane kôň. Ani na okamih si nepoložíte otázku: "Ako
je to možné?"
  Sen je dôvera, je to viera. Vo sne nemôžete pochybovať. Len čo začnete mať vo
sne pochybnosti, porušíte pravidlá. Keď pochybujete, sen sa začne rozplývať.
Stačí, aby ste si raz uvedomili, že ide o sen - a zrazu sa z toho stane šok, sen
sa roztriešti a vy budete celkom prebudení.
  Svet, ktorý vidíte okolo seba, nie je skutočný. Nie, že by neexistoval,
existuje, vidíte ho však cez závoj spánku. Je medzi vami bez-vedomie. Dívate sa
na svet a vykladáte si ho po svojom. Ste ako opití.

  Raz Mula Nasredin dobehol k výťahu. Bol namol a obsluha sa práve chystala
zatvoriť dvere, no jemu sa ešte podarilo vopchať dnu. Výťah bol preplnený. Každý
si všimol, aký je Mula opitý. Jeho dych páchol. Mula sa snažil stát čelom k
dverám a tváriť sa akoby nič, ale sa mu to nedarilo. Každý sa naňho díval a
rozmýšľal aký je opitý. Mula to vedel a cítil sa trápne. A tak, keď už nevedel,
čo robiť, zrazu vyhlásil: "Určite vám vŕta v hlave, prečo som zvolal túto
schôdzu."

  Ráno bude Mula v poriadku. Bude sa smiať ako vy. Všetci Buddhovia sa smiali,
keď sa prebudili. Ich smiech je ako rev leva. Nesmejú sa vám, ale celému
vesmírnemu žartu. Žili vo sne, v spánku, celkom omámení túžbou, a cez túžbu
hľadeli na existenciu. Po ich prebudení to však už nebola skutočná existencia.
Bola to len projekcia ich spánku.
  Beriete celú existenciu ako premietacie plátno, a potom naň premietate obsah
svojej mysle. Vidíte veci, ktoré tam nie sú, a nevidíte tie, ktoré tam sú. A
myseľ má vysvetlenie na všetko. Keď budete mať pochybnosti, myseľ vám ich
vysvetlí. Myseľ vytvára teórie, filozofie, systémy, len aby bola spokojná, že
všetko je v poriadku. Zmyslom všetkých filozofií je zaistiť, aby život
vyhovoval, aby to vyzeralo, že je všetko v poriadku, aby nič nebolo zle - no keď
spíte, je zle všetko.

  Prišiel za mnou jeden muž, otec krásnej dcéry. Bol veľmi utrápený. Povedal mi:
"Každé ráno je mojej dcére trochu zle. Navštívil som už všetkých lekárov a tí
hovoria, že je všetko v poriadku. Čo mám robiť?"
  Tak som mu povedal: "Choď za Mulom Nasredinom. Je to múdry muž a všetko vie,
lebo som ho nikdy nepočul povedať: 'Ja neviem.' Choď za ním."
  Sledoval som ho, aby som videl, čo Nasredin povie. Nasredin zavrel oči,
rozjímal nad problémom, potom oči otvoril a spýtal sa: "Dávaš jej mlieko keď ide
spať?"
  Muž odpovedal: "Áno."
  Nato Nasredin povedal: "Potom viem, v čom je problém: keď jej dávaš mlieko,
tvoja dcéra sa celú noc prevaľuje zboka nabok, a preto sa z mlieka stane
smotana. Zo smotany maslo, z masla tuk, z tuku cukor a z cukru alkohol - a ráno
má potom samozrejme opicu."

  A tým sú všetky filozofie: vysvetlením vecí. Vysvetlením vecí, ktoré sa
vysvetliť nedajú. Snažia sa predstierať, že vedia niečo o tom, čo nie je známe.
Robia však život vyhovujúcim. Môžete lepšie spať, sú ako sedatíva.
  Pamätajte si rozdiel medzi filozofiami a zbožnosťou: filozofia je sedatívum,
zbožnosť je šok. Filozofia vám pomáha dobre spať, zbožnosť vás vyvádza zo
spánku. Zbožnosť nie je filozofia - je to technika, ktorá vás vyvádza z
bezvedomia. A všetky filozofie sú technikami, ktoré vám pomáhajú dobre spať.
Dávajú vám sny, utópie.
  Zbožnosť vám všetky sny a utópie berie. Zbožnosť vás privádza k pravde - ale
pravda je možná len vtedy, keď nesnívate. Snívajúca myseľ nemôže vidieť pravdu.
Snívajúca myseľ premení na sen aj pravdu.
  Všimli ste si to niekedy? Nastavíte budík, lebo chcete vstať o štvrtej, aby
ste chytili vlak. Ráno potom budík zazvoní a vaša myseľ začne vytvárať sen:
sedíte v chráme a zvonia chrámové zvony. Tým sa všetko vysvetľuje. Budík už nie
je problém, nemôže vás zobudiť. Okamžite ste si ho vysvetlili!
   Myseľ je prefíkaná. A psychoanalytici sú zmätení, ako myseľ tak bleskove
vysvetlenie vytvorí. Veď je to také zložité! Myseľ to musela naplánovať predom!
Ako sa zrazu ocitnete v kostole či chráme kde zvonia zvony? Zazvoní budík a
okamžite máte vo sne vysvetlenie. Snažíte sa budíku vyhnúť, nechce sa vám
vstávať, nechce sa vám vstávať do takého chladného rána. Myseľ hovorí: "To nie
je budík, to si v chráme." Všetko je objasnené, spíte ďalej.
  Presne to robia filozofie. A preto je ich toľko, lebo každý potrebuje iné
vysvetlenie. Vysvetlenie, ktoré pomôže zaspať niekomu inému, nepomôže vám. Práve
o tom hovorí Herakleitos v tejto pasáži. Pokúste sa mu porozumieť:

  Keď bdejú, sú ľudia k tomu, čo sa okolo nich deje,
  rovnako nepozorní a zábudliví ako počas spánku.

  V spánku si neuvedomujete, čo sa okolo vás deje. Ale uvedomujete si to, keď
bdiete?
  Bolo konaných mnoho výzkumov. Deväťdesiatosem percent správ, ktoré k vám
prichádzajú, myseľ nenechá nikdy vstúpiť - až deväťdesiatosem percent. Len dve
percentá môžu vstúpiť a aj tieto dve percentá myseľ interpretuje. Ja niečo
poviem, vy počujete niečo iné, vysvetlíte si to tak, aby to nenarušilo váš
spánok. Myseľ vám okamžite poskytne vysvetlenie. Nájdete preň vo svojej mysli
miesto a myseľ ho vstrebá. Stane sa súčasťou vašej mysle. Preto prehliadate
buddhov, kristov, herakleitov a ostatných. Stále k vám hovoria, stále vám
rozprávajú, že niečo objavili, že niečo prežili. Len čo vám to ale povedia,
okamžite si to vyložíte po svojom.
  Aristoteles bol Herakleitom veľmi znepokojený. Usúdil, že Hrakleitos
jednoducho musí trpieť nejakou poruchou osobnosti. Zaškatuľkujete si ho, lebo
vám nevyhovuje, lebo vás znepokojuje. Herakleitos musel Aristotelovi veľmi ležať
v žalúdku, lebo Aristoteles sa pohybuje na horizontále, je majstrom tohto
pohybu, a Herakleitos sa vás snaží zvrhnúť do priepasti. Aristoteles sa pohybuje
v rovine suchej logiky a Herakleitos sa vás snaží zvrhnúť do mystéria. Je nutné
nejaké vysvetlenie. Aristoteles vyhlasuje: "Tento muž trpí nejakou poruchou -
biologickou, fyziologickou, poruchou osobnosti. Prečo by ináč trval na paradoxe?
Prečo by trval na mystériu? Prečo by trval na tom, že medzi dvoma protipólmi
existuje harmónia? Protipóly sú protipóly, medzi nimi harmónia nie je. Život je
život a smrť je smrť - nedajú sa miešať dohromady. Zdá sa, že ten chlap je
popletený."
  Lao-c' bol tiež taký. Lao-c' povedal: "Zdá sa, že okrem mňa je každý múdry a
veľmi chytrý, len ja som hlupák!" Lao-c' je jedným z najväčších a najmúdrejších
ľudí, ktorí sa kedy narodili, no medzi vami sa cíti ako hlupák. Lao-c' hovorí:
"Zdá sa, že všetci rozmýšľajú tak jasne, len ja som praštený." To, čo
Aristoteles hovoril o Herakleitovi, hovorí Lao-c' o sebe.
  Lao-c' hovorí: Ak niekto počúva moje učenie bez mysle, stane sa osvieteným. Ak
niekto počúva moje učenie cez myseľ, potom nájde vlastné vysvetlenie, ktoré so
mnou nemá nič spoločné. Keď niekto počúva, no pritom nepočúva, potom sa smeje
mojej hlúposti." A myseľ tohto typu je mysľou väčšiny ľudí. Lao-c' hovorí: "Ak
sa vám väčšina ľudí nesmeje, vedzte, že čosi musíte hovoriť zle. Niečo pravdivé
hovoríte len vtedy, keď sa vám väčšina smeje. Šanca, že ste múdrym človekom
existuje len vtedy, keď si väčšina myslí, že ste blázon."
  Pre Aristotela je Herakleitos praštený. Aj vám tak bude pripadať, lebo
Aristoteles ovládol všetky univerzity, všetky fakulty na svete. Dnes vás všade
učia logiku, nie mystérium. Všade vás učia byť rozumnými, nie mystickými. Každý
je vedený k tomu, aby bol jednoznačný. Ak chcete byť jednoznační, musíte sa
pohybovať po horizontále, kde A je vždy A, B vždy B, nikdy A nie je B. Ale v
tajomnej priepasti vertikály sa hranice stýkajú a splývajú. Muž je ženou a žena
mužom, dobré je zlé a zlé je dobré, tma svetlom a svetlo tmou, život smrťou a
smrť životom. Všetky hranice sa dotýkajú a splývajú.
  Preto je Boh mystériom a nie sylogizmom/20/. Tí, ktorí sa snažia dokázať Boha,
len usilujú o nemožné. Boha dokázať nemožno. Dokazovať sa dá len na horizontále.
  To je význam dôvery: spadnete do priepasti, zakúsite ju, zmiznete v nej - a
viete. Viete až v okamihu, keď prestane existovať myseľ, skôr nie.
  Nech ste prítomní kdekoľvek, je to presne to miesto, kde chýbate. Môžete byť
niekde inde, len nie tam, kde ste. Kdekoľvek ste, vlastne tam nie ste.
  V starých tibetských písmach sa hovorí, že Boh k vám prichádza často, ale
nikdy vás nenájde tam, kde ste. Zaklope na dvere, ale hostiteľ nie je doma, vždy
je niekde inde. Ako vás môže Boh nájsť? Netreba za ním chodiť, buďte doma a on
si vás nájde. Hľadá vás rovnako, ako vy hľadáte jeho. Len buďte doma, aby vás
našiel, až príde. Príde miliónkrát, zaklope, čaká pri dverách, ale vy tam nikdy
nie ste.
  Herakleitos hovorí:

  Blázni, aj keď počujú, sú ako hluchí.
  Hodí sa na nich, že kdekoľvek sú, vlastne chýbajú.

  To je spánok: chýbať, nebyť prítomný pre prítomný okamih, byť niekde inde.

  Raz sedel Mula Nasredin v kaviarni a rozprával o svojej štedrosti. A keď Mula
rozpráva, preháňa ako každý, lebo zabúda na to, čo hovorí. Zrazu sa ktosi
spýtal: "Nasredin, keď si taký štedrý, prečo nás nikdy nepozveš domov? Ani raz
si nás ešte nepozval na obed. Čo povieš?"
  Nasredin bol taký unesený, že celkom zabudol na svoju ženu, preto povedal:
"Ideme, hneď teraz!" Čím viac sa blížili k domovu, tým bol triezvejší. Potom si
spomenul na svoju ženu a dostal strach - tridsať ľudí na návštevu. Tesne pred
domom navrhol: "Počkajte! Všetci viete, že mám ženu. Všetci máte tiež ženy,
takže mi rozumiete. Chvíľu počkajte, nechajte ma ísť napred a pripraviť ju,
potom vás pozvem ďalej."  A zmizol v dome.
  Hostia čakali, čakali a čakali, ale Mula nechodil a nechodil. A tak zaklopali.
Nasredin povedal svojej žene, čo sa stalo, že sa príliš rozhovoril o svojej
štedrosti. Žena mu povedala: "Pre tridsať ľudí nič nemáme, a teraz neskoro už
nič nezoženiem."
  Nasredin jej povedal: "Urobíš toto: až zaklopú, len pôjdeš a povieš im, že
Nasredin nie je doma."
  Keď zaklopali, vyšla jeho žena von a oznámila: "Nasredin nie je doma."
  Odpovedali jej: "To je čudné, lebo sme s ním prišli. Vošiel dnu, ale von sme
ho ísť nevideli, a to nás tu na schodoch čaká tridsať. Musí byť doma. Choď dnu a
nájdi ho. Musí sa niekde schovávať."
  Žena sa vrátila dnu a spýtala sa: "Čo budeme robiť?"
  Nasredin vyšiel von a povedal: Ako to myslíte, že musí byť doma? Mohol predsa
odísť zadnými dverami!"

  Je to možné, stáva sa vám to každý deň. Nasredin vo svojej úvahe na seba
celkom zabudol - to sa stalo. Logika je správna, argument je správny, len
Nasredin zabudol, že to hovorí on sám.

  Nie ste prítomní. Nie ste prítomní ani pre svet, ani pre seba. To je spánok.
Ako potom môžete počuť? Ako potom môžete vidieť? Ako potom môžete cítiť? Ak nie
ste prítomní tu a teraz, všetky dvere sú zatvorené. Ste mŕtvi, nežijete. Preto
Ježiš znova a znova opakoval svojim poslucháčom: "Kto má uši, nech počuje! Kto
má oči, nech vidí!"
  Herakleitos musel nájsť veľa takých, ktorí počúvajú, ale nepočujú, ktorí sa
dívajú, ale nevidia, lebo ich domy sú celkom prázdne. Pán nie je doma. Oči sa
dívajú, uši počúvajú, ale pán dnu nie je. Oči sú len okná, nemôžu vidieť, ak sa
cez ne nedívate vy. Vy musíte stáť pri okne, len vtedy vidíte.
  Celé telo je ako dom, a myseľ si cestuje. Pán je stále niekde na cestách a dom
zostáva prázdny. Život vám zaklope na dvere - môžete ho volať Boh či akokoľvek
chcete, na mene nezáleží, volajte ho hoci existencia - zaklope vám na dvere,
klope bez prestania, ale nikdy vás doma nenájde. To je spánok.

  Človek by nemal konať ani hovoriť akoby spal.

  Konajte a hovorte s plným vedomím, a potom v sebe spozorujete obrovskú zmenu.
Už len skutočnosť, že ste bdelí, zmení vaše konanie. Nebudete môcť spáchať
hriech. Nie, že by ste sa museli kontrolovať, nie! Kontrola je chabou náhražkou
bdelého vedomia, ktorá veľmi nepomáha. Ak ste bdelí, nemusíte kontrolovať hnev,
v bdelom vedomí hnev nikdy nevzniká. Nemôžu existovať spolu. Žiarlivosť v bdelom
vedomí tiež nikdy nevzniká. V bdelom vedomí veľa vecí jednoducho mizne - všetko,
čo je negatívne.
  Je to presne ako svetlo. Ak je vo vašom dome svetlo, akoby tam mohla byť tma?
Jednoducho zmizne. Ak sa vo vašom dome svieti, ako môžete zakopnúť? Ako môžete
naraziť do steny? Je tam svetlo, vidíte kde sú dvere. Jednoducho k nim prídete a
nimi prejdete. Keď je vo vašom dome tma, zakopávate, tápete, padáte. Hnev nie je
ničím iným než zakopnutím. Žiarlivosť nie je ničím iným než tápaním v tme.
Všetko čo je zlé, nie je zlé samo osebe, ale preto, že žijete v temnote.
  Ak sa chce Ježiš hnevať, môže. Môže hnev využiť. Vy ho využiť nedokážete, hnev
využíva vás. Ak bude Ježiš cítiť, že to bude dobré a prospešné, môže využiť
čokoľvek - on je majstrom. Ježiš sa môže hnevať bez toho, aby sa hneval. Veľa
ľudí pracovalo s Gurdijevom, a ten bol hrozný. Keď sa zlostil, zlostil sa
strašne, vyzeral ako vrah. Bola to však len hra, situácia, ktorá mala niekomu
pomôcť. Pozrel sa na niekoho iného, a okamžite, bez nejakého prechodu, sa
usmieval. A znova sa pozrel na človeka, na ktorého sa hneval, a opäť bol
rozzúrený a vyzeral hrozivo.
  Je to možné. Keď ste bdelí, môžete využiť čokoľvek. Ak ste bdelí, stáva sa
elixírom aj jed. Ale ak spíte, aj elixír sa stáva jedom - záleží len na tom, či
ste bdelí alebo nie. Činy neznamenajú nič. Na činoch nezáleží.  Vy, vaše bdelé
vedomie, to, či ste bdelo vedomí, bdelí, na tom záleží. Nejde o to, čo robíte.

  Raz za veľkým buddhistickým majstrom Nagardžunom prišiel zlodej. Chcel sa
duchovne rozvíjať, ale tak, aby pritom nemusel prestať kradnúť, lebo to by
nedokázal.
  Nagardžuna ho prijal a povedal: "Môžeš robiť čo chceš, musíš však dodržať
jedinú podmienku - musíš byť bdelý."
  Zlodej to sľúbil a odišiel. Po troch týždňoch sa vrátil a povedal: "Je to
ťažké. Keď som bdelý, nemôžem kradnúť. Keď kradnem, bdelé vedomie zmizne."
  Nagardžuna povedal: "Musíš sa rozhodnúť, či ti bdelé vedomie zato stojí."
  Muž odpovedal: "Otvoril som pokladnicu a mohol som sa stať najbohatším mužom
na svete. No keď som sa stal bdelým, diamanty vyzerali ako obyčajné kamene. Keď
sa bdelé vedomie stratilo, zase tam bol poklad, dokonalá ilúzia. Mám stratiť sám
seba? Nakoniec som sa rozhodol, že mi to za to nestojí."

  Len čo raz spoznáte bdelé vedomie, nič sa mu nevyrovná - spoznáte najväčšiu
blaženosť v živote. Veľa vecí potom zrazu odpadne. Stanú sa hlúpymi,
nezmyselnými, zbytočnými. Stratí sa motivácia, zmizne túžba, sny sa rozplynú.

    Človek by nemal konať ani hovoriť akoby spal.

  To je jediný kľúč.

    Bdelí majú jeden spoločný svet,
    spiaci každý svoj vlastný.

  Sny sú súkromné, celkom súkromné. Nikto nemôže vstúpiť do vášho sna. Nemôžete
svoj sen zdieľať so svojím milým. Manželia spia na jednej posteli, ale snívajú
osobitne. Je nemožné zdieľať sen, lebo sen nie je nič - ako môžete zdieľať nič?
Musíte snívať samostatne.
  Preto kvôli spiacim, kvôli toľkým spiacim existuje toľko svetov. Máte svoj
vlastný svet. Keď spíte, žijete obklopení svojimi myšlienkami, predstavami,
snami a túžbami. Vždy keď sa stretnete s niekým iným, stretnú sa dva svety - ide
o zrážku svetov. Pozor na to!
  Vezmime manželov. Nehovoria, muž rozmýšľa o práci a plate. Žena o tom, čo si
oblečie. Vo vnútri majú svoj súkromný svet, ale ich súkromné svety sa niekde
stretávajú, či skôr na seba narazia, lebo ženine šaty závisia na plate muža a
plat muža musí zaistiť šaty ženy. Žena hovorí 'miláčik', ale za tým slovom sú
šaty, rozmýšľa o nich. 'Miláčik' neznamená to, čo je v slovníku, lebo vždy, keď
žena povie 'miláčik', je to len pozlátka, a muž okamžite dostane strach. Nedáva
to samozrejme najavo, lebo pri slove 'miláčik' nemôžete prejavovať strach.
Povie: "Čo je drahá?" Má však strach, lebo myslí na svoj plat a vie, že sa
blížia Vianoce a hrozí nebezpečenstvo.

  Pýtala sa žena Mulu Nasredina: "Plačem, nariekam, roním slzy a ty sa ani
nespýtaš prečo."
  Nasredin odvetil: "Pýtať sa je veľmi drahé. Už som tú chybu v minulosti urobil
veľmi často. Slzy nie sú slzami - skrýva sa za nimi veľa vecí - nové šaty, dom,
nábytok, auto. Slzy sú len začiatkom."

  Je nemožný každý dialóg, lebo vnútri existujú dva svety. Je možný len
konflikt.
  Sny sú súkromné, pravda súkromná nie je. Pravda nemôže byť súkromná, nemôže
byť moja alebo vaša, kresťanská, hinduistická, indická alebo grécka. Pamätajte
si, že všetko súkromné musí patriť do sveta snov. Pravda je ako jasné nebo, je
pre všetkých, je len jedna.
  Preto keď hovorí Lao-c', Buddha, Herakleitos, môžu sa líšiť jazykom, no na
mysli majú to isté, poukazujú na to isté. Nežijú vo vlastných svetoch. Ich
vlastný svet zmizol s ich snami, túžbami - s ich mysľou. Myseľ má vlastný svet,
bdelé vedmie nie. Bdelí majú jeden spoločný svet. Všetci tí, ktorí bdejú, majú
jeden spoločný svet, ktorým je existencia. A všetci tí, ktorí spia a snívajú,
majú svoje vlastné svety.
  Ten svoj svet musíte odhodiť. To je jediné zrieknutie sa, ktoré od váš žiadam.
Nehovorím, aby ste opustili ženu, zamestnanie alebo peniaze, nehovorím, aby ste
čokoľvek opustili. Hovorím len, aby ste opustili svoje vlastné svety snov. To je
pre mňa sanjása/21/. Pôvodne sanjása znamenala opustiť svet, opustiť viditeľné.
Človek opustí ženu a deti a odíde do Himalájí.  Ale o to vôbec nejde. To nie je
svet, čo máte opustiť. Ako ho môžete opustiť? Aj Himaláje patria k tomuto svetu.
Svet, ktorého sa skutočne treba zrieknuť je myseľ, súkromný svet snov. Keď sa ho
zrieknete, potom ste ako v Himalájach, aj keď sedíte na trhovisku. Ak sa ho
nezrieknete, vytvoríte si vlastný svet aj v Himalájach.
  Ako môžete utiecť sami pred sebou? Nech sa vydáte kamkoľvek, budete vždy so
sebou. Nech pôjdede kamkoľvek, budete sa chovať rovnako. Pomery sa môžu líšiť,
ako sa však môžete líšiť vy? Aj v Himalájach budete stále spať. Aký je rozdiel v
tom, či spíte v Bostone, Londýne alebo v Himalájach? Budete snívať bez ohľadu na
to, kde sa budete nachádzať. Odhoďte snívanie! Staňte sa bdelými! Sny zrazu
zmiznú a s nimi všetko trápenie.

    Keď bdieme, všetko, čo vidíme, je smrť, keď spíme, sen.

  To je naozaj nádherné. Vždy keď spíte, vidíte sny, ilúzie, prízraky - svoje
vlastné výtvory, svoj vlastný svet. Čo vidíte, keď bdiete? Herakleitos hovorí:
"Keď bdiete, vidíte okolo seba smrť."
  Možno preto nechcete vidieť. Možno snívate a vytvárate okolo seba oblak snov,
aby ste sa nemuseli postaviť zoči-voči realite smrti. Pamätajte však, že človek
sa stane zbožným až vtedy, keď sa stretne so smrťou, skôr nie.
  Keď sa stretnete so smrťou, keď jej hľadíte do tváre, keď sa nevyhýbate,
neuhýbate, neutekáte, keď okolo seba nevytvárate mrak - keď sa dívate smrti do
očí - zrazu si uvedomíte, že smrť je život. Čím hlbšie idete do smrti, tým
hlbšie idete do života, lebo, ako hovorí Herakleitos, protiklady sa stretávajú a
prelínajú, sú jedným.
  Pamätajte, že keď sa snažíte utekať pred smrťou, budete utekať aj pred
životom. Preto vyzeráte ako mŕtvoly. Je to paradox: ujdete smrti - a zostanete
mŕtvi; postavíte sa jej, stretnete sa s ňou - a ožijete. V okamihu, keď sa smrti
postavíte tak hlboko, tak intenzívne, že začnete cítiť, že zomierate - keď
pocítite smrť a dotknete sa jej nielen na povrchu, ale aj vo svojom vnútri -
príde kríza. To je Ježišov kríž, kríza zomierania. V tomto okamihu zomriete v
jednom svete, vo svete horizontály, vo svete mysle, a ožijete vo svete druhom.
  Ježišove vzkriesenie nie je fyzickým javom. Nie je to vzkriesenie tohto tela,
je to vzkriesenie do inej dimenzie tohto tela. Je to vzkriesenie do inej
dimenzie iného tela, tela, ktoré nikdy nezomrie. Fyzické telo je dočasné, to
druhé je večné. Ježiš vstal z mŕtvych do iného sveta, do sveta pravdy. Vlastný
svet zmizol.
  V poslednej chvíli Ježiš hovorí, že má obavy, že je znepokojený. Dokonca aj
taký človek ako Ježiš má pri umieraní obavy. Hovorí Bohu, volá: "Čo mi to
robíš?" Rád by sa držal horizontály, rád by sa držal života - aj taký človek ako
Ježiš.
  Preto sa necíťte previnilo. Aj vy by ste sa radi držali horizontály, života.
Je to človek v Ježišovi - a Ježiš je človekom viac než Buddha či Mahávíra. Je to
človek - postaví sa smrti a má obavy a volá, ale nevracia sa späť. Nepadá. Ihneď
si uvedomí o čo žiada a povie: "Staň sa vôľa tvoja!" - uvoľní sa a odovzdá.
Koleso sa ihneď otočí - už nie je na horizontále, vstúpil do vertikály, do
hĺbky. Tam je vzkriesený vo večnosti.
  Zomrite pre čas, aby ste boli vzkriesení vo večnosti. Zomrite pre myseľ, aby
ste ožili v bdelom vedomí. Zomrite pre myslenie, aby ste sa narodili do bdelého
vedomia.
  Herakleitos hovorí: "Všetko čo vidíme, keď bdieme, je smrť." Preto, aby sme sa
tejto skutočnosti nemuseli postaviť, žijeme v snoch, v spánku, pod sedatívami,
narkotikami, omamnými látkami. Je však nutné sa jej postaviť. Keď sa jej
postavíte, stane sa z nej pravda. Keď utekáte, žijete v klame. Keď sa jej
postavíte, stane sa z nej brána k pravde. Tou skutočnosťou je smrť, tej sa treba
postaviť. A pravda bude životom, večným životom, životom v hojnosti, životom,
ktorý nikdy nekončí.

Bdelé vedomie a bytie v strede

  Najprv musíte pochopiť, čo sa myslí bdelým vedomím. Keď sa prechádzate,
uvedomujete si veľa vecí: obchody, ľudí, dopravu, všetko okolo. Uvedomujete si
veľa vecí okrem jednej, a tou ste vy sami. Neuvedomujete si sami seba! Toto
vedomie "ja" volal Gurdijev sebauvedomovaním. Gurdiev hovorí: "Vždy, nech ste
kdekoľvek, uvedomujte si seba."
  Nech robíte čokoľvek, neprestávajte vnútri robiť jednu vec, stále si
uvedomujte, že to robíte vy sami - keď jete, prechádzate sa, počúvate, hovoríte,
... Keď sa hneváte, od okamihu, keď sa hnev objaví, uvedomujte si, že sa
hneváte. Toto stále pripomínanie si "ja" vo vás vytvára veľmi jemnú energiu.
Vaša bytosť sa začína kryštalizovať.
  V bežnom stave ste len beztvarým vrecom - len zmesou mnohého bez akéhokoľvek
stredu, davom ktorý nemá vodcu a ktorý sa stále mení a prelieva. Vodcu z vás
robí bdelé vedomie.  No keď hovorím vodca, nemám na mysli dozorcu. Keď hovorím
buďte vodcom, mám na mysli, aby ste sa stali prítomnosťou, neustálou
prítomnosťou. Nech robíte čokoľvek, neustále si uvedomujte, že 'ste'.
  Tento prostý pocit samého seba, to, že človek 'je', vytvára "stred". Stred
ticha, kľudu, stred vnútorného majstrovstva. Je to vnútorná sila. A keď hovorím
vnútorná sila, myslím to doslova. Preto hovoria buddhisti o ohni vedomia, lebo
je to oheň. Keď začnete byť bdelí, začnete v sebe cítiť novú energiu, nový oheň,
nový život. A len vďaka tomuto novému životu, tejto novej sile, novej energii,
sa rozpustí mnoho vecí, ktoré vás ovládali. Už nemusíte s nimi bojovať.
  Musíte bojovať so zlosťou, svojou lakomosťou a sexom, lebo ste slabí. V
skutočnosti zlosť, lakomosť, ani sex nie sú problémom, problémom je slabosť. Len
čo sa vnútorne posilníte, len čo získate pocit vnútornej prítomnosti, toho, že
ste, skoncentrujú sa vaše energie a skryštalizujú v jednom bode a zrodí sa "Ja".
Pamätajte, že sa zrodí "Ja", nie ego ("ja"). Ego je falošný pocit "Ja". Aj keď
žiadne "Ja" nemáte, stále veríte, že ho máte, že ním ste - to je ego.

  Maulungpútra, hľadajúci pravdu, prišiel raz za Buddhom, ktorý sa ho spýtal:
"Čo hľadáš?"
  Maulungpútra odvetil: "Hľadám seba. Pomôž mi."
  Buddha ho požiadal, aby mu sľúbil, že urobí všetko, čo mu povie.
  Maulungpútra sa dal do plaču a povedal: "Ako to môžem sľúbiť? Ja ešte
neexistujem, nemám žiadne Ja, ktoré môže sľúbiť. Môžem len povedať, že sa budem
snažiť."
  Buddha odpovedal: "Maulungpútra, keby si mi dal svoj sľub, vedel by som, že
nie si skutočný hľadajúci 'Ja', lebo taký musí vedieť, že jeho 'Ja' ešte
nejestvuje.
Keď 'Ja' existuje potreba hľadania nevzniká, ego sa rozplynulo."

  Ego je falošná predstava niečoho, čo vôbec nejestvuje. "Ja" znamená stred,
ktorý môže dávať sľuby. Tento stred je vytváraný neustálou, trvalou bdelosťou.
Vždy si uvedomujete, čo robíte - že sedíte, že idete spať, že prichádza spánok,
že zaspávate. Snažte sa byť bdelo vedomí v každom okamihu a pocítite, že sa vo
vás rodí stred. Všetko sa odteraz vzťahuje k tomuto stredu.
  Zvyčajne stred nemáme. No niekedy sa v strede cítime, hlavne vo chvíľach, keď
nás k bdelosti vedú okolnosti. Keď zrazu nastane nebezpečná situácia, začnete v
sebe vnímať stred, lebo v nebezpečenstve sa stávate bdelými. Keď vás chce niekto
zabiť, nemôžete v tej chvíli rozmýšľať. Nemôžete byť bez bdelého vedomia. Všetka
vaša energia sa skoncentruje do stredu a daná chvíľa znehybnie. Nemôžete ísť do
minulosti ani do budúcnosti, prítomný okamih sa stáva všetkým. A vtedy si
neuvedomujete len vraha, začnete si uvedomovať aj seba. V tej chvíli začnete v
sebe vnímať stred.
  Preto majú nebezpečné športy svoju príťažlivosť. Spýtajte sa niekoho, kto
stúpal na vrchol Mount Everestu. Keď naň po prvý raz vystúpil Hillary, musel v
sebe náhle cítiť stred. A ak bol niekto po prvý raz na mesiaci, musel cítiť to
isté, náhly stred. Preto má nebezpečenstvo pôvab. Vediete auto, idete čoraz
rýchlejšie, až sa rýchlosť stane nebezpečnou. Potom už nemôžete rozmýšľať,
myšlienky sa zastavia. Nemôžete snívať, nemôžete si predstavovať. Prítomnosť
znehybnie. V takej nebezpečnej chvíli, keď každú sekundu môže prísť smrť, si v
seba zrazu začnete uvedomovať stred. Nebezpečenstvo má pôvab len preto, že sa
vďaka nemu občas cítite v strede.
   Nietzsche niekde vyhlasuje, že vojny musia pokračovať, lebo len vo vojne býva
vnímané "Ja", stred, lebo vojna je nebezpečná. A len čo začne byť smrť reálna,
keď je blízko, život sa stane intenzívnym a vy ste v strede. Kedykoľvek si
uvedomujete sami seba, spočívate vo svojom strede. Ak je to len vplyvom
okolností, potom vo chvíli, keď sa situácia zmení, stred sa rozplynie.
  Nesmie to preto byť len vplyvom okolností, musí to nastať zvnútra. Preto sa
snažte byť bdelí pri každej bežnej činnosti. Skúste si to pri sedení na stoličke
- uvedomujte si toho, kto sedí. Zatvorte oči, ponorte sa do hĺbky a vnímajte
sami seba.
  Eugen Herrigel/22/ študoval u zenového majstra. Tri roky študoval lukostreľbu,
až sa v nej stal majstrom. Dosiahol stopercentnú presnosť, no majster mu aj tak
stále hovoril: "Počínaš si dobre, ale to nestačí."
  "Strieľam predsa na sto percent presne", odpovedal Herrigel, "čo ešte
očakávate? Ako môžem ísť ešte ďalej?"
  Hovorí sa, že zenový majster odvetil: "Nezaujíma ma tvoja streľba a presnosť,
zaujímaš ma ty. Keď šíp opúšťa tvoj luk, neuvedomuješ si sám seba. Keď napínaš
luk, musíš napínať aj svoje vedomie. Nevadí, keď minieš vonkajší terč, nesmieš
však minúť vnútorný terč, a to ty robíš."
  Pre západnú myseľ je ťažké si to predstaviť. Vyzerá to ako nezmysel.
  Onedlho začal byť Herrigel rozčarovaný a jedného dňa povedal: "Je to nemožné.
Keď na niečo mierite, musíte myslieť len na cieľ a na terč a na všetko ostatné
zabudnúť."
  Zenový majster ho však stále nútil, aby vytvoril druhý cieľ vnútri, že šíp
musí mať dva hroty a musí mieriť na vonkajší aj vnútorný cieľ - na "Ja".
  Herrigel vyhlásil: "Odchádzam. Pripadá mi to nemožné. Nedá sa to splniť."
  V ten deň, keď s rozhodol odísť, prišiel sa s majstrom rozlúčiť, no majster
práve vyučoval niekoho iného. Tak si sadol a pozeral. Videl ako majster mieri, a
zrazu si začal uvedomovať jeho vedomie s dvoma hrotmi. Herrigel bol s majstrom
tri roky a staral sa len o vlastný výkon a nikdy si príliš nevšímal toho muža,
to, čo robil. Teraz si to uvedomil. Spontánne prišiel k majstrovi, vzal luk
zamieril na terč a vypustil šíp. A majster povedal: "Výborne! Po prvý raz si to
zvládol. Som šťastný."

  Čo zvládol? Po prvý raz bol vo svojom strede. Bol tam cieľ, ale aj on -
prítomný.
  Preto nech robíte čokoľvek, nemusí to byť práve lukostreľba, vždy buďte ako s
dvoma hrotmi - nezabúdajte na to, čo sa deje vonku, ale ani na to, čo sa
odohráva vnútri.

  Lin-ťi/23/ raz prednášal, keď sa ho ktosi spýtal: "Odpovedzte mi len na jedinú
otázku: 'Kto som?'". Celá sála stíchla. Lin-ťi zišiel z pódia, prišiel k
pýtajúcemu sa, pozrel mu do očí a povedal: "Mňa sa nepýtaj. Ponor sa hlboko do
vnútra a zisti, kto sa to pýta, nájdi zdroj svojej otázky."
  Hovorí sa, že muž zatvoril oči, stíchol a zrazu bol osvietený. Otvoril oči,
zasmial sa, dotkol sa majstrových nôh a povedal: "Dali ste mi odpoveď. Kládol
som tú otázku každému a dostal som veľa odpovedí. Nič z nich sa nepotvrdilo, až
vy ste mi dali odpoveď."

  Čo sa stalo? Muž zatvoril oči a uviedol sa do stredu. Zrazu bol v strede,
zrazu si uvedomil najvnútornejšie jadro.
  Toto jadro treba objaviť a bdelé vedomie je metódou na jeho objavenie. Čím
viac ste nevedomí, tým ďalej ste sami od seba. Čím ste viac bdelo vedomí, tým
bližšie sa dostávate k sebe. Ak je bdelosť vedomia dokonalá, ste v strede, keď
je slabá, ste na okraji a stred je celkom zabudnutý. To sú dve cesty, ktorými sa
môžete vydať.
  Môžete ísť preč od stredu, vtedy mierite k stavu nevedomia - napríklad, keď sa
dívate na film alebo počúvate hudbu, ale aj keď čítate Bhagavadgítu, Bibliu či
Korán a zabudnete na seba.
  Nech robíte čokoľvek, keď si dokážete na seba spomenúť, blížite sa k stredu.
Jedného dňa sa náhle ocitnete v strede. Máte energiu. Tá energia je ohňom. Celý
život, celá existencia je energiou, ohňom. Dnes by ju možno nazvali elektrinou.
  Konajte bdelo. Je to dlhá a namáhavá cesta a je ťažké byť bdelý čo i len na
sekundu, lebo myseľ sa neustále túla. Nie je to však nemožné. Je to náročné,
ťažké, ale nie nemožné. Je to dostupné každému. Treba len úsilie, maximálne
úsilie. Nič by sa nemalo vynechať, nič by nemalo zostať nepreskúmané. Bdelému
vedomiu by ste mali obetovať úplne všetko. Až vtedy objavíte vnútorný plameň. Je
tam.
  Keby niekto hľadal, v čom sa zhodujú všetky náboženstvá, ktoré kedy existovali
či budú existovať, našiel by jediné - bdelé vedomie.
  Ježiš rozpráva príbeh. Pán veľkého domu odchádzal a povedal svojim sluhom, aby
boli neustále bdelí, lebo sa môže kedykoľvek vrátiť. Musia byť preto bdelí
dvadsaťštyri hodín denne.
  Pán sa môže vrátiť kedykoľvek! Keď je stanovený nejaký pevný okamih, môžete
spať. Môžete robiť čokoľvek a byť bdelí len v danú dobu. Pán však povedal, že sa
môže vrátiť kedykoľvek, musia preto bdieť vo dne v noci. To je podobenstvo
života. Človek musí byť bdelý nepretržite. Nevie, kedy nastane náhla udalosť.
Môže urobiť len jediné - byť bdelý a čakať.
  Bdelé vedomie je technikou, ako sa uviesť do stredu, ako dosiahnuť vnútorný
oheň. Je tam, skrýva sa, no možno ho objaviť. A len až ho objavíme, budeme
spôsobilí vstúpiť do chrámu, skôr nie.
  Môžeme sa však klamať pomocou symbolov. Symboly majú poukazovať na hlbšie
skutočnosti. Je však možné ich zneužiť, aby sme oklamali sami seba. Môžeme páliť
kadidlo, uctievať vonkajšie predmety a cítiť sa spokojne, lebo sme niečo
vykonali. Môžeme sa cítiť zbožne bez toho, aby sme sa zbožnými stali. Práve to
sa deje. Ľudia si myslia, že sú zbožní len preto, že bez vnútorného ohňa
uctievajú vonkajšie symboly.
  Idete po ulici a nie ste schopní urobiť pár krokov bez toho, aby ste sa
nestali nevedomými. Stále znova na seba zabúdate. Zahľadíte sa do výkladu a
zabudnete na seba. Niekto okolo vás prechádza, vy sa naňho pozriete a zabudnete
na seba.
  Snažte sa, aj keď spočiatku budete neúspešní. Budete zlyhávať znova a znova,
ale aj vaše neúspechy vám budú nápomocné. Môžu vám ukázať, akí ste nevedomí. Keď
si uvedomíte, že ste nevedomí, už ste dosiahli určité bdelé vedomie. Len čo si
blázon uvedomí, že je blázon, vydáva sa na cestu k zdravému rozumu.

II. Mnoho chorôb, jeden predpis

  Snažíte sa nehnevať, toľkokrát ste sa už rozhodli, ale dochádza k tomu stále.
Snažíte sa nebyť chamtiví, ale stále znova padáte do pasce. Vyskúšali ste všetko
možné, aby ste sa zmenili, ale nezdá sa, že by sa niečo udialo. Ste stále
rovnakí.
  Ja hovorím, že existuje prostý kľúč - bdelé vedomie. Nemôžete uveriť, že by
mohlo pomôcť len bdelé vedomie, keď nič nepomáha? Kľúče bývajú malé, no dokážu
otvoriť aj veľký zámok.

  Keď sa ľudia pýtali Buddhu: "Čo máme robiť, aby sme sa nehnevali, neboli
chamtiví, posadnutí jedlom či sexom?" Buddhova odpoveď bola vždy rovnaká: "Buďte
bdelí. Vneste do svojho života bdelé vedomie."
  Jeho žiak Ánanda bol zmätený. Stále znova počúval problémy všetkých možných
ľudí, no recept bol vždy rovnaký. Preto sa spýtal: "Prichádzajú s rôznymi
trápeniami, niekto s chamtivosťou, niekto s jedlom, niekto so sexom a ďaľší ešte
s čímsi iným, ale tvoj recept je stále rovnaký!?"
  Buddha odvetil: "Ich ťažkosti sú rôzne rovnako, ako rôzni ľudia mávajú rôzne
sny."

  Keď dvetisíc ľudí upadne do spánku, budú mať dvetisíc snov. Keď však prídu za
mnou a spýtajú sa, ako sa svojho sna zbaviť, liek bude vždy rovnaký: prebudiť
sa! Možno tomu hovoriť bdelé vedomie, sebapozorovanie, sebauvedomovanie alebo
meditácia - sú to rôzne názvy toho istého lieku.

Analytik a pozorovateľ

  Západ pristupuje k problému tak, že o ňom rozmýšľa a snaží sa nájsť jeho
príčiny, vracať sa do jeho minulosti, vytrhnúť problém aj s koreňmi na samom
jeho počiatku. Západný prístup chce zbaviť myseľ všetkej podmienenosti, opraviť
ju, opraviť telo, odstrániť všetky odtlačky, ktoré zostali v mozgu.
Psychoanalýza sa vracia do spomienok, pohybuje sa späť. Hľadá, kde je pôvod
vášho problému - či napríklad nevznikol vo vzťahu s matkou pred desiatkami
rokov, keď ste ešte boli dieťaťom.
  No ani psychoanalýza príliš nepomáha, lebo nejestvuje len jeden, ale milióny
problémov. Môžete sa vrátiť do minulosti jedného problému, nazrieť do histórie
svojho života a nájsť príčiny. Môžete odstrániť jeden problém, sú ich však
milióny. Keď sa začnete zaoberať každým problémom, aby ste vyriešili problémy
jedného života, budete potrebovať milióny životov. To je neuskutočniteľné. A v
každom z tých miliónov životov, v ktorom budete riešiť problémy toho jediného,
budú vznikať problémy ďaľšie, a tak stále dokola. Problémy vás budú do seba
zaťahovať čím ďalej tým viac. To je absurdné!
  A rovnaký psychoanalytický prístup sa využíva pre telo: rolfing/24/,
bioenergetika a ďaľšie modely sa snažia odstrániť odtlačky z tela. Opäť sa
musíte vracať do minulosti tela. Na oboch prístupoch, ktoré pracujú podľa
rovnakej logiky, je jedna vec istá - daný problém pochádza z minulosti, a preto
sa s ním treba nejako vysporiadať v minulosti.
  Myseľ človeka sa vždy snažila o dve nemožné veci. Prvou je náprava minulosti -
tá však možná nie je. Minulosť sa odohrala, nemôžete sa do nej skutočne vrátiť.
Keď premýšľate o svojom návrate do minulosti, vraciate sa v najlepšom prípade do
spomienok na ňu. Nie je to skutočná minulosť, len spomienka. Minulosť už
nejestvuje, a preto sa nedá napraviť. To je jeden z neuskutočniteľných ľudských
cieľov a človek preň veľmi trpel. Chcete napraviť minulosť - ako ju môžete
napraviť? Minulosť je absolútna. Minulosť znamená, že všetky možnosti určitej
veci sú uzavreté, uskutočnili sa. Teraz už nejestvujú žiadne možnosti, ako
minulosť napraviť, odčiniť, prerobiť. S minulosťou nemôžete urobiť nič.
  A druhou neuskutočniteľnou predstavou, ktorá vždy opantávala ľudskú myseľ, je
snaha zaistiť si budúcnosť - to opäť nie je možné. Budúcnosť je niečo, čo ešte
nenastalo. Nemôžete to zaistiť. Budúcnosť je nezaistiteľná, budúcnosť je stále
otvorená.
  Budúcnosť je čírym potenciálom, kým nenastane, nemôžete si byť istí ničím.
Jediným faktom je minulosť - odohrala sa. V súčasnosti sa s ňou už nedá nič
robiť. Človek stojí v prítomnosti medzi minulosťou a budúcnosťou a stále
rozmýšľa o nemožnom. Chce mať zaručenú budúcnosť, zajtrajšok, to však nie je
možné. Nechajte tieto slová vstrebať do svojho srdca čo najhlbšie: je to
nemožné. Nemrhajte prítomným okamihom v snahe zaistiť si budúcnosť. Budúcnosť je
neistota, to je samotná jej podstata. A neplýtvajte svojím časom, aby ste sa
obzerali späť. Minulosť sa odohrala, je to mŕtva záležitosť. Nemôžete s ňou nič
urobiť. Maximálne ju môžete znova interpretovať, to je všetko, minulosť zostane
rovnaká. No práve to robí psychoanalýza.
  Psychoanalýza a astrológia - astrológia sa snaží nejako zaistiť budúcnosť,
psychoanalýza sa snaží prerobiť minulosť. Ani jedna z nich nie je vedou. Ani
jedno nie je možné, no obe majú milióny stúpencov, lebo človeku sa to tak páči.
Chce si byť istý budúcnosťou, preto zájde za astrológom, poradí sa s
I-ťingom/25/, alebo navštívi vykladača kariet. Existujú tisíce spôsobov ako sa
dať obrať a oklamať. Potom sú ľudia, ktorí tvrdia, že dokážu zmeniť minulosť -
aj za nimi človek zájde.
  Len čo tieto veci odhodíte, oslobodíte sa od všetkého bláznovstva. Už
nepotrebujete psychoanalytika ani astrológa. Viete, že minulosť skončila a vy
ste s ňou hotoví, a budúcnosť ešte nenastala, a až nastane - uvidíme, teraz sa
nedá nič robiť. Mohli by ste len ničiť prítomný okamih, čo je jediný skutočný
okamih kedy existujete.
  Západ sa stále zaoberá problémami a tým, ako ich riešiť. Západ berie problémy
vážne. A keď postupujete podľa určitej logiky, podľa daných predpokladov, vyzerá
tá logika bezchybne.

  Nedávno som čítal vtip:
  Veľký filozof a známy matematik v jednej osobe letí lietadlom. Sedí a rozmýšľa
o závažných matematických problémoch, keď zrazu kapitán ohlási: "Omlúvame sa,
budeme mať menšie meškanie. Vypadol nám jeden motor a letíme len na tri motory."
  Za desať minút sa ozve: "Obávam sa, že sa naše meškanie predĺži, lebo nám
vypadli ďaľšie dva motory a zostal nám len jeden."
  Filozof sa nakloní k najbližšiemu spolucestujúcemu a povie: "Prepána! Keď nám
vypadne aj ten posledný, budeme tu trčať celú noc!"

  Keď rozmýšľate v určitej línii, samotný jej smer vám umožní rôzne veci - aj
tie absurdné. Len čo beriete ľudské problémy vážne, keď začnete o človeku
rozmýšľať ako o probléme, prijali ste určitý predpoklad, dopustili ste sa prvého
chybného kroku. Môžete sa potom tým smerom vydať a ísť ďalej a ďalej. Je toľko
kníh a štúdií o mysli a psychoanalýze. Len čo Freud otvoril dvere určitej
logike, tá ovládla celé storočie.
  Východ má úplne iný postoj. Po prvé hovorí, že žiadny problém nie je vážny. V
okamihu keď to poviete, je na deväťdesiatdeväť percent po probléme. Celý váš
náhľad naň sa zmení. Po druhé potom Východ tvrdí, že problém existuje, lebo sa s
ním stotožňujete. Nemá nič spoločné s minulosťou. To, že sa s ním stotožňujete,
je jediný problém. To je aj kľúč k vyriešeniu všetkých problémov.
  Dajme tomu, že ste napríklad prchkí. Ak pôjdete k psychoanalytikovi, povie
vám: "Vráťte sa do minulosti ... ako hnev vznikol? V akých situáciách sa stále
viac formoval a odtláčal do vašej mysle? Budeme musieť všetky tieto odtlačky
odstrániť. Budeme musieť vašu minulosť celkom vyčistiť."
  Keď pôjdete k východnému mystikovi, povie vám: "Myslíte si, že ste hnev,
cítite sa s týmto hnevom stotožnení - v tom je problém. Až sa nabudúce zase
nahneváte, buďte toho len pozorovateľom, svedkom. Nestotožňujte sa s hnevom.
Nehovorte: 'Hnevám sa.' Dívajte sa naň, akoby sa odohrával na televíznej
obrazovke. Pozerajte na seba, akoby ste sa dívali na niekoho iného."
  Ste čisté vedomie. Keď sa okolo vás sformuje mrak hnevu, len ho pozorujte a
zostaňte bdelí, aby ste sa s ním nestotožnili. V tomto to je. Len čo sa to
naučíte, už nebudete mať toľko "problémov", lebo kľúč, ten istý kľúč, odomkne
všetky zámky. Platí to pre hnev, chamtivosť, aj sex. Platí to pre všetko, čoho
je schopná ľudská myseľ.
  Východ hovorí, aby ste sa jednoducho nestotožňovali. Spomeňte si - to má na
mysli Gurdijev, keď hovorí o uvedomovaní si "ja". Pamätajte, že ste len
pozorovateľmi, nestrannými svedkami, buďte bdelí - to hovorí Buddha. Uvedomujte
si, že okolo vás pláva mrak. Možno ten mrak naozaj prichádza z minulosti, no to
je bezvýznamné. Musí mať nejakú minulosť, lebo nemôže prísť sčista-jasna. Musí
vychádzať z určitej postupnosti udalostí, to však nie je podstatné. Načo sa tým
vzrušovať? Práve teraz, v tomto okamihu, sa od neho môžete oddeliť. Môžete sa od
neho odstrihnúť, môžete ten most zbúrať práve teraz.
  Návrat do minulosti vám nepomôže. Napríklad pred tridsiatimi rokmi vznikol
hnev a vtedy ste sa s ním stotožnili. Od tej minulosti sa však nemôžete oddeliť
- minulosť už neexistuje! Môžete sa však s ňou prestať stotožňovať teraz, v
tomto okamihu, a celý sled vašich minulých hnevov prestane byť vašou súčasťou.
Nebudete sa musieť vracať a naprávať to, čo vaši rodičia, spoločnosť a cirkev
vykonali - bolo by to úplným plytvaním vzácnou prítomnosťou. Najprv vám to
ničilo mnoho rokov a teraz vám to má znova zničiť prítomnosť? Môžete z toho
jednoducho vykĺznuť rovnako, ako sa had zvlieka z kože.
  Minulosť a podmienenosť minulosťou existuje - existuje však buď v tele alebo v
mozgu. Nejestvuje vo vašom bdelom vedomí, lebo bdelé vedomie nie je možné
podmieniť. Bdelé vedomie zostáva slobodné, sloboda je jeho najvnútornejšou
kvalitou, sloboda je jeho podstatou. Môžete to vidieť - toľko rokov potláčania,
toľko rokov určitého vzdelávania, no v tejto chvíli, keď sa na to dívate, už nie
je bdelé vedomie stotožnené. Keby ste sa naozaj stali potlačenými, kto by si
uvedomoval? Možnosť bdelo si uvedomovať by nejestvovala.
  Ak dokážete povedať: "Strávil som dvadsať rokov v šialenom vzdelávacom
systéme", potom je istá jedna vec: ešte nie ste šialení. Systém zlyhal,
nefungoval. Nie ste šialení, lebo dokážete za šialený považovať celý ten systém.
Šialenec nevidí, že je šialený. Len zdravý človek vidí, že ide o šialenstvo. Je
treba zdravý rozum, aby ste nazerali na šialenstvo ako na šialenstvo. Tých
dvadsať rokov šialeného systému zlyhalo. Zlyhalo všetko represívne
podmieňovanie. Nemohlo mať úspech - úspech má len do tej miery, do akej sa s ním
stotožňujete. V každom okamihu môžete stáť bokom - podmieňovanie je prítomné,
nehovorím že nie, nie je však už súčasťou vášho vedomia.
  Na bdelom vedomí je krásne, že dokáže vykĺznuť z čohokoľvek. Nejestvujú preň
žiadne prekážky, žiadne hranice. Pred sekundou ste boli Angličanmi, no len čo
pochopíte nezmyselnosť nacionalizmu, o sekundu neskôr už Angličanmi nie ste.
Nehovorím, že sa zmení vaša biela pokožka, tá zostane stále rovnaká. Ale už sa
nestotožňujete s jej belosťou, už nie ste proti čiernej. Vidíte, aké je to
hlúpe. Nehovorím, že len čo zbadáte, že už nie ste Angličanmi, prestanete
hovoriť po anglicky. Angličtina bude stále vo vašej pamäti, ale vaše bdelé
vedomie vykĺzlo, stojí na kopci a díva sa do údolia - Angličan teraz leží mŕtvy
v údolí, kým vy stojíte vysoko nad ním, nezávislí, nedotknutí.
  Celú východnú metodológiu možno zredukovať na jediné slovo: pozorovanie. A
celú západnú metodológiu možno zredukovať na jedinú vec: analyzovanie. Keď
analyzujete, chodíte stále dokola. Keď pozorujete, vystúpili ste z kruhu.
  Analýza je začarovaný kruh. Ak ju preskúmate naozaj detailne, budete
jednoducho zmätení - ako je to možné? Ak sa napríklad pokúsite vrátiť do
minulosti, kde skončíte? Kde presne? Keď sa vraciate do minulosti, kedy
napríklad začala vaša sexualita? V štrnástich? A to prišla len tak zčista-jasna?
Musela sa už chystať v tele - takže kedy? Keď ste sa narodili? Ale
nepripravovala sa už, keď ste boli ešte v matke? Takže kedy, v okamihu vášho
počatia? Ešte predtým však bola polovica vašej sexuality vyvinutá vo vajíčku
vašej matky a druhá v spermii vášho otca. A pokračujte ... kde skončíte? Budete
sa musieť vrátiť až k Adamovi a Eve! A dokonca ani tam to nekončí. Budete sa
musieť vrátiť až k samotnému Bohu-Otcovi. Prečo vlastne stvoril Adama?
  Analýza bude vždy polovičatá, preto nikdy nikomu skutočne nepomôže. Nemôže
pomôcť. Trochu vás prispôsobí vašej realite, to je všetko. Je to určité
prispôsobenie sa, pomôže vám nepatrne porozumieť vašim problémom, ich pôvodu,
tomu, ako vznikli. A toto nepatrné intelektuálne pochopenie vám pomôže v tom,
aby ste sa lepšie prispôsobili spoločnosti. Zostanete však tým istým človekom.
Prostredníctvom analýzy nedochádza k transformácii, k radikálnej zmene.
  Pozorovanie je revolúcia. Je to radikálna premena do samých koreňov. Dáva
vzniknúť úplne novej ľudskej bytosti, lebo vyvádza vaše vedomie zo všetkého
podmienenia. Podmienenie je v tele a bežnej mysli, ale bdelé vedomie zostáva
nepodmienené. Je čisté, vždy čisté. Je panenské, jeho panenstvo nemožno
znesvätiť.
  Východný prístup vás vedie k tomu, ay ste pamätali na toto panenské bdelé
vedomie, na túto čistotu, nevinnosť. Východ kladie dôraz na nebo, Západ na
mraky. Mraky majú pôvod. Keď budete chcieť vypátrať odkiaľ pochádzajú, budete sa
musieť vrátiť k oceánu, potom k slnečným lúčom a odparovania vody, k ich
formovaniu, dažďu, zase odparovaniu, ... a budete chodiť dokola v kruhu. Západný
prístup vás robí čoraz viac všímavými k mrakom, trochu vám pomáha, no neprivádza
vás k uvedomovaniu si vášho najvnútornejšieho jadra. Budete si uvedomovať svoj
vonkajší okraj, okraj cyklónu, no vy musíte nájsť jeho stred, a to je možné len
pozorovaním.
  Pozorovanie nezmení vašu podmienenosť, nezmení vaše telo. Dá vám však
skúsenosť, že presahujete telo, všetko podmienenie. A v tej chvíli druhého
brehu, v tej chvíli transcendencie, nejestvuje žiadny problém - pre vás nie.
  Potom je to na vás. Ak niekedy budete prahnúť po probléme, môžete vstúpiť do
tela a mysle, mať problém a tešiť sa z neho. Ak ho nechcete, môžete zostať mimo.
Problém zostane ako odtlačok v tele a mysli, vy však budete bokom a ďaleko od
neho.
  Tak funguje buddha. Aj on používa napríklad pamäť, ale nestotožňuje sa s ňou.
Ja napríklad používam reč. Keď ju musím používať, používam myseľ a všetky
odtlačky, ale ako kontinuum, nie som mysľou. Je prítomné moje bdelé vedomie.
Preto som stále pánom a myseľ je stále služobníkom. Keď ju zavolám, príde. Jej
služby sú k dispozícii, nemôže však vládnuť.
  Problémy, všetky odtlačky v tele a mysli, teda budú naďalej existovať, ale len
ako semienko - budú v nich potenciálne. Ak sa cítite príliš osamelo a chcete
problémy, môžete ich mať. Budú stále k dispozícii, nebude však nutné ich mať,
nebude to nevyhnutné. Bude to vaša voľba.
  Hovorili sme, že človek môže žiť dvoma spôsobmi: buď zo svojho okraja alebo zo
svojho stredu. Okraj patrí egu, stred patrí bytiu. Ak žijete v egu, ste vždy vo
vzťahu k okoliu, lebo okraj sa vzťahuje k okoliu. Pozorovanie je technikou, ako
sa uviesť do stredu.
  Žiadny váš čin nie je akciou, ide vždy len o reakciu - reagujete na niečo, čo
sa vás stalo. Keď vychádzate z okraja, nekonáte, všetko je reakciou, nič
nevychádza z vášho stredu. Istým spôsobom ste len otrokmi okolností. Nič
nerobíte, skôr ste donútení robiť.
  Zo stredu sa celá situácia úplne zmení. Zo stredu začínate konať. Po prvý raz
začínate existovať nie ako podmienení, ale vlastným pričinením.

  Buddha prechádza dedinou. Niektorí ľudia sú veľmi pobúrení jeho učením.
Urážajú ho, nadávajú mu. Buddha ticho počúva a potom povie: "Ak ste skončili,
dovoľte mi ísť ďalej, čakajú ma v ďaľšej dedine. Ak ešte niečo máte na srdci,
dokončíte to, keď pôjdem naspäť."
  Ľudia odpovedia: "Urážali sme ťa, nadávali. Nepovieš nič?"
  Buddha odvetil: "Dnes už nereagujem. Môžete ma urážať, vaše činy sú vaša vec,
ale ja už nereagujem, nemôžete ma prinútiť, aby som niečo urobil. Už nie som
otrokom, stal sa zo mňa slobodný človek. Konám zo svojho stredu, nie z okraja, a
vaše urážky sa môžu dotknúť len okraja, nie môjho stredu. Môj stred je vždy
nedotknutý."

  Vy ste dotknutí preto, že žiadny stred nemáte. Ste len okrajom, stotožňujete
sa s ním. Okraja sa dotkne všetko, všetko čo sa stane. Keby ste mali stred,
mohli by ste zostať bokom, nedotknutí, mali by ste od seba odstup, odstup od
svojho okraja - bol by odstup medzi vami ("ja") a vaším "Ja". A tento odstup
nemôže nikto iný narušiť, lebo nikto nemôže preniknúť do vášho stredu. Vonkajší
svet sa vás môže dotknúť len na okraji.
  Preto Buddha hovorí: "Dnes som v strede. Predtým by to bolo iné. Keby ste ma
boli urážali, reagoval by som. Dnes už len konám."
  Jasne pochopte rozdiel medzi reakciou na niečo a akciou. Milujete niekoho,
lebo niekto miluje vás. Buddha vás tiež miluje, no nie preto, že by ste vy
milovali jeho. Na tom mu nezáleží. Nezáleží na tom, či ho milujete alebo
nenávidíte, miluje vás, lebo je to čin, nie reakcia. Čin vychádza z vás, reakcia
bola od vás vynútená. Spočinúť vo svojom strede znamená, že ste začali konať
sami.
  A ešte jedno si pamätajte: keď konáte (zo stredu), váš čin je vždy totálny. Ak
reagujete, nikdy totálny byť nemôže. Reakcia je vždy čiastočná, zlomkovitá, lebo
ak jednám zo svojho okraja, t.j. keď na niečo reagujem, nemôže to byť totálne,
lebo do toho nie som zapojený celý. Je do toho zapojený len môj okraj, a preto
to nemôže byť totálne. Preto, ak milujete zo svojho okraja, nemôže byť vaša
láska nikdy totálna, ale vždy je len čiastočná. A to znamená veľa, lebo ak bude
láska čiastočná, zvyšný priestor bude vypĺňať jej protipól, nenávisť. Ak bude
čiastočná vaša láskavosť, zvyšný priestor vyplní krutosť. Ak bude čiastočná vaša
dobrota, čo vyplní zvyšok? Ak bude čiastočný váš Boh, budete na vyplnenie zvyšku
potrebovať diabla.
  To znamená, že čiastočný čin si bude zákonite odporovať, bude v rozpore sám so
sebou. Moderná psychológia hovorí, že milujete i nenávidíte zároveň. Vaša myseľ
je obojživelná, protichodná, lebo ten istý predmet milujete i nenávidíte. A ak
je prítomná láska i nenávisť, bude prítomný aj zmätok, jedovatý zmätok. Vaša
láskavosť sa prelína s krutosťou, dobročinnosť so zlodejstvom a z vašej modlitby
sa stáva druh násilia. Aj keď sa budete snažiť byť na okraji svätí, vaša svätosť
bude nutne podfarbená hriechom. Na okraji bude všetko protichodné.
  Vaše činy sú totálne len vtedy, keď konáte zo stredu. A keď je čin totálny, má
svoju krásu. Keď je totálny, deje sa okamih čo okamih (každý okamih je novým
uvedomovaným si prítomným okamihom bez vzťahu k minulému; vytvárajú súvislé
vedomie "teraz"). Keď je totálny, nenesiete si spomienky - nemusíte! Ak je len
čiastočný, je rozptýlený, pokračuje.
  Napríklad jete. Keď budete jesť čiastočne, budete po zjedení svojho skutočného
jedla jesť ďalej v mysli. Vaše jedenie bude pokračovať. Len totálna udalosť môže
mať počiatok a koniec. Čiastočná udalosť je len nepretržitým sledom bez počiatku
a konca. Ste doma, ale priniesli ste si so sebou obchod i trhovisko. Ste v
obchode, ale priniesli ste si so sebou domov i domáce problémy. Ani v jedinom
okamihu nie ste a nikdy nemôžete byť totálni, lebo stále toho toľko so sebou
vláčite. Je to ťarcha, meravá ťarcha v mysli i na srdci.
  Totálny čin má začiatok a koniec. Je atomický, nejde o sled udalostí. Udeje
sa, a viac tu nie je. Ste od neho celkom oprostení. V opačnom prípade človek
pokračuje len vo vychodených koľajách, myseľ sa stáva zabehanou. Pohybuje sa
stále dokola, v začarovanom kruhu. Pretože minulosť nikdy neskončila, prechádza
do prítomnosti, pokračuje a prelína sa s budúcnosťou.
  Takto si čiastočná, bežná, okrajová myseľ, vlastne so sebou nesie svoju
minulosť - a minulosť je obrovská! Minulosť je obrovská aj vtedy, keď neberiete
do úvahy minulé životy. Roky nádherných i nepríjemných skúseností, ale
skúseností neukončených - nič nie je ukončené, preto so sebou neustále vláčite
niekoľkoročnú minulosť, ktorá je už mŕtva. Táto mŕtva minulosť sa vrhne na
jediný okamih prítomnosti - a samozrejme ho zabije!
  Ale takto nemôžete žiť. S tou minulosťou na chrbte sa žiť nedá. Každý prítomný
okamih je taký nový a jemný, že ho tento mŕtvy balvan zabije. Vaša minulosť
zabíja vašu prítomnosť, a len čo je prítomnosť mŕtva, stáva sa súčasťou vášho
bremena. Kým prítomnosť žije, nie je vašou súčastou, tou sa stáva až vo chvíli,
keď zomrie, keď ju zabije vaša mŕtva minulosť. Tak to je.
  Len čo začnete konať zo svojho stredu, každý váš čin je totálny, atomický,
ucelený. Udeje sa a viac tu nie je. Ste od neho celkom oslobodení. Môžete sa
pohybovať bez bremena, nezaťažení. Až vtedy môžete žiť v novom okamihu, ktorý
existuje neustále - a to tak, že k nemu pristupujete nanovo. Nanovo k nemu však
môžete pristupovať len vtedy, keď so sebou nevlečiete žiadnu minulosť.
  A minulosť so sebou budete musieť vláčiť, ak bude nedokončená - lebo myseľ má
sklon všetko dokončovať. Ak počas dňa niečo zostane nedokončené, budete o tom v
noci snívať. V okamihu, keď sa to zavŕši, myseľ sa od toho oslobodí. Dovtedy sa
k tomu myseľ bude musieť neustále vracať.
  Všetko čo robíte - láska, sex, priateľstvo - všetko je nedokončené. A kým
zostávate na okraji, nemôžete to urobiť totálnym. Ako teda spočinúť vo svojom
strede? Ako dosiahnuť tento stred, aby ste neboli na okraji? Tou technikou je
pozorovanie.
  Pozorovanie je nanajvýš dôležité. Existujú stovky techník, ako sa dostať do
stredu, ale pozorovanie bude nutne základnou súčasťou každej z nich. No nie je
len technikou.
  Hoci o pozorovaní sa dá hovoriť ako o čistej technike, napríklad Jiddu
Krišnamurti o ňom takto hovorí, je to, ako hovoriť o duchu bez tela - nemôžete
ho cítiť, nemôžete ho vidieť. Duch je prítomný vo všetkom a možno ho cítiť práve
prostredníctvom tela. Pritom, samozrejme, duch nie je telom. Každá technika je
len telom, dušou je pozorovanie. Nemôžete hovoriť o pozorovaní, ktoré je
nezávislé na akomkoľvek tele, akejkoľvek hmote. Vtedy sa stáva celkom
abstraktným. Preto, hoci Krišnamurti prednášal bez prestávky pol storočia,
všetko čo hovorí je také čisté, odtelesnené, že si človek myslí, že rozumie, ale
jeho porozumenie je len koncepciou.
  V tomto svete neexistuje nič vo forme čistého ducha. Všetko existuje v tele.
Pozorovanie je dušou všetkých duchovných techník a všetky techniky sú len
rôznymi telami.
  Preto najprv musíme pochopiť, čo pozorovanie je, a potom ho môžeme pochopiť
prostredníctvom nejakého tela, nejakej techniky.
  Poznáme myslenie, a človek preto musí začať od myslenia, aby spoznal, čo
znamená pozorovanie. Musí začať od toho, čo pozná. Myslenie poznáme - myslenie
znamená posudzovanie, hodnotenie, kategorizovanie. Niečo vidíte a posudzujete.
Uvidíte kvet a buď poviete, že je pekný, alebo poviete, že pekný nie je.
Začujete pieseň, a buď sa vám páči alebo nie. Buď niečo uznávate (prijímate),
alebo to zavrhujete (odmietate). Myslenie je posudzovanie - v okamihu, keď ste
začali myslieť, začali ste posudzovať.
  Ak nemáte posudzovať, potom je myslenie nemožné, vtedy môžete len zostať
bdelí, rozmýšľať nemôžete. Majme kvet a ja vám poviem: "Pozrite naň, ale
nerozmýšľajte." Čo urobíte? Keď nie je dovolené myslenie, čo môžete robiť?
Môžete len pozorovať, môžete len byť bdelí. Môžete si kvet len uvedomovať.
Môžete sa len k skutočnosti postaviť čelom - je tu kvet. Vtedy sa s ním môžete
stretnúť. Keď nie je dovolené myslenie, nemôžete povedať: "Je pekný. Nie je
pekný. Je zvláštny, taký som ešte nevidel." Nemôžete povedať vôbec nič. (Dokonca
ani len si uvedomiť: "kvet je tam a ja som tu.") Slová sa nedajú použiť, lebo
každé slovo v sebe nesie hodnotenie. Každé slovo je súdom. Reč je zaťažená
posudzovaním. Reč nikdy nemôže byť nestranná. Len čo ste použili slovo, vyniesli
ste súd.
  Ak ste prítomní bez myslenia, ak na niečo len pozeráte, je to pozorovanie.
Pozorovanie teda znamená pasívne uvedomovanie si. Myslenie je aktívne, niečo
robíte. Nech vidíte čokoľvek, niečo s tým robíte. Nie ste pasívni, nie ste len
zrkadlom. A len čo niečo robíte, potom ste tú vec zmenili.
  Vidím kvet a poviem: "Je pekný." - zmenil som ho. Čosi som naň uvalil. Nech je
ten kvet čímkoľvek, pre mňa je to teraz kvet plus môj pocit jeho krásy. Teraz je
ten kvet vzdialený. Stojí medzi nami môj pocit z posúdenia, moje hodnotenie jeho
krásy. Už pre mňa nie je rovnaký, jeho kvalita sa zmenila. Vstúpil som doň - môj
súd prenikol do skutočnosti. Viac než skutočnosť je to teraz fikcia.
  Pocit, že ten kvet je pekný, nepatrí jemu, ale mne. Vstúpil som do
skutočnosti. Skutočnosť už nie je panenská, pošpinil som ju. Moja myseľ sa teraz
stala jej časťou. Povedať, že sa moja mysel stala jej časťou znamená, že sa jej
časťou stala moja minulosť. Ak totiž poviem: "Tento kvet je pekný", znamená to,
že som ho ohodnotil na základe svojej minulej znalosti. Ako môžete povedať, že
tento kvet je pekný? Vďaka svojim minulým skúsenostiam, minulého pochopenia
toho, že niečo také je pekné - ohodnotili ste ho v súlade so svojou minulosťou.
  Myseľ predstavuje vašu minulosť, vaše spomienky. Minulosť vstúpila do
prítomnosti. Zničili ste panenskú skutočnosť a teraz je pokrivená. Kvet už
nejestvuje - kvet ako realita sama osebe už nejestvuje. Znečistili ste ju,
zničili. Vaša minulosť sa postavila medzi vás. Interpretovali ste - to je
myslenie. Myslieť znamená vnášať minulosť do prítomnej skutočnosti.
  Preto vás myslenie nemôže nikdy doviesť k pravde, lebo pravda je panenská a je
nutné k nej pristupovať v jej dokonalej čistote. Len čo so sebou prinesiete
minulosť, ničíte ju. Potom ide o interpretáciu, nie o realizáciu skutočnosti.
Prekrútili ste ju, nepoškvrnenosť sa stratila.
  Myslieť znamená prinášať minulosť do prítomnosti. Pozorovanie znamená
neexistenciu minulosti, to, že jestvuje len prítomnosť.
  Pozorovanie je pasívne. Nič nerobíte, len ste! Len ste prítomní. Kvet je
prítomný, vy ste prítomní - vtedy jestvuje vzťah pozorovania. Ak je prítomný
kvet a namiesto vás celá vaša minulosť, ide o vzťah myslenia. Vnášate myseľ do
prítomnosti. No len čo minulosť prenikne do prítomnosti, prítomnosť ste celkom
premeškali. Keď poviete: "Tento kvet je nádherný", stala sa z toho naozaj
minulosť, ide už o minulú skúsenosť. Uvideli ste, posúdili ste.
  Pozorovanie je vždy prítomnosť - to, čo je. Preto ak stále myslíte, nikdy
nespoznáte, čo je pozorovanie. Začať pozorovať znamená prestať myslieť.
Pozorovanie je zastavenie myšlienok.
  Čo teda robiť? Myslenie je náš dlhodobý zvyk. Stala sa z neho automatická,
mechanická záležitosť. Nie je to tak, že by ste rozmýšľali vy. V súčasnosti to
nie je vaše rozhodnutie, je to mechanický zvyk - nedokážete robiť nič iné. Len
čo je prítomný kvet, spustí sa myslenie. Nemáme žiadne neverbálne skúsenosti,
len malé deti ich majú. Neverbálna skúsenosť je ozajstná skúsenosť. Verbalizovať
znamená od skúsenosti utekať.
  Len čo poviem, že je kvet pekný, kvet predo mnou zmizne. Teraz sa zaoberám
svojou mysľou, nie kvetom. Zaoberám sa predstavou kvetu vo svojej mysli, nie
kvetom samým. Kvet je teraz obrazom v mysli, myšlienkou v mysli, môžem ho
porovnávať so svojimi minulými skúsenosťami a posudzovať ho. Už však nejestvuje.
  Keď odievate veci do slov, ste pred skúsenosťami uzavretí. Keď ste bdelí bez
slov, ste otvorení, zraniteľní. Pozorovanie predstavuje neustále otváranie sa
skúsenostiam, žiadne uzatváranie.
  Čo robiť? Tento mechanický zvyk tzv. myslenia (verbalizovania) je treba nejako
zmeniť. Preto sa snažte všetko čo robíte, robiť bez slov. Je to ťažké, namáhavé
a spočiatku to vyzerá úplne nemožné. Ale nemožné to nie je - je to len ťažké.
Idete po ulici, bez slov. Keď len idete, hoci len niekoľko sekúnd, uzriete iný
svet - svet bez slov, skutočný svet, nie svet mysle, ktorý v sebe človek
stvoril.

  Ktosi sa spýtal majstra Bokudžu (veľký zenový majster): "Aká je vaša cesta?"
  Bokudžu odvetil: "Moja cesta je veľmi prostá - keď mám hlad jem. Keď som
ospalý, spím."
  Pýtajúci sa bol zmätený a povedal: "Ja tiež jem a tiež spím, každý to robí."
  Bokudžu odpovedal: "Keď ješ ty, robíš všetko možné, len neješ. A keď spíš,
robíš všetko možné, len nespíš. Keď jem ja, tak len jem. Keď spím, tak len spím.
Každý čin je totálny."

  Ak ste bez slov, každý čin sa stáva totálnym. Preto, keď napríklad jete,
snažte sa jesť bez akejkoľvek verbalizácie v mysli, bez rozmýšľania. Len jedzte,
a vtedy sa jedenie stane meditáciou - lebo keď jete bez slov, stanete sa
pozorovateľmi.
  Ak verbalizujete, stanete sa mysliteľmi. Ak ste bez slov, automaticky budete
pozorovateľmi. Snažte sa teda všetko vykonávať bez slov - ticho choďte, jedzte,
kúpte sa alebo seďte. Len seďte, staňte sa sedením. Nerozmýšľajte. Tak sa aj
prosté sedenie či chôdza stane meditáciou.

  Zase ktosi požiadal Bokudžu: "Dajte mi nejakú meditačnú techniku."
  Bokudža povedal: "Môžem ti dať techniku, ale nebudeš schopný meditovať, lebo
dokážeš vykonávať techniku len s mysľou, ktorá hovorí."
  Vaše prsty sa môžu posúvať po ruženci, no stále môžete rozmýšľať. Ak sa vaše
prsty pohybujú po ruženci bez rozmýšľania, stáva sa z toho meditácia. Potom
naozaj nie je potrebná žiadna technika. Celý život je technikou.
  Bokudžu teda povedal: "Bude lepšie, keď budeš so mnou a budeš sa na mňa dívať.
Nepýtaj sa na metódu, len ma pozoruj a spoznáš."
  Ten chudák sa díval sedem dní. Bol stále zmätenejší. Po siedmich dňoch
povedal: "Keď som prišiel, bol som menej zmätený než teraz. Sedem dní som sa na
vás stále díval - čo som mal vidieť?"
  Bokudžu odpovedal: "Potom si sa nedíval. Keď chodím, tak len chodím - videl si
to? Keď si mi ráno priniesol čaj, len som ho vzal a vypil - len vypil, díval si
sa? Nejestvuje žiadny Bokudžu - len pitie čaju. Díval si sa? Ak si sa díval,
potom si musel cítiť, že Bokudžu nejestvuje."

  Toto je veľmi jemné - ak je totiž prítomný mysliaci, je prítomné ego. Potom
ste Bokudžom alebo niekým iným. Ak je však prítomná len činnosť bez slov, bez
myslenia, potom ego nejestvuje. Preto Bokudžu hovori: "Naozaj si sa díval?
Bokudžu nejestvoval - len pitie čaju, prechádzka v záhrade, ..." Nahromadené
myšlienky, navŕšené spomienky vytvárajú pocit ega ("ja"), toho, že ste.
  Urobte nasledovný pokus: odstrihnite od seba celú svoju minulosť - všetky
spomienky. Neviete, kto sú vaši rodičia, neviete, ku komu patríte - k akej
krajine, náboženstvu, rase. Neviete, kde ste chodili do školy, či ste vôbec
chodili do školy. Jednoducho odstrihnite celú minulosť - a skúste si povedať,
kto ste. Nedokážete si spomenúť, kto ste! Očividne ste - ale kto? V tej chvíli
nedokážete vnímať nejaké "ja".
  Ego je len nahromadenou minulosťou. Ego je vašimi zhustenými,
skryštalizovanými myšlienkami.
  Preto Bokudžu hovori: "Ak si sa díval, ja som nejestvoval. Existovalo pitie
čaju, ale nie ten, kto pije. Existovalo prechádzanie sa v záhrade, ale nie ten,
kto sa prechádza. Existovala činnosť, ale nie ten, kto ju konal."
  Pri pozorovaní nejestvuje žiadny pocit "ja", pri myslení áno. Ak sú teda tzv.
myslitelia hlboko zakorenení vo svojich egách, nie je to náhoda. Umelci,
myslitelia, filozofi, učenci - ak sú egoistickí, nie je to náhodou. Čím viac
máte myšlienok, tým väčšie máte ego.
  Pri pozorovaní ego nejestvuje. No k tomu dochádza len vtedy, keď dokážete
prekonať reč. Reč je prekážkou. Reč je potrebná na komunikáciu s ostatnými, nie
na komunikáciu so sebou. Je to užitočný nástroj, vlastne najužitočnejší nástroj.
Len vďaka reči mohol človek vytvoriť spoločnosť, svet. Kvôli reči však zabudol
na seba.
  Reč je naším svetom. Keď na okamih človek zabudne na reč, čo zostane? Kultúra,
spoločnosť, hinduizmus, kresťanstvo, komunizmus - čo zostane? Nezostane nič.
Stačí, aby sme len z existencie vyňali jazyk, a celé ľudstvo so svojou kultúrou,
civilizáciou, vedou, náboženstvami a filozofiou sa rozplynie.
  Reč je komunikáciou s ostatnými, len komunikáciou. Je užitočná, ale
nebezpečná, lebo vždy, keď je nejaký nástroj užitočný, je v rovnakej miere aj
nebezpečný. Nebezpečenstvo reči spočíva v tom, že čím viac sa k nej myseľ
uchyľuje, tým viac sa vzďaľuje od stredu. Človek preto potrebuje jemnú rovnováhu
a jemné majstrovstvo, aby sa dokázal k reči uchyľovať, ale aj ju opúšťať,
odchádzať od nej.
  Slová predstavujú myseľ, pozorovanie znamená odchod od reči, predstavuje stav
ne-mysle, nemyslenia. Vyskúšajte si to! Je to úsilie na dlhú dobu a nič sa nedá
predvídať. Skúste to však a vďaka úsiliu zažijete chvíle, keď reč zrazu zmizne.
A vtedy sa otvorí nová dimenzia. Uvedomíte si odlišný svet, svet simultánnosti,
svet "tu a teraz", svet ne-mysle, svet skutočnosti.
  Reč sa musí stratiť. Preto sa snažte vykonávať bežné činnosti a pohyby tela
bez reči. Buddha túto techniku používal na pozorovanie dychu. Hovorieval svojim
žiakom, aby pozorovali dych - len pozorovali každý nádych a výdych. Aby ho len
prežívali - bez slov. Vnímajte svoj nádych, pohybujte sa s ním, nechajte svoje
bdelé vedomie, aby sa s ním ponorilo do hĺbky. A potom ho nechajte vyjsť.
Neustále sledujte svoj dych. Buďte bdelí!
  Buddha vraj povedal: "Nepremárnite ani jediný dych. Ak premeškáte jediný dych
fyziologicky, budete mŕtvi, a ak premeškáte jediný dych vo vedomí, utečie vám
stred, budete mŕtvi vnútorne." Buddha hlásal: "Dych je nutný pre život tela a
vedomie dychu je nutné pre život vnútorného stredu."
  Dýchajte a buďte bdelí! A ak sa snažíte uvedomovať si svoj dych, nemôžete
myslieť, lebo myseľ nedokáže naraz myslieť aj pozorovať, nedokáže robiť dve veci
súčasne. Pozorovanie je jav diametrálne odlišný od myslenia, preto nemôžete
vykonávať oboje. Rovnako ako nemôžete byť súčasne živí aj mŕtvi, rovnako
nemôžete súčasne spať i byť hore, nemôžete súčasne ani myslieť a pozorovať.
Niečo pozorujte - a myslenie sa zastaví. Začnite myslieť - a pozorovanie zmizne.
  Pozorovnaie je pasívnym bdelým vedomím bez akejkoľvek vnútornej činnosti.
Samotné bdelé vedomie je činnosťou.

  Raz bol Mula Nasredin veľmi ustaraný, veľmi zamyslený. Každý, kto mu pozrel do
tváre, mohol pozorovať, že sa stráca v myšlienkach, že je napätý a skľúčený.
Jeho žena sa začala znepokojovať: "Čo ti je, Nasredin? Na čo myslíš? Čo ťa
trápi, prečo si taký ustaraný?"
  Mula otvoril oči a povedal: "Mám ten najvyšší problém. Rozmýšľam o tom, že keď
zomriem, ako spoznám, že som mŕtvy? Nepoznám smrť, lebo niečo poznať znamená, že
si to spoznal už predtým. Vidím ťa a viem, že si to ty, lebo ťa poznám. Smrť
ešte nepoznám, a až príde, ako ju spoznám? To ma veľmi trápi. Až budem mŕtvy,
nebudem sa môcť nikoho spýtať, nebudem môcť pozrieť do žiadneho písma, nepomôže
mi žiadny učiteľ."
  Jeho žena sa zasmiala a povedala: "Trápiš sa zbytočne. Keď príde smrť, každý
to okamžite spozná. Až si pre teba príde smrť, budeš studený ako ľad."
  Mulovi sa uľavilo, lebo teraz mal v určité vodítko, kľúč.
  Za dva či tri mesiace rúbal v lese drevo. Bolo chladné ráno a všetko bolo
studené. Zrazu pocítil svoje studené ruky a spomenul si. Povedal: "Dobre!
Prichádza smrť, som ďaleko od domova a nemôžem o tom nikomu povedať. Čo mám
teraz robiť? Zabudol som sa spýtať ženy."
  Potom si ale spomenul. Videl už veľa mŕtvych, a tak si pomyslel: "Je dobré si
ľahnúť". Všetci mŕtvi, čo videl, ležali, tak si ľahol tiež. Samozrejme, že bol
ešte viac studený, bola mu ešte väčšia zima - naozaj si preňho prichádzala smrť.
Jeho somár odpočíval vedľa stromu. Dva vlky, ktoré si mysleli, že je Mula mŕtvy,
napadli somára. Mula otvoril oči, uvidel to a pomyslel si: "Keby som žil, to by
ste si k môjmu somárovi dovoliť nemohli. Ale mŕtvi nemôžu nič robiť. Mŕtvi môžu
len pozorovať."

  Ak pre svoju minulosť zomriete, ak pre ňu zomriete dokonale, potom môžete len
pozorovať. Čo iné môžete robiť? Pozorovať znamená zomrieť pre svoju minulosť -
pre spomienky, myšlienky, pre všetko. Čo potom v prítomnom okamihu môžete
urobiť? Môžete len pozorovať. Nemôžete posudzovať, lebo posudzovať je možné len
na základe minulých skúseností. Nemôžete hodnotiť, lebo hodnotiť môžete len na
základe minulého hodnotenia. Nemôžete rozmýšľať, lebo rozmýšľať je možné len
vtedy, keď je prítomná minulosť, keď ju vnesiete do prítomnosti. Čo teda môžete
robiť? Môžete pozorovať.
  V starých sanskrtských textoch je učiteľ označovaný ako smrť - áčárja mrtju. V
Katha upanišade je Načikétas poslaný do učenia za Jamom, bohom smrti. A keď
Jama, boh smrti, Načikétasa pokúša: "Vezmi si kráľovstvo, bohatstvo, slony,
kone, ...", Načikétas hovorí: "Prišiel som, aby som sa dozvedel, čo je smrť,
lebo kým nebudem vedieť čo je smrť, nebudem vedieť, čo je život."
  Preto bol učiteľ v dávnych dobách považovaný za toho, kto sa môže pre žiaka
stať smrťou - toho, kto vám môže pomôcť zomrieť, aby ste sa mohli znova zrodiť.
Nikodém sa pýtal Ježiša: "Ako dosiahnem Božie kráľovstvo?" Ježiš odvetil: "Kým
niekto najprv nezomrie, nemôže dosiahnuť nič. Kým sa niekto znova nezrodí,
nemôže dosiahnuť nič."
  A toto znovuzrodenie nie je udalosť, je to neustály proces. Človek sa musí v
každom okamihu rodiť znova. Nie je to tak, že by ste sa raz znovuzrodili a
odvtedy to bolo v poriadku a vybavené. Život je neustále rodenie a aj smrť je
nepretržitá. Raz musíte zomrieť (pre minulosť), lebo ste ešte vôbec nežili (v
prítomnosti). Keď (už) žijete, potom budete musieť zomierať v každom okamihu -
zomierať pre minulosť, nech bola akákoľvek, rajom či peklom. Zomrite pre
minulosť a buďte noví, mladí (začínajúci, nezaťažení) a znova sa zroďte do
prítomného okamihu.

Napätie a uvoľnenie

  Hypnotizéri objavili základný zákon, ktorý volajú zákonom obráteného účinku.
Ak sa o niečo budete usilovne snažiť bez toho, aby ste rozumeli princípu,
výsledkom bude pravý opak.
  Je to, ako keď sa učíte jazdiť na bicykli. Skoro ráno idete po pokojnej ulici,
žiadna premávka, a vedľa cesty uvidíte pätník. Len si tam stojí. Cesta je
široká, pätník malý, ale vy dostanete obavy: čo keď prídete práve k tomu pätníku
a vrazíte doň. V tej chvíli zabudnete na širokánsku cestu. Aj keby ste išli so
zaviazanými očami, nie je pravdepodobné, že by ste do toho pätníka narazili. S
otvorenými očami však celá cesta upadá do zabudnutia. Začali ste sa sústreďovať,
pätník priťahuje vašu pozornosť. Máte veľký strach, chcete sa pätníku vyhnúť.
Zabudli ste, že idete na bicykli, zabudli ste na všetko. Zaujíma vás len to, ako
sa vyhnúť pätníku.
  Zrážka je v tej chvíli nevyhnutná, do pätníka zákonite narazíte. A potom sa
budete čudovať: "Tak som sa snažil do neho nevraziť." To, že ste doň narazili je
v skutočnosti kvôli tomu, že ste sa tak snažili. Čím viac sa približujete, tým
viac sa snažíte vyhnúť. Ale čím viac sa snažíte vyhnúť, tým viac sa na pätník
sústredíte. Pätník získa magickú príťažlivosť, hypnotizuje vás. Stáva sa z neho
magnet.
  To je základný životný zákon. Veľké množstvo ľudí sa snaží vyhnúť mnohým
veciam a tie veci sa ich zmocňujú. Keď sa snažíte, nemôžete sa tomu vyhnúť. To
nie je spôsob, ako sa tomu vyhnúť.
  Buďte uvoľnení. Nesnažte sa vyvíjať prílišné úsilie, lebo bdelosť môžete
dosiahnuť len uvoľnením, nie prostredníctvom usilovnej snahy. Buďte pokojní a
tichí.
  Čo je vaše napätie? Je to vaše stotožnenie sa s rôznymi myšlienkami,
predstavami, obavami - zo smrti, straty, úpadku koruny, so všetkými možnými
strachmi. To je vaše napätie, ktoré ovplyvňuje aj vaše telo. Aj to sa stáva
napätým, lebo telo a myseľ nie sú dve oddelené veci. Telo a myseľ sú jedným
systémom, preto ak sa dostane do napätia myseľ, stane sa napätým aj telo.
  Môžete začať s bdelým vedomím. Bdelé vedomie vás potom odvedie od bežnej mysle
a stotožnenia s ňou. Telo sa začne prirodzene uvoľňovať. Už nie ste pripútaní a
napätie vo svetle bdelého vedomia nemôže existovať.
  Môžete začat aj z druhého konca. Len sa uvoľnite, nechajte všetko napätie
odísť, a keď sa uvoľníte, budete prekvapení, že vo vás vzniká bdelé vedomie. Je
to neoddeliteľné. Kým však budete môcť začať s relaxáciou, ktorá vás privedie k
bdelému vedomiu, budete musieť uvoľniť napätie mysle i tela. Začínať od bdelého
vedomia je jednoduchšie. Začínať relaxáciou je trochu ťažšie, lebo aj úsilie o
uvoľnenie vytvára isté napätie.
  Existuje jedna americká kniha - ak chcete nájsť nejaké hlúpe knihy, Amerika je
tým pravým miestom. Keď som uvidel názov tej knihy, nechcel som tomu veriť. Volá
sa: Musíte sa uvoľniť. Ale ak je tam 'musíte', ako sa môžete uvoľniť? 'Musíte'
vás urobí napätými. Samotné to slovo okamžite vytvára napätie. 'Musíte'je ako
Božie prikázanie. Ten človek, čo napísal tú knihu, asi nevie nič o uvoľnení a
jeho zložitosti.
  Na Východe sme nikdy nezačínali s meditáciou od uvoľňovania. Začínali sme od
bdelého vedomia. Uvoľnenie potom príde samo, nemusíte si ho priniesť. Ak si ho
musíte priniesť, bude prítomné určité napätie. Uvoľnenie by malo prísť samo od
seba. Len vtedy to bude skutočné uvoľnenie.
  Ak však chcete, môžete začať aj od relaxácie, len to neskúšajte podľa
amerických radcov. Keď sa jedná o zmysel zážitkov vnútorného sveta, je Amerika
tým najmenej vyspelým miestom na Zemi. Európa je o čosi vyspelejšia, no Východ
hľadal vnútorné "Ja" tisíce rokov. Amerika je stará len päť storočí, a päť
storočí nie je v živote národa ničím, preto Amerika predstavuje pre svet to
najväčšie nebezpečenstvo - atómové zbrane v rukách detí. Rusko sa bude chovať
rozumnejšie, lebo je to starobylá krajina, ktorá prešla všetkými skúsenosťami
dlhej minulosti. Amerika nemá minulosť. Každý pozná meno svojho otca, praotca,
prapraotca. Tam ich rodokmeň končí. Amerika je len dieťa, vlastne ani nie dieťa,
je ešte len v maternici. V porovnaní s krajinami ako India alebo Čína, bola
Amerika práve počatá. Je nebezpečné dať takým ľuďom atómové zbrane.
  Existujú politické, náboženské, spoločenské a ekonomické problémy a všetky tie
problémy vás mučia. Začínať relaxáciou je ťažké, preto sme to na Východe
nerobili. Ak však chcete, potom mám istú predstavu, ako by ste mali začať.
Pracoval som s ľuďmi so Západu a uvedomil som si, že sa líšia, že nepoznajú
východný prúd bdelého vedomia. Vychádzajú z inej tradície, ktorá žiadne bdelé
vedomie nepoznala.
  Hlavne pre ľudí zo Západu som vytvoril meditácie, ako je dynamická
meditácia/26/ alebo gibberish/27/. Ak chcete začať od relaxácie, potom je
potrebné vykonávať tieto meditácie ako prvé. Odstránia z vašej mysle a tela
všetko napätie a relaxácia je potom ľahká. Netušíte, koľko toho v sebe držíte,
ani že je to príčinou vášho napätia.
  Je ťažké vykonávať meditáciu gibberish v meste, lebo by susedia zošaleli.
Začnú volať políciu a sťažovať sa, že im ničíte život. Netušia, že keby sa doma
pridali, vystúpili by zo šialenstva, v ktorom žijú. Oni si však svoje šialenstvo
ani neuvedomujú. Meditácia gibberish totiž spočíva v tom, že každý má dovolené
nahlas hovoriť, čo mu príde na um. Bola veľká zábava počúvať, aké nezmysly a
absurdnosti ľudia hovoria - bol som totiž jediným divákom. Neboli dané žiadne
iné obmedzenia, len že sa nesmeli dotknúť nikoho iného. Ináč mohli robiť, čo
chceli. A ľudia robili všetko možné. Niekto stál na hlave, niekto zo seba strhol
všetko oblečenie a celú hodinu pobiehal okolo nahý.
  Istý muž predo mnou sedával každý deň, a len čo začala meditácia, najprv sa
usmial už len nad predstavou, čo sa chystá robiť. Potom zdvihol svoj telefón a
predával a nakupoval akcie - celú hodinu bol na telefóne. Kútikom oka ma
pozoroval, ale vyhýbal som sa pohľadu naňho, aby som mu nenarušoval meditáciu.
  Všetci robili prečudesné veci, ktoré v sebe držali. Na konci meditácie bolo
vyhradených desať minúť na relaxáciu, a v tých desiatich minútach ste mohli
vidieť ľudí padať na zem - bez akéhokoľvek úsilia, lebo boli úplne vyčerpaní.
Pretože zo seba vyhádzali všetky smeti, mali určitú čistotu a relaxovali.
  Ľudia za mnou prichádzali a hovorili: "Predĺžte tých desať minút, lebo za celý
život sme nezažili také uvoľnenie, takú radosť. Nikdy sme si nemysleli, že by
sme niekedy pochopili, čo je bdelé vedomie, ale cítili sme, že prichádza."
  Keď teda chcete začať s relaxáciou, prejdite najprv procesom katarzie -
dynamickou meditáciou alebo gibberish.
  Možno neviete, odkiaľ slovo gibberish pochádza. Pochádza od sufistického
mystika Džabbara. Bola to jeho jediná meditácia. Každému, kto prišiel, povedal:
"Posaď sa a začni." A ľudia vedeli, čo má na mysli. Nikdy nehovoril, nikdy
neprednášal, len vyučoval gibberish.
  Raz za čas predviedol ľuďom malú ukážku. Pol hodiny vykladal najrôznejšie
nezmysly v jazyku, ktorému nikto nerozumel. Vlastne to nebol jazyk, vykladal
ľuďom, čo mu prišlo na myseľ. To bolo jeho jediné učenie - a tomu, kto ho
pochopil, jednoducho povedal: "Posaď sa a začni."
  Džabbar však mnohým ľuďom pomohol celkom sa stíšiť. Ako dlho dokážete
pokračovať? - až sa myseľ vyprázdni. Pomaly, pomaličky, hlboká ničota ... a v
tej ničote plameň bdelého vedomia. Je prítomný stále, obklopený vaším drmolením
(mysle). To drmolenie je treba odstrániť, je to váš jed.
  To isté platí pre telo, lebo aj vaše telo má v sebe napätie. Začnite vykonávať
akékoľvek pohyby, ktoré chcete robiť. Nemali by ste ho regulovať. Ak chce
tancovať, behať, skákať, váľať sa po zemi, tak by ste to nemali 'robiť', ale mu
to jednoducho dovoliť. Povedzte telu: "Si voľné, rob čo chceš", a budete
prekvapení: "Panebože! Telo chcelo robiť to všetko a ja som to potláčal, a to
bolo to napätie."
  Začínať od bdelého vedomia však je oveľa ľahšie. Hlavne pre tých, ktorí sú
schopní porozumieť procesu uvoľňovania, čo je veľmi jednoduché. Celý deň ho
používate v s spojitosti s predmetmi, autami, dopravou - prežívate ho predsa v
mestskej premávke! A tá je absolútne šialená.

  Pre pár dňami som čítal o Aténach. Vláda tam usporiadala týždennú súťaž pre
vodičov taxíkov. Traja taxikári, ktorí budú najlepšie dodržiavať pravidlá
premávky, mali byť ocenení. V celých Aténach však nemohli nájsť ani jedného
takého taxikára! Až ku koncu našli jedného, ktorý jazdil podľa pravidiel, a už
sa náhlili k nemu s trofejou. Keď však ten zbadal, že sa k nemu blíži polícia,
odfrčal na červenú! Kto stojí o zbytočné problémy? A tak sa ocenenia nerozdali a
Atény si žijú veselo ďalej ako vždy.

  Používate bdelé vedomie bez toho, aby ste si to uvedomovali, ale len v
súvislosti s vonkajšími objektami.
  Rovnaké vedomie musíte použiť aj pre "vnútornú premávku". Len čo zatvoríte
oči, uvidíte premávku myšlienok, emócií, snov a predstáv. Okolo vás sa začne
mihať všetko možné. Robte vo vnútornom svete presne to isté čo robíte vo
vonkajšom, a stanete sa pozorovateľmi, svedkami. A byť pozorovateľom je taká
obrovská, taká nadprirodzená radosť, že len čo ju raz zažijete, budete sa tomu
chcieť venovať čoraz viac.
  Nie je to otázka nejakej meditačnej polohy, nie je to spojené so žiadnym
chrámom, kostolom či synagógou. Keď sedíte v autobuse alebo vo vlaku a nemáte čo
robiť, len zatvorte oči. Ochráni vás to pred únavou z hľadenia von a poskytne
vám to dostatok času, aby ste pozorovali sami seba. Také chvíle sa stanú
chvíľami najnádhernejších zážitkov. A ako bude bdelé vedomie pomaličky rásť,
celá vaša osobnosť sa začne meniť. Od nevedomia k bdelému vedomiu je velikánsky
skok.

Myseľ a meditácia

  Keď je myseľ bez myšlienok, je to meditácia.
  Myseľ je bez myšlienok v dvoch stavoch - buď v hlbokom spánku, alebo v
meditácii. Ak ste bdelí a myšlienky zmiznú, ide o meditáciu. Ak sa myšlienky
vytratia a vy si prestanete uvedomovať, ide o hlboký spánok.
  Hlboký spánok a meditácia majú niečo spoločné a niečo rozdielne. Spoločné je,
že v oboch týchto stavoch myšlienky miznú. Rozdielom je, že v hlbokom spánku sa
stráca aj vedomie, v meditácii zostáva. Hlboký spánok plus bdelé vedomie sa teda
rovná meditácii. Ste uvoľnení ako v hlbokom spánku, no napriek tomu bdelí,
dokonale bdelí, a to vás privádza k bráne mystérií.
  V hlbokom spánku sa presúvate do ne-mysle, ale nevedomky. Neviete kam ste boli
odnesení, hoci ráno cítite účinok a výsledok. Ak išlo o naozaj krásny, hlboký
spánok bez snov, ktoré by vás rušili, budete sa ráno cítiť svieži, odpočinutí,
živí, opäť mladí a naplnení elánom a energiou. Nemáte však potuchy, ako sa to
stalo, kam ste odišli. Upadli ste do akejsi hlbokej kómy, akoby ste dostali
narkózu a potom boli prenesení do nejakej inej roviny, odkiaľ ste sa vrátili
svieži, mladí, odpočinutí.
  V meditácii k tomu dochádza bez narkózy. Meditácia znamená, že je človek
uvoľnený rovnako ako v hlbokom spánku, no napriek tomu je bdelý. Udržte si bdelé
vedomie - myšlienky nechajte zmiznúť, no bdelé vedomie si musíte zachovať. Nie
je to ťažké, len ste to nikdy neskúšali. Je to ako s plávaním: ak ste to
neskúsili, vyzerá to ťažké. A vyzerá to aj nebezpečne, nemôžete pochopiť, že
ľudia dokážu plávať, lebo vy sa len topíte! Len čo to raz vyskúšate, príde to
samo, je to veľmi prirodzené.
  Jeden japonský vedec experimentálne dokázal, že šesťmesačné dieťa je schopné
plávať. Musí sa mu len dať príležitosť. Je to, akoby schopnosť plávať bola
vrodená. Musíme jej len dať príležitosť a ona sa prebudí. Len čo sa raz naučíte
plávať, už to nikdy nezabudnete. Aj keby ste neplávali päťdesiat rokov, nemôžete
to zabudnúť, pretože je to prirodzené.
  Meditácia je podobná, je to niečo vrodené. Aby sa spustila, treba pre ňu len
vytvoriť priestor, dať jej šancu.

  Čo je myseľ? Nie je to vec, ale udalosť. Vec má svoju podstatu, myseľ je len
proces. Vec je ako kameň, udalosť je ako vlna - existuje, ale nemá vlastnú
podstatu, je to len záležitosť medzi vetrom a oceánom, proces, jav. Keby mala
vlastnú podstatu, nemohla by sa rozplynúť. Ak vlastnú podstatu nemá, môže
zmiznúť bez jedinej stopy.
  Keď sa vlna rozplynie do oceána, čo po nej zostane? Nič, ani stopa. Preto tí,
ktorí dosiahli poznanie hovoria, že myseľ je ako vták, ktorý letí po oblohe -
nezanecháva po sebe žiadnu stopu. Vták letí, ale nezostane po ňom žiadna
cestička, žiadny odtlačok.
  Myseľ je len proces. V skutočnosti myseľ nejestvuje - len samé myšlienky,
ktoré sa pohybujú tak rýchlo, že si myslíte, že ide o čosi súvislé, a aj to tak
vnímate. Príde jedna myšlienka, príde druhá, ... prestávka medzi nimi je taká
krátka, že ju nedokážete zbadať. A tak sa myšlienky spájajú a vytvára sa z nich
kontinuum, a kvôli tejto kontinuite si myslíte, že myseľ existuje.
  Existujú myšlienky, no žiadna myseľ, rovnako ako existujú atómové častice, ale
žiadna hmota. Myšlienka je časticou mysle. Podobne dav - dav existuje z jedného
pohľadu, z druhého nie. Existujú len jednotlivci, ale mnoho jednotlivcov dokopy
vyvoláva pocit, že sú jedným. Národ existuje aj neexistuje - sú v ňom len
jednotlivci. Jednotlivci sú časticami národa, komunity, davu.
  Myšlienky existujú, ale myseľ nie. Myseľ je len zdaním. Keď ju skúmate
podrobnejšie, rozplynie sa. Potom sú ešte prítomné myšlienky. No len čo sa myseľ
rozplynie a existujú len jednotlivé myšlienky, vyrieši sa zrazu veľa vecí. Prvou
z nich je, že okamžite spoznáte, že ste ako nebo a myšlienky sú ako mraky na ňom
- priplávajú a odplávajú. Keď zmizne myseľ, okamžite príde vnem, že sa už do
myšlienok nezapájate - myšlienky existujú, plávajú cez vás ako mraky po nebi.
Môžu, lebo vy ste nezmernou prázdnotou. Nemajú žiadnu prekážku, žiadnu zábranu.
Neexistuje žiadna stena, ktorá by im bránila, nie ste obohnaní múrom. Vaše nebo
je nekonečné, myšlienky prichádzajú a odchádzajú. A len čo začnete vnímať, že
myšlienky prichádzajú a odchádzajú, a vy ste len ich pozorovateľom, svedkom,
ovládli ste myseľ.
  Myseľ nie je možné ovládnuť v normálnom zmysle slova. Ako ju možno ovládať,
keď nejestvuje? A kto ju bude ovládať? Za mysľou nikto nie je - a keď hovorím,
že za mysľou nikto nie je, myslím tým, že za mysľou 'existuje nikto, ničota'. Ak
niekto bude ovládať myseľ, potom to bude len jej časť, fragment mysle, ktorý
ovláda iný fragment. To je ego.
  Myseľ sa takto ovládať nedá. A nejestvuje nikto, kto by ju ovládal. Vnútorná
prázdnota môže pozorovať, nie ovládať. Môže sa len dívať - samotný pohľad je
ovládaním, samotné pozorovanie, sledovanie, sa stáva ovládaním, lebo myseľ sa
rozplynie.
  Je to, ako keď utekáte, lebo ste dostali strach, že vás niekto sleduje. A ten
niekto nie je nič iné, len váš tieň. Čím rýchlejšie utekáte, tým viac je vám v
pätách. Vôbec nezáleží na tom, ako rýchlo bežíte, tieň sa vás drží. Vždy keď sa
obzriete, je za vami. To nie je spôsob, ako mu ujsť, a nie je to ani spôsob ako
ho ovládnuť. Zastavte sa, podrobne ho preskúmajte, a on sa rozplynie, lebo v
skutočnosti nejestvuje (sám osebe). Je len nedostatkom svetla.
  Myseľ nie je ničím iným, len nedostatkom vašej prítomnosti. Ak ticho sedíte a
skúmate svoju myseľ, jednoducho sa rozplynie. Myšlienky zostanú, tie existujú,
ale myseľ nenájdete.
  Len čo však myseľ zmizne, dôjde aj k druhému vnemu: budete môcť vidieť, že
myšlienky nie sú vaše. Samozrejme že prichádzajú, niekedy u vás aj chvíľu
pobudnú, ale potom odídu. Môžete byť ich odpočívadlom, nevznikajú však vo vás.
Všimli ste si niekedy, že ani jediná myšlienka nemá svoj pôvod vo vás? Ani
jediná neprišla z vašej bytosti, myšlienky vždy prichádzajú zvonku. Nepatria vám
- potulujú sa bezprizorne, bez domova. Len si niekedy vo vás odpočinú, ako
odpočíva mrak na vrchole kopca. Potom sa zase samy zdvihnú a odídu. Nemusíte nič
robiť. Keď len pozorujete, dosiahli ste kontrolu.
  Slovo kontrola nie je príliš vhodné, lebo slová nie sú vhodné. Slová patria
mysli, svetu myšlienok. Slová nemôžu byť príliš prenikavé, lebo sú povrchné.
Slovo kontrola nie je veľmi vhodné, lebo nie je nikto, kto by kontroloval, a nie
je koho kontrolovať. Pomáha však dočasne pochopiť vednu vec: ak intenzívne
pozorujete, je myseľ ovládaná - zrazu ste sa stali jej pánmi. Myšlienky sú
prítomné, ale už vám nevládnu. Nemôžu vám nič urobiť, len prichádzajú a
odchádzajú. Vy ste stále nedotknutí ako lotosový kvet uprostred dažďa - kvapky
dopadajú na jeho okvetie, ale skĺzavajú po nich, ani sa ich nedotýkajú. Lotos je
stále nedotknutý.
  Preto sa lotos stal na Východe taký významný, taký symbolický - najväčší
symbol, ktorý vzišiel z Východu. Nesie v sebe celé posolstvo východného
myslenia. Hovorí: "Buďte ako lotos. Zostaňte nedotknutí - a ste pánmi."
  Z jednej strany je teda myseľ ako vlny - nepokoj, pohyb. Keď je oceán pokojný
a tichý, vlny na ňom nie sú. Keď je rozbúrený, keď sa na ňom vzdúvajú obrovské
vlny a hladina je jedným veľkým chaosom, vtedy myseľ z istého pohľadu existuje.
Toto všetko sú metafory, ktoré vám len majú pomôcť pochopiť určitú kvalitu,
ktorú nie je možné vyjadriť slovami. A sú poetické. Keď sa do nich budete snažiť
vcítiť, tak im porozumiete. Keď sa ich však budete snažiť pochopiť logicky, ich
zmysel vám unikne.
  Myseľ je rozbúreným vedomím, rovnako ako vlny rozbúreným oceánom. Prišlo niečo
cudzie - vietor. Niečo zvonku zapôsobilo na oceán či vedomie, vietor alebo
myšlienky, a nastal chaos. Chaos je však vždy na povrchu - vlny sú vždy na
povrchu. V hĺbke žiadne vlny nie sú, lebo do hĺbky sa vietor nedostane, všetko
sa deje len na povrchu. Keď sa presuniete z povrchu do vnútra, dostanete sa do
stredu. Zrazu môže byť povrch stále rozbúrený, ale vy už rozbúrení nie ste.
Dosiahli ste kontrolu.
  Celá veda meditácie nespočíva v ničom inom než v (dostrednom) sústredení,
presunutí sa k stredu, zakorenení v strede a zotrvaní v ňom. A odtiaľ sa celý
náhľad mení. Vlny môžu stále búriť, ale k vám už nedosahujú. Teraz vidíte, že
vám nepatria, je to len konflikt s čímsi cudzím na hladine.
  A len čo sa budete dívať zo stredu, konflikt onedlho ustane. Zakrátko sa
uvoľníte. Onedlho prijmete skutočnosť, že silný vietor samozrejme existuje a
vlny stále vznikajú, no vy sa už nebojíte, a keď sa nebojíte, môžete si užívať
aj vlny. Nie je na nich nič zlé.
  Problém nastáva vo chvíli, keď ste na hladine aj vy. Ste v malej loďke na
hladine a začne fúkať silný vietor a celý oceán začína šalieť - potom samozrejme
máte strach, ste vydesení na smrť! Ste v nebezpečenstve. Vašu loďku môžu vlny
kedykoľvek prevrhnúť, kedykoľvek môže prísť smrť. Čo môžete so svojou loďkou
robiť? Ako môžete niečo ovládať? Keď začnete s vlnami bojovať, budete porazení.
Boj nepomôže, budete musieť vlny prijať. Ak dokážete vlny prijať a nechať svoju
malú loďku, aby plávala s nimi, a nie proti nim, potom v skutočnosti nie ste v
nebezpečenstve. Vlny sa vzdúvajú a vy sa s nimi jednoducho zmierite. Jednoducho
prijmete, že budete plávať s nimi, nie proti nim. Stanete sa ich súčasťou. Potom
nastane obrovský pocit šťastia.
  To je celé umenie surfovania - plynúť s vlnami, nie proti nim. Plynúť s nimi
natoľko, že sa od nich nebudete odlišovať. Zo surfovania sa môže stať skvelá
meditácia. Môže vám poskytnúť záblesky vnútorného "Ja", lebo to nie je boj, ale
uvoľnenie. Len čo to raz spoznáte, môžete sa tešiť aj z vĺn - a môžete to
spoznať, keď sa na všetko budete dívať zo svojho stredu.
  Je to, akoby ste boli v lese, zatiahlo sa, začalo sa blýskať a vy sa snažíte
dostať domov, no stratili ste cestu. To sa odohráva na povrchu. Hľadáte domov,
bezpečie domova, ... - a zrazu tam ste. Sedíte vnútri a hľadíte na dážď - teraz
si ho môžete užívať. Teraz sú aj blesky krásne. Prší, vy sa tešíte, blýska sa a
hrmí a vy máte radosť, lebo ste vnútri v bezpečí.
  Len čo sa dostanete do stredu, rozradostí vás čokoľvek, čo sa odohráva na
povrchu. Celé to teda nie je vecou boja na povrchu, ale skôr procesom vkĺznutia
do stredu. Potom dochádza k ovládnutiu, ktoré nastáva spontánne, keď ste v
strede. Dosiahnutie stredu vo vedomí je ovládnutím mysle.
  Preto sa nesnažte myseľ kontrolovať - slová dokážu klamať. Nikto ju nemôže
kontrolovať, a tí, čo o to usilujú, sa zbláznia. Stanú sa z nich neurotici, lebo
snaha o kontrolu mysle nie je ničím iným, než snahou jednej časti mysle o
kontrolu druhej časti mysle.
  Kto ste? Kto sa snaží kontrolovať? Ste tiež len vlnou - samozrejme zbožnou -
ktorá sa snaží kontrolovať myseľ. Existujú aj hriešne vlny - sex, zlosť,
žiarlivosť, snaha privlastniť si druhého, nenávisť - milióny hriešnych vĺn. A
existuú aj zbožné vlny - meditácia, láska, súcit. Všetky sú však na povrchu -
zbožné či hriešne, na tom nezáleží.
  Skutočné náboženstvo spočíva v strede a v pohľade, ktorý z neho vychádza.
Sedíte "doma" a dívate sa na svoj povrch - všetko sa zmení, lebo váš pohľad je
nový. Zrazu ste pánmi. Máte takú kontrolu, že v skutočnosti môžete nechať povrch
bez kontroly. Toto je jemné - máte takú kontrolu, že vaše korene siahajú tak
hlboko a hladina vás neznepokojuje, že si v skutočnosti môžete užívať aj vlny a
búrku. Je to nádherné, poskytuje to energiu a silu, nie je sa čoho báť. Len
slabí sa strachujú kvôli myšlienkam. Len slabí si robia hlavu s mysľou. Silní
jednoducho všetko vstrebajú a sú o to bohatší. Silní nikdy nič neodmietajú.
  Odmietanie vychádza zo slabosti - máte strach. Silní radi vstrebávajú všetko,
čo život ponúka. Zbožné, hriešne, morálne, nemorálne, božské, diabolské - je to
jedno. Silný človek vstrebáva všetko - a je o to bohatší. Má úplne odlišnú
hĺbku, akú obyčajní pobožní ľudia mať nemôžu - tí sú slabí a na povrchu.
  Pozorujte obyčajných ľudí, ktorí chodia do chrámu, mešity či kostola. Vždy
nájdete veľmi povrchných ľudí, ľudí bez hĺbky. Zmrzačili sa, lebo zamietli časti
samých seba. Sú istým spôsobom paralyzovaní.
  Na mysli ani myšlienkach nie je nič zlé. Ak je niečo zlé, je to lipnutie na
povrchu - vtedy totiž nepoznáte celok a zbytočne trpíte kvôli častiam a
čiastočnému vnímaniu. Treba vnímať celok, a to len zo stredu, lebo zo stredu sa
môžete dívať všade naokolo, na všetky strany, na celú krajinu svojej bytosti. A
tá je obrovská. V skutočnosti je rovnako veľká ako krajina existencie. Len čo
ste raz v strede, začnete sa čoskoro stávať širšími a širšími, väčšími a
väčšími, až nakoniec nebudete o nič menší než celok.
  Z iného uhla pohľadu je obyčajná myseľ ako prach, ktorý sa usadzuje na šatách
pútnika. A vy ste putovali milióny životov a nikdy ste sa neomyli. Usadilo sa na
vás prirodzene veľa prachu, na tom nie je nič zlé, musí to tak byť. Usadili sa
na vás vrstvy prachu a vy si myslíte, že tieto vrstvy sú vašou osobnosťou.
Natoľko ste sa s nimi stotožnili, žili ste s týmito vrstvami prachu tak dlho, že
vyzerajú ako vaša koža. Stotožnili ste sa.
  Myseľ je minulosť, spomienky - prach. Každý ho musí nazbierať, lebo keď
putujete, zbierate prach. No netreba sa s ním stotožňovať, zjednotiť sa s ním,
lebo ak sa s ním zjednotíte, budete mať problém, lebo vy nie ste prach, ale
bdelé vedomie. Omar Chajjám/28/ hovorí: "Prach v prach." Keď človek zomrie, čo
sa stane? - prach sa obráti v prach. Ak ste len prachom, všetko sa naň obráti,
nezostane nič. Ste však naozaj len prach, vrstvy prachu, alebo je vnútri vás
niečo, čo zďaleka prachom nie je, čosi, čo vôbec nie je pozemské?
  Je to vaše bdelé vedomie, vaše bdelé uvedomovanie si. To je vaším bytím, a
prach, ktorý sa okolo bdelého vedomia nazbiera, je vašou mysľou.
  S týmto prachom sa dá nakladať dvoma spôsobmi. Bežný, "pobožný" spôsob je šaty
vyčistiť a poriadne vydrhnúť. To však veľmi nepomôže, lebo vaše šaty boli také
špinavé, že sa celkom vyčistiť nedajú. Naopak, môžete ich len ešte viac
zašpiniť.

  Mula Nasredin ma raz navštívil, a ako viete, rád si vypije. Pri jedle, pri
pití čaju sa mu triasli ruky, všetko mu padalo na šaty, až boli celé špinavé.
Povedal som mu: "Zájdi do obchodu a niečo si kúp, aby si mohol šaty vyčistiť."
  Išiel. Keď sa po týždni znova objavil, jeho šaty boli ešte v horšom stave než
predtým. Spýtal som sa čo sa stalo, či nebol v obchode. Mula odpovedal: "Bol som
tam a ten čistiaci prostriedok fungoval výborne. Všetky škvrny od čaju a od
jedla sú preč. Teraz len potrebujem nejaký iný prostriedok, lebo po tom prvom
zostali škvrny."

  Pobožní ľudia vás zásobujú mydlami, chemickými prostriedkami a návodmi, ako
špinu vyprať, ale tie po sebe zanechajú vlastné škvrny. Preto sa nemorálny
človek môže stať morálnym, no aj tak zostane napríklad oplzlým - teraz je však
oplzlý morálne. No niekedy je to ešte horšie ako predtým.
  Nemorálny človek je v mnohých ohľadoch nevinný, menej egoistický. Morálny
človek má všetku svoju nemorálnosť v mysli a ešte k tomu niečo pridal - všetky
tie moralistické, puritánske, svätuškárske a egoistické postoje. Má pocit, že je
nadradený, že je vyvolený. Všetci pôjdu do pekla, len on do neba. A všetka
nemorálnosť zostáva vnútri, lebo myseľ nemôžete kontrolovať z povrchu. Nie je
ako, jednoducho to nejde. Existuje len jediná kontrola, a tou je pohľad zo
stredu.
  Myseľ je ako prach, ktorý sa nazbieral za milióny pútí. Skutočne zbožný
prístup, radikálny zbožný prístup, oproti bežnému, je šaty jednoducho vyhodiť.
Neobťažujte sa s ich praním, nedajú sa vyprať. Len sa z nich vyvlečte ako had zo
starej kože a ani sa neobzrite.
  Z ďaľšieho uhla pohľadu je bežná myseľ v istom zmysle minulosťou, pamäťou,
nazbieranými skúsenosťami. Všetkým, čo ste kedy urobili, čo ste si kedy
pomysleli, po čom ste kedy túžili, o čom ste kedy snívali - všetkým, celou vašou
minulosťou, vašou pamäťou. A kým sa nezbavíte pamäti, nedokážete myseľ ovládnuť.
  Ako sa zbaviť pamäti? Je stále prítomná, drží sa vás, v podstate ste tou
pamäťou. Ako sa jej teda zbaviť? Kým ste, okrem svojej pamäti? Keď sa vás spýtam
kto ste, poviete mi svoje meno - to je vaša pamäť. Vaši rodičia vás pred časom
takto pomenovali. Dám vám otázku: "Kto ste?", a vy vykladáte o svojej rodine,
rodičoch, vzdelaní, tituloch, práci, ... - to je vaša pamäť.
  Keď sa vás spýtam: "Kto ste?", potom, ak sa naozaj pozriete do svojho vnútra,
vaša jediná odpoveď môže byť: "Neviem." Všetko čo poviete, budú len spomienky,
nie vy. Jediná skutočná, autentická odpoveď môže znieť, že neviete, lebo
poznanie samého seba je až tou poslednou vecou. Ja môžem povedať, kto som, ale
nepoviem. Vy neviete, ale odpoveď máte pripravenú. Tí, ktorí vedia, o tom mlčia.
Keď odložíte všetku pamäť a všetku reč, nedokážete povedať kto ste. Môžem do vás
nazrieť, môžem urobiť gesto. Môžem s vami byť celou svojou bytosťou - to je moja
odpoveď. Nemôžem vám však odpovedať slovami, lebo čokoľvek sa povie slovami,
bude časť pamäti, mysle, ale nie bdelého vedomia.
  Ako sa zbaviť spomienok? Pozorujte ich. A stále si pamätajte: "Toto sa mi síce
prihodilo, nie som to však ja." Samozrejme ste sa narodili v nejakej rodine, ale
to nie ste vy. Prihodilo sa vám to, bola to udalosť mimo vás. Niekto vám dal
meno. To je užitočné, ale vy ním nie ste. Máte, prirodzene, aj telo, ale nie ste
ním. Telo je len domovom, v ktorom práve bývate. A telo vám dali rodičia - je to
dar, nie vy.
  Pozorujte a rozlišujte. Na Východe sa tomu hovorí vivéka, rozlišovanie -
neustále rozlišujete, až príde okamih, keď odstránite všetko, čím nie ste. V
tomto stave budete zrazu po prvý raz stáť tvárou v tvár sami sebe, stretnete sa
so svojím bytím. Stále oddeľujte identity, ktorými nie ste - svoju rodinu, telo,
myseľ. V prázdnote, ktorá nastane vo chvíli, keď sa zbavíte všetkého čím nie
ste, sa zrazu vynorí vaše bytie. Po prvý raz sa stretnete sami so sebou a toto
stretnutie sa stane ovládnutím.

  Myslenie sa nedá zastaviť - nie, že by sa nezastavovalo, ale nedá sa zastaviť.
Zastavuje sa samo. Treba, aby ste ten rozdiel pochopili, lebo ináč sa môžete v
honbe za mysľou zblázniť.
  A aj keby sa vám myslenie podarilo na krátky čas násilne zastaviť, nebude to
žiadny úspech, lebo tých niekoľko okamihov bude prakticky mŕtvych, bez života.
Môžno budete cítiť nejaký kľud, ale nie ticho. Vynútený kľud totiž nie je
tichom. Za týmto kľudom, hlboko v nevedomí, totiž potlačená myseľ stále pracuje.
  Spôsob, ako myseľ zastaviť, teda nejestvuje. Myseľ sa však zastavuje, to je
isté. Zastavuje sa sama od seba.
  Čo teda robiť? Táto otázka je dôležitá. Pozorujte, len buďte svedkami.
Nesnažte sa myseľ zastavovať. Nie je nutné vyvíjať proti nej nejakú aktivitu.
Kto by ju vlastne vyvíjal? Bola by to zase len myseľ, ktorá by bojovala sama so
sebou. Rozdelili by ste myseľ na dve časti: jedna by sa snažila byť vodcom,
ktorý sa pokúša zabiť svoju druhú časť, čo je absurdné. Je to nezmyselná hra,
ktorá vás môže dohnať k šialenstvu. Nesnažte sa myseľ či myslenie zastaviť, len
ho pozorujte, prijmite ho. Dajte mu úplnú slobodu. Nechajte myseľ pobiehať, ako
bude chcieť. Nijako sa ju nesnažte kontrolovať, buďte len jej pozorným
pozorovateľom.
  Je to nádherné! Myseľ je jedným z najkrajších mechanizmov. Veda zatiaľ
nedokázala vytvoriť nič, čo by sa mysli podobalo. Myseľ je stále vrcholným
dielom, takým zložitým, takým neskutočne mocným, s toľkými možnosťami. Pozorujte
ju! Užívajte si ju!
  A nepozorujte ju ako nepriatelia, lebo keď sa dívate na myseľ ako na
nepriateľa, nemôžete ju pozorovať. Už máte predsudky, už ste proti. Už ste
usúdili, že je na nej niečo zlé - už ste urobili záver. A kedykoľvek na niekoho
pozeráte ako na nepriateľa, nedívate sa nikdy príliš hlboko, nepozeráte do očí,
uhýbate.
  Pozorovať myseľ znamená dívať sa na ňu s hlbokou láskou, s hlbokým rešpektom,
úctou, lebo myseľ je Božím darom. Nie je na nej nič zlé - na myslení nie je nič
zlé. Je to krásny proces, rovnako ako ostatné procesy. Mraky, ktoré plávajú po
nebi, sú nádherné, prečo by teda nemohli byť krásne myšlienky, ktoré plávajú po
vnútornom nebi? Stromy, ktoré začínajú kvitnúť, sú nádherné, prečo by teda
neboli krásne myšlienky, ktoré kvitnú vo vašej bytosti? Prekrásna je aj rieka,
ktorá smeruje k oceánu, prečo teda nie je nádherný prúd myšlienok, ktorý ide v
ústrety neznámemu osudu? Nie je to nádherné? Dívajte sa s hlbokou úctou. Nebuďte
bojovníkmi, buďte milencami.
  Pozorujte jemné nuansy mysle, náhle nádherné obraty. Nečakané skoky, hry,
ktoré myseľ stále hrá, sledujte sny, ktoré tká - predstavy, spomienky, tisíce
projekcií, ktoré vytvára - pozorujte. Keď budete takto stáť bokom, vzdialení (a
predsa prítomní), bez účasti, začnete čoskoro vnímať ... Čím viac sa prehĺbi
vaše pozorovanie, tým viac sa prehĺbi vaše bdelé vedomie. Začnú vznikať
prestávky, medzery. Jedna myšlienka odznela, a kým druhá ešte neprišla, nastala
medzera. Odplával jeden mrak, pláva sem ďaľší, a medzi nimi je medzera.
  V týchto medzerách po prvý raz zažijete záblesky ne-mysle. Ochutnáte ne-myseľ
- môžete tomu hovoriť chuť zenu, taa či jogy.  V týchto krátkych prestávkach je
zrazu nebo jasné a svieti slnko. Svet je náhle plný tajomstiev, lebo všetky
bariéry sa zrútili, zmizol závoj z vašich očí. Vidíte jasne, prenikavo. Celá
existencia spriehľadnela.
  Spočiatku budú tieto prestávky veľmi vzácne, veľmi sporadické. Poskytnú vám
však záblesky toho, čo je samádhi. Malé ostrovčeky ticha - prídu a zase zmiznú,
ale teraz už viete, že kráčate správnym smerom. Začnete pozorovať. Prechádza
okolo myšlienka a vy ju pozorujete. Nastáva prestávka, medzera, a vy ju
pozorujete. Slnečný svit je prekrásny, no aj mraky sú nádherné. Teraz si
nevyberáte. Nemáte myseľ, ktorá by lipla. Nehovoríte: "Chcel by som len
prestávky." To je hlúpe, lebo len čo začnete lipnúť na túžbe po prestávkach,
opäť ste sa "rozhodli proti" mysleniu. A vtedy tieto prestávky miznú. Nastávajú
len vtedy, keď máte odstup, keď stojíte bokom. Nastávajú, nemôžete ich vyvolať.
Vyskytujú sa, nemôžete si ich vynútiť. Nastávajú spontánne.
  Stále len pozorujte. Nechajte myšlienky prichádzať a odchádzať kamkoľvek chcú
ísť. Nič nie je zlé! Nesnažte sa manipulovať, nesnažte sa riadiť. Dovoľte
myšlienkam, aby sa pohybovali celkom slobodne. A vtedy začne dochádzať k dlhším
prestávkam. Budete požehnaní malými satori/29/. Niekedy uplynú minúty a nepríde
jediná myšlienka. Žiadna premávka - úplné, nerušené ticho.
  Len čo začne dochádzať k dlhším prestávkam, začne sa vo vás prebúdzať nová
jasnosť. Budete mať jasnosť, vďaka ktorej nebudete schopní vidieť len vonkajší
svet, ale aj vnútorný. Pri prvých krátkych prestávkach medzi myšlienkami uvidíte
jasne do sveta - stromy budú zelenšie než doteraz, bude vás obklopovať nekonečná
hudba, hudba sfér. Zrazu budete v nepopísateľnej a tajomnej Božej prítomnosti.
Bude sa vás dotýkať, hoci ju nebudete môcť uchopiť. Bude na dosah, no predsa
mimo neho. Pri dlhších prestávkach dôjde k tomu istému aj vnútri. Zrazu vás
prekvapí zistenie, že Boh nie je len vonku, ale aj vnútri. Nie je len vo
videnom, je aj v tom, kto vidí - vnútri i vonku.
  Nelipnite však ani na tomto. Lipnutie je potravou pre činnosť mysle. Nezaujaté
pozorovanie je spôsobom, ako ho zastaviť bez toho, aby ste sa o to snažili. A
keď sa začnete tešiť z týchto blažených okamihov, vaša schopnosť udržať si ich
dlhšie sa zdokonalí. Nakoniec sa jedného dňa stanete pánmi. Keď potom chcete
rozmýšľať, rozmýšľate. Keď sú potrebné myšlienky, využívate ich. Keď potrebné
nie sú, nechávate ich odpočívať. Nie je to tak, že by myseľ prestala existovať -
myseľ existuje, ale môžete ju používať alebo nemusíte. Je to vaše rozhodnutie,
rovnako ako rozhodujete o svojich nohách: keď chcete behať, tak ich používate,
keď behať nechcete, len odpočívate - nohy však existujú. Rovnako tak stále
existuje aj myseľ.
  Keď k vám hovorím, používam myseľ - neexistuje žiadny iný spôsob, ako hovoriť.
Keď odpovedám na vaše otázky, používam myseľ - neexistuje žiadny iný spôsob.
Musím reagovať a komunikovať a myseľ je nádherným mechanizmom. Ak s vami
nehovorím a som sám, nejestvuje žiadna myseľ - je to totiž médium,
prostredníctvom ktorého komunikujem. Keď sedím osamote, nie je potrebná.
  Vy nenechávate myseľ odpočinúť, preto sa stáva priemernou. Keď ju používate
nepretržite, je unavená, lebo beží neustále. Pracuje vo dne v noci - vo dne
rozmýšľate, v noci snívate. Aj keď budete žiť sedemdesiat či osemdesiať rokov,
bude pracovať bez prestávky.
  Pozrite sa na jemnosť a výdrž mysle, je taká jemná! Malá hlava môže obsahovať
všetky knižnice sveta. Všetko čo bolo kedy napísané, môže obsahovať jedna malá
myseľ. Kapacita mysle je obrovská - a v takom malom priestore! Nenarobí ani veľa
hluku, a akým je služobníkom! Keď budete umierať, vaše telo bude možno staré,
ale myseľ bude stále mladá. Jej kapacita bude rovnaká. Ak myseľ používate
správne, potom jej kapacita s vekom niekedy dokonca rastie, lebo čím viac toho
viete, tým viac rozumiete. Čím viac ste toho zažili, tým schopnejšou sa stáva
vaša myseľ. Vo chvíli umierania je všetko vo vašom tele pripravené zomrieť - až
na myseľ.
  Pretože myseľ ešte nie je pripravená zomrieť, hovoríme na Východe, že opúšťa
telo a vstupuje do inej maternice. Myseľ sa rodí znova. A len čo raz dosiahnete
stav ne-mysle, potom už nebudú nasledovať žiadne nové zrodenia. Vtedy jednoducho
zomriete a v okamihu vašej smrti sa všetko rozpustí - vaše telo, myseľ - a
zostane len vaša pozorujúca duša. Tá sa nachádza mimo čas a priestor. Zjednotíte
sa s existenciou, už od nej nebudete oddelení, lebo oddelenie vychádza z mysle.
  Myseľ však nemožno zastaviť násilne, preto nebuďte násilní. Pohybujte sa s
láskou, s hlbokou úctou, a začne sa to diať samo od seba. Vy len pozorujte a
nenáhlite sa.
  Moderná myseľ je veľmi uponáhľaná. Chce metódy, ako sa okamžite zastaviť.
Preto sú drogy príťažlivé. Užitím chemikálií, drog, môžete myseľ prinútiť, aby
sa zastavila, ale váš postup je opäť násilný. To nie je dobre, lebo je to
deštruktívne. Prostredníctvom drog možno dokážete myseľ zastaviť, ale potom sa
drogy stanú vaším pánom, nie vy. Vymenili ste len šéfa a tá zmena bola k
horšiemu. Teraz vám budú vládnuť drogy, budú vás vlastniť.
  Meditácia nie je úsilím, ktoré smeruje proti mysli. Je cestou, ako myseľ
pochopiť. Je láskavým spôsobom pozorovania mysle, človek však samozrejme musí
byť trpezlivý. Myseľ, ktorú si nesiete v hlave, sa tvorila po stáročia, po
tisícročia. Vaša malá myseľ v sebe nesie všetky skúsenosti ľudstva. A nielen
ľudstva - aj zvierat, vtákov, rastlín, kameňov. Prešli ste všetkými týmito
skúsenosťami. Všetko čo sa až do tohto okamihu odohralo, sa udialo aj vo vás.
  Vo svojej mysli nesiete všetky skúsenosti existencie, no hovoriť, že je vaša,
nie je vlastne správne. Myseľ je kolektívna, patrí nám všetkým. Moderná
psychológia sa k tomu blíži, hlavne Jung. Psychológia začína vnímať čosi ako
kolektívne nevedomie. Naše telá sú jasne oddelené, mysle už tak nie, mysle sa
prekrývajú - a naše duše sú jedno.
  Ja nemám odlišnú dušu, ani vy nemáte odlišnú dušu. V samotnom strede
existencie sa stretávame a sme jedno. Tým jedným je Boh - je miestom, kde sa
všetci stretávajú. Medzi Bohom a svetom - svet znamená telá - sa nachádza myseľ.
  Myseľ je mostom, mostom medzi telom a dušou, medzi svetom a Bohom. Nesnažte sa
ju zničiť!
  Veľa ľudí sa ju snažilo zničiť prostredníctvom jogy, prostredníctvom telesných
pozícií a dychu - to vyvoláva vnútri jemné chemické zmeny. No je to chybné
využívanie jogy. Keď napríklad stojíte na hlave v polohe šíršasána/30/, môžete
myseľ zničiť veľmi ľahko. Prúdi vám totiž do hlavy príliš veľa krvi - ako
záplava. Mechanizmus mozgu je jemný. Zaplavujete ho krvou a jemné tkanivá
odumrú. Preto nikdy nenarazíte na inteligentného jogína. Jogíni sú viac-menej
hlúpi. Telo majú zdravé, silné, to je pravda, ale ich myseľ je jednoducho mŕtva.
Neuvidíte ani záblesk inteligencie. Uvidíte len veľmi robustné, skoro zvieracie
telo, človek sa vytratil.
  V stoji na hlave vháňate do hlavy krv prostredníctvom zemskej príťažlivosti.
Hlava potrebuje krv, ale v malom množstve a pomaly, nie formou záplavy. Proti
sile zemskej príťažlivosti tečie do hlavy krvi málo a pokojne. Ak jej prúdi
priveľa, je to deštruktívne.
  Joga sa využívala a využíva na zabitie mysle. Aj dych je možné využiť na
zabitie mysle. Existujú rytmy dychu, slabé vibrácie dychu, ktoré môžu byť pre
jemnú myseľ kruté. Ich prostredníctvom je možné myseľ zničiť. To sú staré triky.
Tie najnovšie teraz poskytuje veda: LSD, marihuana a ďaľšie. Skôr či neskôr bude
k dostaniu stále viac prepracovaných drog.
  Ja nie som pre zastavovanie mysle. Som prívržencom jej pozorovania. Myseľ sa
zastaví sama. Ak sa niečo stane bez násilia, má to svoj prirodzený vývoj, svoju
krásu. Môžete donútiť kvet, aby sa otvoril, môžete vytiahnuť okvetné lístky z
puku, otvoriť ho nasilu, ale zničíte tým krásu kvetu. Bude skoro mŕtvy, nemôže
vydržať vaše násilie. Bude zomierať. Keď sa otvorí vlastnou silou, sám od seba,
bude žiť.
  Myseľ je vaším rozkvetom, preto ju nijako nenúťte. Som proti všetkej sile a
všetkému násiliu, a hlavne proti násiliu, ktoré je namierené proti vám.
  Len pozorujte, v hlbokej modlitbe, láske, úcte, a uvidíte, čo sa stane.
Zázraky sa dejú samy od seba. Nie je treba ťahať ani tlačiť.
  Ako zastaviť myslenie? Ja hovorím, aby ste len pozorovali, aby ste boli bdelí
a opustili predstavu o zastavovaní, lebo ináč táto predstava zastaví prirodzenú
transformáciu mysle. Kto ste, aby ste zastavovali?
  V ideálnom prípade si to užívajte - všetko je v poriadku, dokonca aj keď vašou
mysľou prechádzajú takzvané nemorálne myšlienky, nechajte ich prechádzať. Všetko
je v poriadku. Stále ste nezaujatí, nedošlo k žiadnej ujme. Je to len fikcia,
dívate sa na vnútorný film. Nechajte ho a on vás zakrátko privedie do stavu
ne-mysle.  Pozorovanie teda nakoniec vyvrcholí do ne-mysle.
  Ne-myseľ nie je proti mysli, ne-myseľ je za mysľou. Ne-myseľ nepríde, ak
zabijete a zničíte myseľ. Ne-myseľ sa dostaví, keď porozumiete mysli tak
dokonale, že myslenie už nebude potrebné a nahradí ho vaše porozumenie.

Vychodená koľaj a koleso

  Zdalo by sa, že sa človek nachádza v prítomnosti. Je to však len zdanie.
Človek žije v minulosti. Prítomnosťou prechádza, ale stále je zakorenený v
minulosti. Prítomnosť naozaj nie je časom pre bežné vedomie, preň je skutočným
časom minulosť. Prítomnosť je len prechodom, dočasným prechodom od minulosti k
budúcnosti. Minulosť je skutočná, budúcnosť tiež, prítomnosť však pre bežné
vedomie skutočná nie je.
 Budúcnosť nie je ničím iným než predĺženou minulosťou. Budúcnosť nie je ničím
iným než znova a znova plánovanou minulosťou. Zdá sa, akoby prítomnosť
neexistovala. Ak o nej budete rozmýšľať, vôbec ju nenájdete, lebo vo chvíli, keď
ju nájdete, bude už preč. Pred sekundou, keď ste ju ešte nenašli, bola v
budúcnosti.
 Pre buddhovské vedomie, pre prebudenú bytosť, existuje len prítomnosť. Pre
bežné, nevedomé vedomie, ktoré je ospalé ako námesačník, je skutočnou minulosť a
budúcnosť, ale prítomnosť nie. Len keď sa človek prebudí je prítomnosť skutočná
a minulosť a budúcnosť sa stávajú neskutočnými.
  Prečo je to tak? Prečo žijete v minulosti? Pretože myseľ nie je ničím iným než
nahromadenou minulosťou. Myseľ je pamäťou - vaša myseľ je všetkým, čo ste kedy v
minulosti urobili, všetkým, o čom ste kedy snívali, čo ste si kedy
predstavovali, čo ste kedy chceli urobiť, ale nemohli. Myseľ je čímsi mŕtvym.
Keď sa dívate prostredníctvom mysle, nikdy prítomnosť nenájdete, lebo prítomnosť
je život, a k životu sa nikdy nedostanete prostredníctvom niečoho mŕtveho.
  Myseľ je ako prach na zrkadle. Čím viac je na zrkadle prachu, tým menej
zrkadlo odráža. A ak je vrstva prachu hrubá ako na vás, potom zrkadlo neodráža
vôbec nič.
  Prach sa usadzuje na každom, ale on sa na vás nielen usadzuje, vy na ňom ešte
aj lipnete. Myslíte si, že je to poklad. No minulosť je preč, prečo teda na nej
lipnete? Nedá sa s ňou už nič urobiť, nemôžete ju vrátiť, nemôžete ju napraviť.
Prečo na nej lipnete? Nie je to poklad. A keď lipnete na minulosti a myslíte si,
že je pokladom, potom ju vaša myseľ samozrejme bude chcieť v budúcnosti znova a
znova prežívať. Vaša budúcnosť nemôže byť ničím iným než pozmenenou minulosťou -
trochu vylepšenou, trochu prikrášlenou, ale rovnakou, lebo myseľ nedokáže
rozmýšľať o neznámom. Myseľ dokáže plánovať len to známe, to, čo poznáte.
  Zamilujete sa do nejakej ženy a tá žena zomrie. Ako teraz nájdete inú ženu?
Ďaľšia žena bude len pozmenenou podobou vašej mŕtvej ženy. To je jediný spôsob,
ktorý poznáte. Čokoľvek v budúcnosti urobíte, nebude ničím iným než pokračovaním
minulosti. Niečo trochu môžete zmeniť, záplata sem, záplata tam, ale prevažná
časť zostane celkom rovnaká.

  Keď Mula Nasredin ležal na smrteľnej posteli, ktosi sa ho spýtal: "Nasredin,
keby si dostal nový život, čo by si zmenil? Nasredin so zavretými očami
uvažoval, zvažoval, hĺbal. Potom otvoril oči a povedal: "Keby som dostal nový
život, urobil by som si prostriedkom vlasov cestičku. Vždy som si to prial, ale
môj otec bol proti. A keď otec zomrel, vlasy boli už také navyknuté, že sa
uprostred rozdeliť nedali."

  Nesmejte sa! Ak sa niekto spýta vás, čo by ste urobili so svojím životom
znova, budú to rovnako malé zmeny ako táto. Manžel s trochu iným nosom, manželka
s trochu iným zovňajškom, väčší alebo menší dom - to však nie je nič iné, než
cestička prostriedkom hlavy, maličkosť, nič podstatné. Podstata vášho života
zostane rovnaká. Urobili ste to už veľakrát. Váš život zostal rovnaký. Veľakrát
ste dostali život. Veľakrát ste žili. Ste veľmi starí. Nie ste na Zemi noví, ste
starší než Zem, lebo ste žili aj na iných Zemiach, na iných planétach. Ste starí
ako existencia - tak to má byť, lebo ste jej súčasťou. Ste prastarí, ale stále
znova opakujete ten istý postup. Preto to hinduisti volajú kolesom života a
smrti - kolesom, lebo sa stále opakuje - spice kolesa sa točia nahor a potom
nadol, a opäť nahor ...
  Myseľ je minulosť a myseľ plánuje samu seba, preto vaša budúcnosť nebude ničím
iným, než vašou minulosťou. Všetko čo ste urobili - dobré či zlé, to či ono -
všetko čo robíte, utvára svoje opakovanie. Taká je teória karmy. Ak ste sa
hnevali predvčerom, vytvorili ste určitú možnosť na to, aby ste sa hnevali aj
včera. Potom ste to zopakovali, dodali ste hnevu viac energie. Nechali ste
hnevlivú náladu, aby zakorenila hlbšie a zaliali ste ju. Dnes ju zopakujete s
ešte väčšou silou, s ešte väčšou energiou. A zajtra budete opäť obeťou dneška.
  Každý čin, ktorý vykonáte, na ktorý dokonca len pomyslíte, má tendenciu trvať
naďalej a vytvára vo vašej bytosti kanál. Začne z vás odsávať energiu. Hneváte
sa, potom sa vaša zlá nálada vytratí a vy si myslíte, že sa už nehneváte -
mýlite sa. Keď hnev pominul, nič sa nestalo. Koleso sa otočilo, a spica, ktorá
bola hore sa dostala dolu. Pred niekoľkými minútami bola zlosť na povrchu, teraz
klesla do nevedomia, do hlbín vašej bytosti. Bude čakať, až znova nastane jej
čas. Ak ste podľa nej konali, posilnili ste ju, predĺžili ste jej život. Opäť
ste jej dodali silu, energiu. Prežíva ako semienko v pôde, čaká na vhodnú
príležitosť a obdobie a potom vyklíči.
  Každý čin, každá myšlienka predlžuje svoju existenciu. Len čo s nimi
spolupracujete, poskytujete im energiu. Skôr či neskôr sa z nich stane zvyk.
Budete tak konať, no nebudete konajúcimi. Budete tak konať len zo sily zvyku.
Ľudia hovoria, že zvyk je druhá prirodzenosť. To nie je prehnané. Naopak, je to
slabý výraz! Zvyk sa nakoniec stane prirodzenosťou a prirodzenosť sa prepadne na
druhé miesto. Z prirodzenosti sa stane len príloha či poznámka pod čiarou, kým
zvyk sa stane hlavným textom knihy.
  Žijete prostredníctvom zvyku, to znamená, že v podstate zvyk žije
prostredníctvom vás. Pretrváva, má vlastnú energiu. Samozrejme čerpá energiu z
vás, lebo ste s ním spolupracovali v minulosti a spolupracujete s ním aj teraz.
Zakrátko sa zvyk stane pánom, kým vy budete len služobníkom, tieňom. Zvyk bude
prikazovať, nariaďovať a vy budete len poslušným sluhom. Budete ho musieť
poslúchať.

  Hinduistický mystik Eknath sa raz vydal na púť. Púť mala trvať minimálne rok,
lebo Eknath chcel navštíviť všetky sväté miesta v krajine. Byť s Eknathom bola
samozrejme česť, a tak s ním cestovalo tisíc ľudí. Prišiel aj mestský zlodej a
povedal: "Viem že som zlodej a nie som hoden, aby som bol členom vašej zbožnej
družiny. Dajte mi však šancu. Rád by som sa vydal na púť."
  Eknath povedal: "Bude to ťažké, lebo jeden rok je dlhá doba, a ty by si mohol
začať okrádať ostatných. Môžeš robiť problémy. Upusti od tej myšlienky."
  Ale zlodej bol neodbytný. Povedal: "Na rok prestanem kradnúť, ísť však musím.
Sľubujem vám, že celý rok nikomu nič neukradnem." Eknath teda súhlasil.
  Už po týždni však nastali ťažkosti: z batožín ľudí sa začali strácať veci. A
ešte záhadnejšie bolo, že ich nikto nekradol - veci zmizli z jednej batožiny,
ale za niekoľko dní sa našli v batožine niekoho iného. Ten, u koho sa našli,
vždy tvrdil: "Ja som nič nevzal. Naozaj neviem, ako sa tie veci dostali do môjho
vaku."
  Eknath mal podozrenie, preto jednej noci predstieral spánok. Bol však hore a
pozoroval. Uprostred noci sa zjavil zlodej a začal premiestňovať veci z batožiny
jedného pútnika do batožiny niekoho iného. Eknath ho pristihol pri čine a
povedal: "Čo to robíš!? Dal si mi sľub!"
  Zlodej odpovedal: "Svoj sľub dodržiavam. Nič som neukradol. Je to len môj
starý zvyk. Ak uprostred noci niečo nevyvediem, nemôžem spať. A nespať celý rok?
Majte so mnou súcit. Veď nekradnem. Veci sa vždy nájdu. Len sa premiestnia od
jedného k druhému."

  Zvyky vás nútia robiť isté veci, ste obeťami. Hinduisti tomu hovoria karma.
Každý čin, ktorý zopakujete, alebo aj každá myšlienka - lebo aj myšlienka je
jemný čin v mysli - sa stávajú čoraz mocnejšími. Potom ste v zovretí toho činu.
Ste v tom zvyku uväznení. Žijete život väzňov, otrokov. A toto väzenie je sotva
badateľné. Je vystavané z vašich zvykov, návykov a činov, ktoré ste vykonali.
Obklopuje vaše telo a ste v ňom polapení, ale neustále si nahovárate, že ste
tými, ktorí konajú.
  Psychológovia robili experimenty a došli k rovnakým záverom ako východná
ezoterická psychológia: človek je obeťou, nie pánom. Psychológovia umiestnili
ľudí do úplnej izolácie, so všetkým pohodlím. Dostali všetko čo potrebovali, ale
neprišli do kontaktu so žiadnou inou ľudskou bytosťou. Žili v izolácii v
klimatizovanej cele - žiadna práca, žiadne starosti, žiadne problémy. Tie isté
zvyky však pokračovali. Jedného rána jeden z nich zrazu zistil, že sa v ňom
prebúdza zlosť, tentoraz bez akejkoľvek príčiny, lebo mal zaistené pohodlie a
nemusel si s ničím lámať hlavu. Pre zlosť neboli žiadne dôvody.
  Je to vo vás. Niekedy sa bez akejkoľvek príčiny zrazu dostaví smútok, a
inokedy sa človek cíti šťastne, až euforicky. Človek zbavený všetkých
spoločenských vzťahov, izolovaný, v úplnom pohodlí, ktorého každá potreba je
naplnená, prechádza všetkými náladami, ktorými prechádzate vy pri vzťahoch. To
znamená, že príde niečo zvnútra a vy to hodíte na niekoho iného. Je to len
zdôvodnenie, výhovorka.
  Či sa cítite dobre alebo zle, tieto pocity sú len bublinami z vášho nevedomia,
z vašej minulosti. Nikto okrem vás za ne nenesie zodpovednosť. Nikto vás nemôže
rozhnevať a nikto vás nemôže urobiť šťastnými. Šťastnými, nahnevanými i smutnými
sa stávate sami. Kým si toto neuvedomíte, zostanete navždy otrokmi.
  Ovládnutie vlastného ja prichádza s tým, ako si človek uvedomí, že je plne
zodpovedný za všetko, čo sa mu deje. Nesie bezvýhradnú, plnú zodpovednosť za
všetko, čo sa udeje.
  Spočiatku z toho budete smutní a skľúčení, lebo keď môžete zodpovednosť hodiť
na niekoho iného, máte dobrý pocit, že ste v práve. Čo môžete robiť, keď sa vaša
žena chová tak protivne? Musíte sa hnevať. Dobre si však pamätajte, že vaša žena
sa chová protivne kvôli mechanizmom vlastného vnútra. Nie je nepríjemná na vás.
Keby ste tam neboli vy, bola by nepríjemná na vaše dieťa. Keby tam nebolo dieťa,
trieskala by taniermi. Niečo by musela urobiť, lebo zloba sa blíži. Bola to len
náhoda, že vás žena našla čítať noviny a začala na vás byť protivná. Bola to len
zhoda okolností, boli ste v nevhodnej chvíli poruke.
  Nehneváte sa preto, že je vaša žena nevľúdna, mohla tú situáciu len podporiť.
Dala vám len možnosť, aby ste sa hnevali, výhovorku pre zlosť, ale zlosť sa už
prebublávala na povrch. Keby tam nebola vaša žena, hnevali by ste sa celkom
rovnako na niečo iné, ale k zlosti dôjsť muselo. Bolo to niečo, čo prišlo z
vášho nevedomia.
  Každý nesie zodpovednosť, plnú zodpovednosť za svoje bytie a chovanie.
Spočiatku z toho budete skľúčení, lebo ste si vždy mysleli, že chcete len byť
šťastní - ako by ste mohli byť zodpovední za svoj smútok? Odjakživa túžite po
blaženosti, ako sa teda môžete hnevať sami na seba? Preto hádžete zodpovednosť
na druhých.
  Pamätajte, že keď budete hádzať zodpovednosť na druhých, zostanete navždy
otrokmi, lebo nikto nemôže zmeniť niekoho iného. Ako sa to dá? Zmenil vôbec
niekedy niekto niekoho? Niekoho zmeniť je jedným z najnenaplnenejších želaní na
svete. Nikto to nikdy nedokázal. Je to nemožné, lebo druhí žijú vlastným
pričinením. Môžete na nich hádzať zodpovednosť, ale nemôžete ich zmeniť. A
pretože na nich hádžete zodpovednosť, nikdy neuvidíte, že hlavnú zodpovednosť
nesiete vy sami. Hlavná zmena musí prebehnúť vo vašom vnútri.
  Takto ste chytení do pasce: ak si začnete myslieť, že ste zodpovední za všetky
svoje činy, za všetky svoje nálady, prepadne vás spočiatku depresia. Keď
dokážete touto depresiou prejsť, začnete sa čoskoro cítiť ľahko, lebo ste sa
oslobodili od ostatných. Teraz môžete pracovať sami za seba. Môžete byť
slobodní, môžete byť šťastní. Ak je nešťastný a neslobodný celý zvyšný svet,
nevadí. Oslobodením je prestať hádzať zodpovednosť na druhých, oslobodením je
poznanie, že plnú zodpovednosť nesiete vy. Veľa vecí potom bude možné uskutočniť
okamžite.
  Nech sa vám deje čokoľvek, sledujte to, ponorte sa do toho hlbšie. Keď cítite
smútok, len zatvorte oči a pozorujte ho. Čoskoro sa dostanete k príčine. Možno
budete musieť cestovať dlho, lebo sa to týka celého tohto života. A nielen
tohto, ale aj mnohých predošlých životov. Nájdite v sebe tie mnohé poranenia,
ktoré vám spôsobujú bolesť a kvôli ktorým sa cítite smutní - tie poranenia sú
živé, ešte nezaschli. Návrat ku zdroju, od následkov k príčine, ich vylieči. Ako
a prečo táto metóda lieči?
  Keď sa vraciate späť, v prvom rade prestanete hádzať zodpovednosť na druhých.
Keď to robíte, idete smerom von, snažíte sa nájsť príčinu v niekom inom: "Prečo
je moja žena protivná?" - a následne toto prečo začne prenikať do chovania vašej
ženy. Prvý krok ste namierili nesprávnym smerom a celý proces teda bude chybný.
  "Prečo som nešťastný? Prečo sa hnevám?" - zatvorte oči a urobte z toho hlbokú
meditáciu. Ľahnite si na podlahu, zatvorte oči, uvoľnite telo a vnímajte, prečo
sa hneváte. Zabudnite na svoju ženu, to je výhovorka. Ponorte sa do seba hlbšie,
preniknite do hnevu. Využite hnev ako rieku. Splývajte s hnevom, a hnev vás
zanesie do vnútra. Ucítite v sebe drobné poranenia. Vaša žena vám pripadá
protivná, lebo sa vo vás dotkla nejakého drobného poranenia, niečoho, čo vám
spôsobuje bolesť. Napríklad ste si celý život mysleli, že nie ste pekní, že je
vaša tvár škaredá - vo vašom vnútri je to poranenie. Ak je vaša žena nahnevaná,
pripomenie vám vašu tvár. Povie: "Pozri sa do zrkadla!" - niečo, čo vám
spôsobuje bolesť. Poranenie je stále živé.
  Zatvorte oči, vnímajte hnev, nechajte ho povstať v celej plnosti, aby ste ho
celkom videli, aby ste videli, čím je. Potom sa pomocou tej energie vráťte do
minulosti, lebo tam pramení váš hnev. Samozrejme že nemôže pochádzať z
budúcnosti, lebo tá ešte nenastala, a nepochádza ani z prítomnosti. To je celý
uhol pohľadu karmy: váš hnev nemôže pochádzať z budúcnosti, lebo tá ešte
nenastala, a nemôže pochádzať ani z prítomnosti, lebo vôbec neviete, čo
prítomnosť je. Prítomnosť poznajú len prebudení. Vy žijete len v minulosti,
takže váš hnev musí prameniť niekde vo vašej minulosti. Poranenie musí byť
niekde vo vašich spomienkach. Vráťte sa. Možnože nenájdete len jedno poranenie,
môže ich byť veľa, malé i veľké. Ponorte sa hlbšie a nájdite prvé, prvotný zdroj
vášho hnevu. Ak sa budete snažiť, dokážete ho nájsť, lebo tam je. Je tam, celá
vaša minulosť tam stále je. Je ako stočený film, ktorý vás čaká vo vašom vnútri.
Rozviniete ho a začnete sa naň dívať. To je proces návratu k prvotnej príčine. A
v tom je aj krása toho procesu: keď sa dokážete vedome vrátiť späť, keď dokážete
vedome precítiť svoje poranenie, toto poranenie bude okamžite zahojené.
  Prečo sa zahojí? - lebo ho vytvára nevedomie, neuvedomovanie si. Keď došlo v
minulosti k poraneniu, stalo sa to v stave nevedomia, stalo sa súčasťou
nevedomia, spánku. Ak sa vedome vraciate späť a dívate sa naň, bdelé vedomie
pôsobí ako hojivá sila.
  Vrátiť sa znamená vrátiť sa vedome k veciam, ktoré ste vykonali v nevedomí.
Vráťte sa, lebo samotné svetlo vedomia lieči, je liečivou silou. Všetko čo
dokážete vyniesť do vedomia, sa zahojí a už vás nebude zraňovať.
  Človek, ktorý sa vracia späť, oslobodzuje minulosť. Minulosť potom prestáva
pôsobiť, človek už nie je v jej zajatí a minulosť je uzavretá, nemá už v jeho
bytosti miesto. A až vtedy, keď vo vašej bytosti minulosť nenachádza miesto, ste
prístupní prítomnosti, skôr nie.
  Potrebujete priestor, lebo minulosť je smetiskom mŕtvych vecí, je jej vo vás
toľko, že už vo vás nie je žiadne miesto, do ktorého by mohla vstúpiť
prítomnosť. A to smetisko plánuje a sníva o budúcnosti, takže jednu polovicu
miesta zapĺňa to, čo už nie je, a druhú to, čo ešte nenastalo. A prítomnosť? Tá
len čaká predo dvermi. Preto pre vás nie je prítomnosť ničím iným len prechodom
od minulosti k budúcnosti, čímsi prechodným.
  Uzavrite minulosť, lebo kým ju neuzavriete, žijete neskutočný život. Vlastne
nejestvuje, lebo vaším prostredníctvom žije minulosť, to, čo je mŕtve vás
neustále prenasleduje. Vráťte sa späť, kedykoľvek máte príležitosť, kedykoľvek
sa vo vás niečo deje. Šťastie, nešťastie, smútok, zlosť, žiarlivosť - zatvorte
oči a vráťte sa späť. Čoskoro sa v týchto návratoch stanete zdatnými. Čoskoro
budete schopní sa vracať v čase späť a veľa poranení sa tak otvorí. Len čo sa vo
vás poranenie otvorí, nezačnite niečo robiť. Nie je treba niečo robiť. Len sa
nezaujato dívajte, sledujte, pozorujte, dajte mu energiu svojho pozorovania.
Dívajte sa naň bez akýchkoľvek súdov, lebo ak začnete súdiť, ak poviete: "Takto
sa to nemalo stať", poranenie sa opäť uzavrie. Bude sa musieť ukryť. Kedykoľvek
niečo odmietate, myseľ sa to pokúša skryť. Tak vzniká vedomé a nevedomé. V
opačnom prípade je myseľ jednotná, nie je treba žiadne rozdelenie. Vy ale
odmietate a vtedy sa myseľ musí rozdeliť a ukryť veci do temnoty, aby ste ich
nevideli a nebolo treba odmietať.
  Neodmietajte, nehodnoťte. Buďte len pozorovateľmi, nezaujatými svedkami.
Nepopierajte, nepotláčajte. Len pozorujte a dívajte sa. Dívajte sa so súcitom a
poranenie sa zahojí.
  Nepýtajte sa ma, prečo je to tak - je to prirodzené. Je to presne to isté, ako
že sa voda varí pri sto stupňoch. Nikdy sa nepýtate, prečo sa nevarí pri
deväťdesiatich. Jednoducho je to tak, niet o tom pochybností a otázky sú
nepodstatné.
  To isté platí pre vnútorný svet. Ak sa nezaujaté, súcitné vedomie priblíži k
poraneniu, toto poranenie sa rozplynie - vyparí. Nie je v tom žiadne prečo. Je
to jednoducho prirodzené, tak to je, tak to funguje. Keď to hovorím, hovorím to
zo skúsenosti. Vyskúšajte si to, tiež budete môcť túto skúsenosť získať. To je
cesta.
*
III. Vedomie v činnosti

  človek, ktorý spí, nemôže byť v ničom totálny. Jete, no nie ste pri tom plne
prítomní. Máte tisíce myšlienok, tisíce predstáv, len sa mechanicky napchávate.
  Buďte vo svojich činoch totálni! A keď ste totálni, vtedy musíte byť bdelí.
Nikto nemôže byť totálny bez toho, aby bol bdelý. Byť totálny znamená nemať
žiadne iné myšlienky. Keď jete, tak len jete, ste vtedy celkom "tu", prítomní.
Jedlo sa stalo všetkým: už sa len nenapchávate, vychutnávate si to. Telo, myseľ
aj duša sú v súlade a vo všetkých troch vrstvách vašej bytosti panuje harmónia,
hlboký súlad. Vtedy sa z jedla stáva meditácia. Rovnako z chôdze, z rúbania
dreva, z nosenia vody, z varenia. Bezvýznamné činnosti sa zmenia, stávajú sa z
nich činy, ktoré žiaria svetlom.

Začnite zo stredu

  Treba, aby ste pochopili, že ticho nie je súčasťou mysle. Preto vždy, keď sa
povie: "Má tichú myseľ", je to nezmysel. Myseľ nemôže byť nikdy tichá. Samotným
bytím mysle je anti-ticho. Myseľ je hlukom, nie tichom. Ak je človek naozaj
tichý, potom musíme povedať, že nemá žiadnu myseľ.
  Tichá myseľ je protirečenie. Ak myseľ existuje, nemôže byť tichá. A ak je
tichá, potom už nejestvuje. Preto zenoví majstri nikdy nepoužívajú výraz tichá
myseľ, ale ne-myseľ. Ne-myseľ je ticho. V okamihu, keď je prítomná ne-myseľ,
nemôžete cítiť telo, lebo myseľ je kanálom, cez ktorý telo vnímate. Ak je
prítomná ne-myseľ, nemôžete mať pocit, že ste telom. Telo pre vedomie zmizne -
nejestvuje myseľ ani telo, len rýdze bytie - a ticho je jeho príznakom.
  Ako toto ticho dosiahnuť? Ako v tomto tichu prebývať? Pre toho, kto hľadá
ticho, je toto najväčší problém, lebo nič z toho čo môžete urobiť, vás nikam
nedovedie, pretože to nie je záležitosť činnosti. Určite ste videli polohu, v
ktorej sedí Buddha. Možete zaujať rovnaká polohu ako on, ale bude to vaša
činnosť. Buddhovi sa však táto poloha "prihodila". Nebola príčinou jeho ticha,
bola skôr jeho vedľajším produktom.
  Ak myseľ nejestvuje, ak je bytosť úplne tichá, telo ju nasleduje ako tieň.
Zaujme určitú polohu - tú najuvoľnenejšiu, najpasívnejšiu. Nemôžete to však
urobiť obrátene. Nemôžete najprv zaujať polohu a potom prinútiť ticho, aby
nasledovalo. Pretože vidíme Buddhu sedieť v určitej polohe, myslíme si, že keď
budeme túto pozíciu opakovať, tiež sa dostaví vnútorné ticho. To je však chybný
postup. V Buddhovi sa vnútri najprv niečo udialo, a až potom nasledovala táto
pozícia.
 Pozrite sa na to cez vlastnú skúsenosť: len čo sa začnete hnevať, vaše telo
zaujme určitý postoj. Vaše oči zčervenejú, začnete sa určitým spôsobom tváriť.
Vo vašom vnútri je zlosť, a potom príde na rad telo - nielen navonok, ale aj
vnútorne. Zmení sa chemická rovnováha celého vášho tela. Krv prúdi rýchlejšie,
ináč dýchate, ste pripravení bojovať alebo utiecť. Najprv sa však odohrá hnev,
až potom príde na rad telo.
  Začnite z opačnej strany, nechajte sčervenieť oči, zrýchlene dýchajte, robte
všetko čo cítite, že robí telo, keď sa hneváte. Môžete to hrať, ale nedokážete v
sebe vyvolať hnev. Herec to robí stále. Keď hrá rolu niekoho zamilovaného, robí
všetko, čo robí telo, keď je vnútri láska. Láska tam však nie je. Herec si možno
bude počínať lepšie než vy, ale láska sa nedostaví. Môže sa zdanlivo hnevať,
viac než sa vy hneváte v skutočnosti, je to však len hrané. Vnútri sa nedeje
nič.
  Kedykoľvek začnete zvonku, vytvoríte umelý stav. To skutočné sa vždy deje
najprv v strede, a potom vlna dosiahne aj na okraj.  Najvnútornejší stred je v
tichu. Začnite od neho.
  Čin vychádza len z ticha. Ak nie ste tichí, kým neviete, ako ticho sedieť
alebo ticho stáť v hlbokej meditácii, potom všetko čo robíte nie sú činy, ale
reakcie. Reagujete. Niekto vás urazí, "stlačí tlačítko" a vy reagujete. Ste
nahnevaní, vrhnete sa naňho - to voláte činom? Uvedomte si, že to nie je čin, je
to len reakcia. Ten človek je manipulátorom a vy ste manipulovaní. "Stlačil
tlačítko", a vy ste zafungovali ako stroj. Rovnako ako keď stlačíte vypínač a sa
rozsvieti alebo zhasne svetlo. To vám ľudia robia - zapínajú vás a vypínajú.
  Keď k vám niekto príde a pochváli vás, nafúkne sa vám ego a vy sa cítite
skvelo. A potom príde niekto, kto vás prepichne a budete spľasnutí ležať na
zemi. Nie ste svojimi pánmi. Ktokoľvek vás môže uraziť a rozosmútiť, nahnevať,
podráždiť, otráviť, vyvolať vo vás agresiu či zúrivosť. A ktokoľvek vás môže
velebiť a spôsobiť tak, že sa budete cítiť na vrchole, cítiť takí veľkí, že v
porovnaní s vami bol Alexander Veľký nula. Konáte podľa manipulácií ostatných.
To nie je skutočné konanie.
  Spomeňte si na príhodu s Buddhom, keď ho urážali - nereagoval. Keď vás niekto
urazí, musíte sa stať príjemcom, musíte prijať to čo hovorí, aby ste mohli
reagovať. Keď neprijímate, keď ste stále nezaujatí, udržiavate si odstup a ste
pokojní, čo môže robiť?
  Buddha povedal: "Keď niekto hodí do rieky zapálenú pochodeň, zostane zapálená,
kým sa nedotkne hladiny. V okamihu, keď spadne do rieky, oheň je preč - rieka ho
uhasí. Stal som sa riekou. Hádžete na mňa urážky - horia, keď ich hádžete, ale v
okamihu, keď ku mne doletia, zhasne ich plameň v mojom kľude. Hádžete tŕne - a z
tých sa pri páde do mojich uší stávajú kvety. Moje činy vychádzajú z mojej
pravej podstaty."
  To je spontánnosť. Vedomý človek, človek s porozumením, koná. Človek, ktorý je
nevedomý, mechanický, automatický, reaguje.
  A nie je to tak, že by vedomý človek len pozoroval. Pozorovanie je len jedným
z aspektov jeho bytosti - nekoná bez pozorovania. Nepochápte to zle, lebo
napríklad celá India zle pochopila ľudí ako bol Buddha, a preto sa celá krajina
stala nečinnou. Stala sa lenivou, neschopnou, lebo si myslela, že všetci veľkí
majstri hovoria: "Ticho seďte." India stratila energiu, vitalitu, život. Stala
sa celkom hlúpou, neinteligentnou, lebo inteligencia sa zostruje len vtedy, keď
konáte.
  A keď konáte okamih čo okamih zo svojho bdelého vedomia, začne sa vo vás
prebúdzať vysoká inteligencia. Začnete sa ligotať, žiariť, začnete svietiť.
Nastane to prostredníctvom dvoch vecí: pozorovania a činnosti, ktorá z neho
pramení. Ak sa z pozorovania stane nečinnosť, páchate samovraždu.
  Pozorovanie by vás malo priviesť k novému druhu činnosti. Do činnosti sa
vnesie nová kvalita. Pozorujete, ste úplne pokojní a tichí. Vidíte podstatu
okolností a z tohto poznania "odpovedáte". Vedomý človek odpovedá, nereaguje.
Jeho činy sa rodia z jeho vedomia, nie ako reakcia na vašu manipuláciu. V tom je
rozdiel. Preto pozorovanie a spontánnosť nie sú nezlučiteľné. Pozorovanie je
počiatkom spontánnosti, spontánnosť predstavuje naplnenie pozorovania.
  Ozajstný človek, s porozumením, koná - koná fantasticky, koná totálne, koná v
prítomnom okamihu, zo svojho bdelého vedomia. Je ako zrkadlo. Normálny, nevedomý
človek nie je ako zrkadlo, je ako fotografická doska. Aký je rozdiel medzi
zrkadlom a fotografickou doskou? Fotografická doska, len čo je raz exponovaná,
je nepoužiteľná. Prijme odtlačok, ktorý sa do nej zaznamená, ponesie v sebe
obraz. Nezabudnite, že obraz nie je realita, lebo realita sa stále vyvíja.
Môžete ísť do záhrady a vyfotografovať si ker ruží. Fotografia bude rovnaká
zajtra, pozajtra, ... Vráťte sa a pozrite sa na ker - ten už rovnaký nebude.
  Život nikdy nie je statický, stále sa mení. Vaša myseľ funguje ako kamera,
stále zbiera fotografie - je to fotoalbum. A potom podľa týchto fotografií
reagujete. Tak v zhode so životom nie ste, lebo všetko čo robíte, je zle. Nikdy
to "nesedí".

  Jedna žena ukazovala svojmu dieťaťu rodinné album a narazili na fotografiu
krásneho muža - husté vlasy, brada, mladý, prekypujúci životom. Dieťa sa
spýtalo: "Kto je ten ujo?"
  Žena odpovedala: "Čo ho nepoznávaš? To je tvoj otecko!"
  Dieťa neisto povedalo: "A kto je ten plešatý ujo, čo s nami žije?"

  Fotografia je statická. Zostáva taká, nikdy sa nezmení.

  Bežná, nevedomá myseľ funguje ako fotoaparát, je ako fotografická doska.
Bdelá, meditatívna myseľ funguje ako zrkadlo. Nepríjíma do seba žiadny odtlačok,
zostáva stále celkom prázdna. Zrkadlo odráža všetko, čo sa pred ním objaví. Keď
stojíte pred zrkadlom, odráža vás. Keď odídete, už vás neodráža. Ak sa doň
pozrie niekto iný, odráža jeho. A keď pred ním nestojí nikto, neodráža nikoho.
Je vždy v súlade so životom.
  Naučte sa ticho sedieť, staňte sa zrkadlom. Ticho robí z vášho vedomia zrkadlo
a vtedy v každom okamihu konáte, odrážate život. Nenesiete vo svojej hlave
fotoalbum. Vaše oči sú jasné a úprimné, máte jasnosť, vidíte a ste vždy v súlade
so životom. To je pravý spôsob života.

Buďte spontánni

  Keď konáte, konáte vždy cez svoju minulosť. Konáte podľa skúseností, ktoré ste
nazbierali, konáte podľa záverov, ku ktorým ste v minulosti dospeli.  Ako takto
môžete byť spontánni?
  Vládne vám minulosť a vy kvôli nej nedokážete vidieť prítomnosť. Vaše oči sú
naplnené minulosťou a dym minulosti je taký hustý, že vôbec nevidno. Ste skoro
slepí, slepí kvôli tomu dymu, slepí kvôli minulým záverom, slepí kvôli
vedomostiam.
  Človek s mnohými vedomosťami je tým najzaslepenejším človekom na svete.
Pretože jeho činy vychádzajú zo znalostí, nevidí, ako sa veci skutočne majú.
Koná len mechanicky. Niečo sa naučil, a z toho sa v ňom vytvoril šablónovitý
mechanizmus, podľa ktorého koná.

  Boli kedysi dva chrámy, ktoré medzi sebou súperili. Obaja kňazi sa navzájom
tak neznášali, že keď sa stretli, ani na seba nepozreli.
  Každý kňaz mal chlapca, ktorý mu posluhoval a vybavoval rôzne pochôdzky. Kňaz
prvého chrámu povedal svojmu chlapcovi: "Nikdy sa nebav s tým druhým chlapcom.
Tí ľudia môžu byť nebezpeční."
  Ale chlapci sú chlapci. Jedného dňa sa stretli na ceste a chlapec z prvého
chrámu sa spýtal toho druhého: "Kam ideš?"
  Ten odpovedal: "Kam ma vietor zaveje." Zrejme v chráme počúval zenové učenia.
  Prvý chlapec bol prekvapený, že sa nezmohol sa na odpoveď a cítil sa
zahanbený. Pomyslel si: "Môj master mal pravdu, nemal som s ním hovoriť."
  Išiel za svojím majstrom a povedal mu, čo sa stalo.
  Majster povedal: "Veď som ti vravel. Ale vieš čo? Až zajtra príde a odpovie: 
'Kam ma vietor zaveje', spýtaj sa: 'A kam ideš, keď neveje vietor?'"
  Na druhý deň čakal na rovnakom mieste a keď chlapec prišiel, zase sa spýtal:
"Kam ideš?"
  Lenže druhý chlapec povedal: "Na trh pre zeleninu."

  Čo teraz s naučenou filozofiou?

  Život je práve taký, nedokážete sa naň pripraviť, neustále sa mení a vždy vás
zaskočí. Preto je život zavádzajúci pre každého človeka s mnohými vedomosťami.
Taký človek má na všetko pripravenú odpoveď - z Bhagavadgíty, Koránu, Biblie,
Véd. Nabifľoval si odpovede. Lenže život sa nikdy nepýta na to isté, preto učený
človek nikdy neuspeje.

Buďte rozhodní

  Myseľ nikdy nie je rozhodná. Nie je to vec mysle jedného či druhého človeka.
Myseľ je nerozhodnosť. Myseľ kolíše medzi dvoma opačnými pólmi a snaží sa nájsť,
ktorý z nich je tou správnou cestou. Je to, akoby ste sa snažili nájsť dvere so
zatvorenými očami. Budete váhať - vydať sa tadeto alebo tamtade? Vždy budete v
stave buď-alebo. Taká je podstata bežnej mysle.
  Jedným z významných dánskych filozofov bol Sören Kierkegaard. Napísal knihu
"Buď - alebo". Bola to jeho životná skúsenosť, lebo sa nikdy nemohol v ničom
rozhodnúť. Vždy, keď sa rozhodol pre jednu cestu, pripadala mu správna tá druhá.
Neoženil sa, hoci mal príležitosť. Rozhodoval sa, až zomrel slobodný.
  Žil len štyridsaťdva rokov a stále argumentoval, diskutoval, ale nenašiel
odpoveď, ktorú by bolo možné považovať za konečnú, ktorá by nemala svoj
rovnocenný protipól. Nikdy sa neodhodlal stať profesorom, hoci na to mal tie
najlepšie predpoklady - vydal veľa kníh, ktoré sú moderné aj po sto rokoch. Ale
nedokázal podpísať žiadosť - kvôli buď-alebo - rozšíriť univerzitné rady alebo
nie? Po jeho smrti sa v jeho izbe našla nepodpísaná žiadosť.
  Jeho otec predal všetky obchody a peniaze uložil na účet, aby každý mesiac
mohol dostávať nejakú sumu peňazí, aby mohol aspoň prežiť. A v deň, keď si
vybral pravideľnú sumu a všetky peniaze sa práve minuli, sa pri návrate domov na
ulici zrútil a zomrel. S poslednou sumou! Konečne urobil správnu vec - lebo čo
za mesiac?
  Písal knihy, ale nevedel sa rozhodnúť, či ich vydať. Zanechal veľa cenných, no
nevydaných kníh. Každá preniká hlboko do podstaty veci. Nech písal o čomkoľvek,
dostal sa až k samým koreňom - génius, no génius mysle.
  S mysľou je problém, a čím bystrejšiu myseľ máte, tým väčší problém bude.
Menej chápavých myslí sa to tak netýka. Je to myseľ génia, ktorá je zakliesnená
medzi dvoma polaritami a nedokáže sa rozhodnúť a cíti sa v neistote.
  Hovorím vám, že neistota je podstatou mysle. Kolísať medzi dvoma odlišnými
protipólmi je jej prirodzenosťou. Kým od nej nepoodstúpite a nestanete sa
pozorovateľmi všetkých jej hier, nebudete nikdy rozhodní. A hoci sa napriek
mysli rozhodnete, budete ľutovať, lebo tá druhá polovica, pre ktorú ste sa
nerozhodli, vás bude prenasledovať: možno to bola tá správna voľba a táto je
chybná. A nie je spôsob ako to spoznať. Možnože voľba, ktorú ste zavrhli bola
lepšia, ale aj keby ste sa rozhodli pre ňu, situácia by bola rovnaká.
  Myseľ je v podstate počiatkom šialenstva. A keď v nej budete príliš ponorení,
tak vás k nemu doženie.

  U nás v dedine som býval oproti zlatníkovi. Sedával som oproti jeho obchodu a
zistil som, že má čudný zvyk: zamkol svoj obchod a potom dvakrát či trikrát
zaťahal za zámok, aby zistil, či je naozaj zamknuté. Jedného dňa som sa vracal
od rieky a zlatník práve zamkol svoj obchod, ako vždy skontroloval zámok a išiel
domov.
  Povedal som mu: "Myslím, že ste neskontrolovali zámok", hoci som videl, že to
urobil.
  Odpovedal: "Čože? Asi som zabudol, musím sa vrátiť." Vrátil sa a zámok znova
skontroloval.
  Stala sa z toho moja zábava. Kamkoľvek išiel, napríklad na trh, išiel som za
ním a povedal som mu: "Čo tu robíte? Neskontrolovali ste zámok!"
  Pustil zeleninu a povedal: "Hneď sa vrátim, najprv musím skontrolovať zámok."
  Veril mi, lebo som vždy sedel pred jeho domom.
  Postupne sa o tom všetci dozvedeli, takže kdekoľvek prišiel, ľudia mu
hovorili: "Kam idete? Skontrolovali ste si zámok?"
  Nakoniec sa na mňa nahneval a povedal: "Musíš o tom všade hovoriť?"
  Odvetil som: "Nepočúvajte ich, nech si hovoria, čo chcú."
  On na to: "To sa povie, nepočúvajte. Ak majú pravdu, som stratený. To nemôžem
riskovať. Aj keď kdesi vnútri viem, že som ho skontroloval, nedokážem si byť
istý."

  Myseľ si nie je ničím istá. Ak budete stáť medzi dvoma polaritami mysle, v
neistote - stále pred rozhodnutím či niečo urobiť alebo nie - zbláznite sa. Než
sa to stane, vyskočte von a pozrite sa na myseľ zvonku.
  Uvedomujte si myseľ, jej svetlé i temné stránky, to dobré i zlé. Nech ide o
akúkoľvek polaritu, len si ju uvedomujte. Výsledkom tohto uvedomovania budú dve
veci: po prvé poznanie, že nie ste mysľou, a po druhé, že bdelé vedomie má
rozhodnosť, ktorá mysli chýba.
  Myseľ je vo svojej podstate nerozhodná a vedomie je vo svojej podstate
rozhodné. Preto každý čin, ktorý vychádza z bdelého vedomia je totálny a bez
ľútosti.
  Ja som vo svojom živote ani raz znova nerozmýšľal, či by niečo iné nebolo
lepšie. Nikdy som neľutoval. Nikdy som si nepomyslel, že som urobil nejakú
chybu, lebo nezostal nikto, kto by také veci hovoril. Moje činy vychádzajú z
môjho bdelého vedomia a to je celá moja osobnosť. Nech sa stane čokoľvek, je to
jediné možné. Svet si môže hovoriť, že je to dobré alebo zlé, to je jeho vec.
Môj problém to však nie je.
  Bdelé vedomie vás teda vyvedie z neistoty. Namiesto toho, aby ste tápali medzi
dvoma polaritami mysle, sa nad ne povznesiete a budete môcť vidieť, že sú
polaritami len vtedy, keď ste ponorení v mysli. Ak stojíte mimo nej, s
prekvapením zistíte, že sú len dvoma stranami tej istej mince - problém
rozhodutia nikdy nejestvoval.
  S bdelým vedomím získavate jasnosť, totalitu, uvoľnenie - rozhoduje vo vás
existencia. Nemusíte rozmýšľať o tom, čo je správne a čo zlé. Existencia vás
vezme za ruku a vy sa pohybujete uvoľnene. To je jediný správny spôsob. A je to
jediná cesta, ako môžete byť duševne v poriadku. V opačnom prípade budete stále
v zmätku.
  Sőren Kierkegaard je teda veľkým mysliteľom, ale ako kresťan nemal žiadnu
koncepciu bdelého vedomia. Dokáže rozmýšľať, a to veľmi hlboko, ale nedokáže byť 
tichý, prítomný a pozorovať. Ten chudák nikdy nepočul o pozorovaní, o sledovaní,
o bdelom vedomí. Jediné o čom sa dopočul bolo rozmýšľanie a do neho vložil celú
svoju genialitu. Dokázal vytvoriť veľkolepé knihy, ale nedokázal si vytvoriť
veľkolepý život. Žil v naprosto biednom stave.

Dokončujte každý okamih

  Prečo sú potrebné sny? Ak ste chceli niekoho zabiť, ale nezabili ste, zabijete
ho vo svojom sne. Nehovorím, že máte ísť a toho človeka zabiť, aby ste nemuseli
o tom snívať! Pamätajte si však toto: ak chcete niekoho zabiť, zatvorte sa do
izby, meditujte o zabíjaní a vedome ho zabite. Keď hovorím: "Zabite ho", mám tým
na mysli, aby ste zabili napríklad vankúš. Urobte z neho podobizeň toho človeka
a zabite ho. Toto vedomé úsilie, táto vedomá meditácia, vám poskytne hlboký
vhľad do vašej bytosti.
  Majte na pamäti jedno: dokončujte každý okamih. Prežívajte každý okamih tak,
akoby už nemal nastať žiadny ďaľší. Len tak ho dovediete do konca. Vedzte, že
smrť môže prísť kedykoľvek. Táto chvíľa môže byť vašou poslednou. Preciťujte:
"Keď musím niečo urobiť, musím to urobiť úplne tu a teraz!"

 Počul som príbeh o jednom gréckom generálovi. Z nejakého dôvodu bol kráľ proti
nemu. V deň generálových narodením došlo na kráľovskom dvore k nevydarenému
spiknutiu. Generál slávil svoje narodeniny s priateľmi, keď zrazu popoľudní
prišiel kráľov pobočník a oznámil generálovi: "Kráľ sa rozhodol, že dnes večer o
šiestej máte byť popravený. Buďte pripravený."
  Boli tam jeho priatelia, hrala hudba. Pilo sa, jedlo a tancovalo. Mal
narodeniny. Táto správa zmenila celú atmosféru. Všetci zosmutneli. Generál však
povedal: "Teraz nebuďte smutní, lebo toto budú posledné chvíle môjho života.
Dokončime teda tanec, ktorý sme začali, dokončime našu oslavu. V budúcnosti by
sme ju už dokončiť nemohli. A nelúčte sa so mnou v takej smutnej nálade, lebo
ináč bude moja myseľ stále znova túžiť po živote a bude ju ťažiť prerušená hudba
a prerušená slávnosť. Dokončime ju teda. Teraz nie je čas skončiť."
  Aj keď to bolo ťažké, kvôli nemu tancovali. On sám tancoval s ešte väčšou
energiou a ešte väčšou radosťou, akoby tam celá spoločnosť ani nebola. Jeho žena
plakala, on však tancoval ďalej, ďalej hovoril so svojimi priateľmi. Bol taký
šťastný, že sa posol vrátil ku kráľovi a povedal mu: "Ten muž je výnimočný.
Vypočul si vašu správu, ale nie je smutný. Prijal to celkom nepochopiteľne.
Smeje sa a tancuje, raduje sa a hovorí, že keďže sú to jeho posledné chvíle a
nemá žiadnu budúcnosť, nemôže ich premárniť, musí ich prežiť."
  Sám kráľ sa išiel pozrieť, čo sa tam robí. Každý bol smutný, každý plakal.
Tancoval, pil a spieval len generál. Kráľ sa ho spýtal: "Čo to robíš?"
  Generál odvetil: "Mojou životnou zásadou bolo, aby som si bol neustále vedomý,
že smrť môže prísť kedykoľvek. Vďaka tomu som každý okamih prežil tak naplno,
ako sa len dalo. Dnes ste to však vyjasnili. Som vás vďačný, lebo až doteraz som
si len myslel, že smrť môže prísť kedykoľvek. Bola to len myšlienka. Kdesi v
pozadí sa skrývalo presvedčenie, že k tomu nedôjde hneď v nasledujúcom okamihu.
Existovala budúcnosť. Vy ste mi však budúcnosť definitívne vzali. Tento večer je
posledný. Život je teraz taký krátky, že ho nemôžem odkladať."
  Kráľa to veľmi dojalo a stal sa žiakom toho muža. Povedal: "Uč ma! Takto by sa
mal žiť život, to je umenie. Nauč ma, ako žiť v prítomnom okamihu!"

  Odkladáme. A z toho odkladania sa stáva vnútorný dialóg, vnútorný monológ.
Neodkladajte. Žite práve "tu a teraz". A o čo viac budete žiť v prítomnosti, o
to menej budete potrebovať to neustále stráženie sa, to neustále rozmýšľanie.
Jestvuje len kvôli odkladaniu - a my odkladáme úplne všetko. Stále žijeme v
zajtrajšku, ktorý nikdy neprichádza a ktorý ani prísť nemôže. To čo prichádza,
je vždy dnešok, a my ho neustále obetujeme zajtrajšku, ktorý neexistuje. Ďalej
myseľ rozmýšľa o minulosti, ktorú ste zničili a obetovali niečomu, čo neprišlo.
A potom opäť odkladá kvôli zajtrajškom.
  Myslíte si, že to čo ste dnes zmeškali, doženiete niekedy v budúcnosti.
Nedoženiete! Toto neustále napätie medzi minulosťou a budúcnosťou, toto neustále
premeškávanie prítomnosti, predstavuje vnútorný hluk. Kým neustane, nemôžete sa
ponoriť do ticha. Preto, po prvé, snažte sa byť v každom okamihu totálni.
  A po druhé, vaša myseľ je taká hlučná preto, lebo si stále myslíte, že to
robia ostatní, že vy za to zodpovednosť nenesiete. Preto si myslíte, že v lepšom
svete - s lepším mužom či ženou, s lepšími deťmi, domom, krajom, ... - bude
všetko v poriadku a vy budete tichí. Ako by ste mohli byť, keď si myslíte, že
zlé je všetko okolo vás?
  Keď uvažujete takto, ak je takáto vaša logika, potom ten lepší svet nikdy
nepríde. Svet je všade rovnaký, všade sú rovnakí susedia, rovnaké ženy a muži,
rovnaké deti. Môžete si vytvoriť ilúziu, že niekde existuje nebo, lenže všade je
len peklo - s takouto mysľou je peklo všade. Myseľ je peklo.

  Raz večer sa Mula Naredin a jeho žena vrátili domov a ich dom bol vykradnutý.
Mulova žena začala kričať a nariekať a potom povedala Mulovi: "To je tvoja vina!
Prečo si neskontroloval, či je zamknuté, kým sme odišli?"
  To sa už okolo nich zbehli všetci susedia. Jeden sused povedal: "Vždy som to
čakal. Prečo si to nečakal ty? Ako si mohol byť taký ľahkomyseľný!" Druhý sused
sa pridal: "Tvoje okná boli otvorené. Prečo si ich nezavrel, kým ste odišli?"
Tretí povedal: "Zámky na dverách sú staré. Prečo si ich nevymenil?" Všetci
zvaľovali vinu na Nasredina.
  Ten povedal: "Počkajte! Ja za to nemôžem."
  Všetci susedia sa zborovo spýtali: "A kto teda?"
  Mula odvetil: "Hádam ten zlodej, nie?"

  Myseľ neustále obviňuje niekoho iného. Mulova žena vinila Mulu Nasredina,
všetci susenia vinili Mulu Nasredina, a pretože on nemohol zvaliť vinu na nikoho
z prítomných, tak ju zvalil na zlodeja.
  Neustále zvaľujeme vinu na iných. Dáva nám to iluzórny pocit, že nie sme zlí.
Zlý je niekto iný, niekde inde. Tento postoj je jedným zo základných postojov
našej mysle. Za všetko môže niekto iný a keď nájdeme obetného baránka, sme v
pohode. Odhodili sme svoje bremeno.
  Hľadajúcemu však takéto myslenie nepomôže, naopak, je prekážkou. Musíte si
uvedomiť, že nech je situácia akákoľvek, nech sa vám deje čokoľvek, nesiete za
to zodpovednosť vy, nikto iný. Keď ste zodpovení sami, môžete niečo urobiť. Ak
je zodpovedný niekto iný, nemôžete urobiť nič.
  To je rozdiel medzi zbožnou a bezbožnou mysľou. Bezbožná myseľ si vždy myslí,
že zodpovednosť nesie niekto iný - zmeňte spoločnosť, zmeňte pomery, zmeňte
ekonomické podmienky, zmeňte politickú situáciu, niečo zmeňte a všetko bude v
poriadku. Všetko sme zmenili už toľkokrát, no v poriadku nie je nič. Zbožná
myseľ hovorí, že kým máte takú myseľ, potom nech bude situácia akákoľvek, budete
v pekle, budete v mizernom stave. Nebudete schopní dosiahnuť ticho.
  Prijmite zodpovednosť. Buďte zodpovední, lebo len vtedy môžete niečo urobiť.
Niečo urobiť môžete len sami so sebou. Nemôžete zmeniť nikoho iného na svete,
len seba. To je jediná mysliteľná revolúcia. Jediná mysliteľná transformácia je
tá vaša. O tej však môžeme uvažovať len vtedy, keď cítime, že zodpovednosť
nesieme my sami.

Prestaňte sa snažiť byť dobrí

  Jediným hriechom je stav bez bdelého vedomia a jedinou cnosťou je bdelé
vedomie. Čo sa neurobí v bdelom vedomí, je hriechom. Čo sa urobí prostredníctvom
bdelého vedomia, je cnosťou. Ak ste bdelo vedomí, nemôžete vraždiť, ak ste bdelo
vedomí, je nemožné, aby ste boli násilní. Nie je možné znásilňovať, kradnúť,
mučiť. Len vtedy, keď prevláda nevedomie, vstupujú do vás v jeho temnote všetci
nepriatelia.
  Buddha povedal: "Kým je v dome svetlo, zlodej sa mu vyhýba, kým bdie strážnik,
zlodeji sa o nič nepokúsia. A kým sa po dome pohybujú ľudia a dom sa neponoril
do spánku, nemôže zlodej do domu vniknúť, ani o tom uvažovať.
  Podobne je to s vami: ste domom bez svetla. Bežný človek funguje mechanicky -
homo mechanicus. Človekom ste len podľa názvu, ináč ste vycvičeným, zručným
strojom a všetko, čo urobíte, bude zle. Naozaj všetko čo urobíte, lebo keď ste
nevedomí, ani vaše cnosti nebudú cnosťami. Ako môžete byť cnostní, keď ste
nevedomí? Za vašou cnosťou bude veľké, obrovské ego.
  Dokonca aj vaša svätosť, ktorú ste nacvičili a s veľkou námahou a úsilím
rozvinuli, bude zbytočná. Neprinesie totiž prostotu ani pokoru, ani ten skvostný
zážitok Boha, ku ktorému dochádza len vtedy, keď sa rozplynie ego. Budete žiť
úctyhodný život svätého, ale budete rovnako úbohí ako ktokoľvek iný - vnútorne
prehnití, vnútri budete nezmyselnou existenciou. To nie je život, to je
živorenie. Vaše hriechy budú hriechmi a vaše cnosti tiež budú hriechmi. Vaša
nemorálnosť bude nemorálnosťou a vaša morálnosť tiež bude nemorálnoťou.
  Neučím morálku a neučím cnosti, lebo viem, že bez bdelého vedomia je to len
samoľúbosť a pokrytectvo. Robia vás falošnými. Neoslobodzujú vás, nemôžu vás
oslobodiť. Práve naopak, spútavajú vás.
  Stačí jediné: tým hlavným kľúčom je bdelé vedomie. Odomyká všetky zámky
existencie. Bdelé vedomie znamená, že žijete každým okamihom, bdelí, každú
sekundu si uvedomujete sami seba i všetko, čo sa okolo vás deje. Ste ako
zrkadlo, ktoré všetko odráža - a odrážate tak dokonale, že každý čin, ktorý sa
zrodí z tohto odrazu, je správny, lebo je v súlade, v harmónii s existenciou.
  V skutočnosti čin nevzniká vo vás, nie ste jeho konateľom. Vzniká v dokonalom
kontexte, sú doň zapojené všetky okolnosti, vy aj všetci ostatní. Z tejto
celistvosti sa rodí čin. Nie je to váš čin, vy ste sa nerozhodli, že ho takto
vykonáte. Nie je to vaše rozhodnutie, váš nápad, nie je v tom vaša osobnosť.
Nevykonávate ho, len ho nechávate, aby sa stal.
  Je to podobné, ako keď sa ráno prechádzate a na cestičke stretnete hada.
Nemáte čas rozmýšľať, môžete len zrkadliť. Nemáte čas, aby ste sa rozhodli, čo
urobiť - okamžite uskočíte! Všimnite si slovo okamžite - nestratíte ani jediný
okamih. Okamžite uskočíte nabok. Neskôr sa môžete posadiť pod strom a rozmýšľať
o tom čo sa stalo, čo ste vykonali, a byť spokojní, ako ste to dobre zvládli. V
skutočnosti ste to však nezvládli vy - stalo sa to. Vyšlo to tak zo všetkých
súvislostí. Vy, had, nebezpečenstvo smrti, sebazáchova, je v tom zapojených
tisíc vecí. Celá situácia vyvolala čin. Vy ste boli len prostredníkom.
  Taký čin odpovedá. Nie ste jeho konateľom. Z náboženského pohľadu by sa dalo
povedať, že ho za vás vykonal Boh. Celok konal prostredníctom časti.
  To je cnosť. Taký čin nebudete nikdy ľutovať. A je to naozaj oslobodzujúci
čin. Len čo sa raz stane, je u konca. Opäť môžete slobodne konať. Nebudete ho
vláčiť vo svojej hlave. Nestane sa súčasťou vašej psychologickej pamäti,
nezanechá vo vás žiadne poranenie. Bol taký spontánny, že po ňom nezostane ani
stopy. Taký čin sa nikdy nestane vašou karmou. Nikdy na vás nezanechá ani
škrabnutie. Čin, z ktorého sa stáva karma nie je skutočným činom, ale reakciou -
reakciou, ktorá vychádza z minulosti, z pamäti, z myslenia. Vy rozhodujete, vy
si vyberáte. Nevychádza z bdelého vedomia, ale z nevedomia. Je to úplný hriech.

  Celým mojím posolstvom je to, že nepotrebujete charakter, ale bdelé vedomie.
Bdelé vedomie je skutočné, charakter je umelý. Charakter potrebujú tí, ktorí
nemajú bdelé vedomie. Keď máte oči, nepotrebujete slepeckú paličku, aby ste
našli cestu, nemusíte pred sebou šmátrať. Keď vidíte, nepýtate sa ostatných, kde
sú dvere.
  Charakter je potrebný, lebo ľudia sú nevedomí. Charakter je len mazivo. Pomáha
vám, aby ste svoj život viedli plynule. Gurdijev hovorieval, že charakter je ako
nárazník na železničnom vagóne alebo tlmič na aute. Presne to je charakter -
tlmič nárazov.
  Ľuďom sa káže, aby boli pokorní. Keď sa naučíte byť pokorní, je to ako tlmič
nárazov. Tým, že sa naučíte byť pokorní, budete sa môcť chrániť pred egami
ostatných. Nebudú vás natoľko zraňovať. Ak ste egoistickí, budete stále
zraňovaní, lebo ego je veľmi citlivé, a preto zakryjete svoje ego prikrývkou
pokory. Pomáha to, dáva vám to určitú vyrovnanosť, nijako vás to však
netransformuje.
  Moja práca spočíva v transformácii. Je to alchymistická škola. Chcem, aby ste
sa zmenili z nevedomých na bdelo vedomých, prešli z temnoty do svetla. Nemôžem
vám dať charakter. Môžem vám dať len vhľad, bdelé vedomie. Želal by som si, aby
ste žili v každom okamihu, a nie podľa šablóny, ktorú vám dám ja alebo
spoločnosť, cirkev či štát. Želal by som si, aby ste žili podľa slabej žiary
svojej bdelosti, podľa vlastného bdelého vedomia.
  Charakter znamená, že máte pripravené určité odpovede na všetky životné
otázky, takže v každej situácii reagujete podľa scenára, a preto to nie je
skutočná odpoveď, ale len reakcia. Človek s charakterom reaguje, bdelo vedomý
človek odpovedá: okamžite vstrebá do seba situáciu, odrazí realitu takú, aká je,
a podľa toho odrazu spontánne koná. Človek s charakterom reaguje, vedomý človek
koná. Človek s charakterom je mechanický, funguje ako robot. Má vo svojej mysli
počítač naplnený informáciami. Na niečo sa ho spýtate, a z jeho počítača vylezie
pripravená odpoveď.
  Vedomý človek koná v prítomnom okamihu, nie podľa minulosti či spomienok. Jeho
odozva má svoju krásu, prirodzenosť a je v súlade s danou situáciou. Človek s
charakterom vždy zlyhá, lebo život sa neustále mení, nikdy nie je rovnaký. A
vaše odpovede sú stále rovnaké, nevyvíjajú sa - nemôžu sa vyvíjať, sú mŕtve.
 V detstve vám niekto niečo povedal a vo vás to zostalo. Vyrástli ste, život sa
zmenil, ale odpoveď, ktorú vám dali rodičia, učitelia alebo kňazi, vo vás
zostala. A ak sa niečo stane, budete konať podľa odpovede, ktorú ste dostali
pred desiatkami rokov. Lenže za tie desiatky rokov pretieklo Gangou veľké
množstvo vody, je to úplne iný život.
  Herakleitos povedal: "Nevstúpiš dvakrát do rovnakej rieky." A ja vám hovorím:
"Do rovnakej rieky nevstúpite dokonca ani raz, tak tečie rýchlo."
  Charakter je nehybný, je to kaluža špinavej vody. Bdelé vedomie je rieka.
  Preto svojim poslucháčom nedávam žiadne pravidlá, podľa ktorých by sa mali
chovať. Dávam im oči, aby videli, bdelé vedomie, aby zrkadlili, dávam im bytie,
ktoré je ako zrkadlo, aby boli schopní odpovedať na akúkoľvek situáciu, ktorá
nastane. Nedávam im žiadne podrobné informácie, čo majú robiť a čo nie. Nedávam
im žiadne desatoro prikázaní. Keď začnete dávať prikázania, potom sa nemôžete
zastaviť u desiatich, lebo život je omnoho zložitejší.
  Buddhistické písma obsahujú tridsaťtritisíc pravidiel pre buddhistického
mnícha. Na akúkoľvek situáciu, ktorá kedy môže nastať, majú pripravenú odpoveď.
Ale ako si máte zapamätať tridsaťtritisíc pravidiel chovania? Človek, ktorý je
dostatočne schopný na to, aby si zapamätal toľko pravidiel chovania, bude
dostatočne šikovný aj na to, aby si vždy našiel cestičku von. Ak nebude niečo
chcieť urobiť, nájde si cestičku. Ak bude chcieť niečo urobiť, nájde si ju tiež.

  O jednom kresťanskom svätcovi som počul, že ho niekto udrel do tváre, lebo
počas rannej prednášky povedal: "Ježiš hovorí, že keď vás niekto udrie na jedno
líce, nastavte mu druhé." Akýsi muž to chcel vyskúšať, a tak tomu svätcovi dal
poriadne zaucho. Svätec slovo dodržal a nastavil mužovi druhé líce. Ten mu
vylepil ešte jednu. No potom bol prekvapený, lebo svätec sa naňho vrhol a začal
ho tak biť, až kričal: "Čo to robíte? Veď ste...
  Svätec odpovedal: "Áno, ale tretie líce nemám, teraz som slobodný a budem
robiť čo chcem, lebo Ježiš o tom nič viac nehovorí."

  Koľko pravidiel môžete pre ľudí vytvoriť? Je to hlúpe, nezmyselné. Podľa nich
môžu byť ľudia zbožní, aj keď zbožní nie sú: vždy si nájdu skulinku, ako sa
takým pravidlám a prikázaniam vyhnúť. Vždy si nájdu zadné dvierka. Charakter vám
v tom najlepšom prípade môže dať navonok falošnú masku - a dokonca ani nie
navonok: len trochu poškriabte svojich svätých a uvidíte zviera, ktoré sa za
nimi skrýva. Na povrchu vyzerajú krásne, ale len na povrchu.
  Nechcem, aby ste boli povrchní. Chcem, aby ste sa naozaj zmenili. K ozajstnej
zmene však dochádza prostredníctvom stredu vašej bytosti, nie prostredníctvom
okraja, povrchu. Charakter je nalakovaním povrchu, bdelé vedomie je
transformáciou k stredu.

  Len čo začnete vidieť svoje nedostatky, začnú opadávať ako suché listy. Viac
už nemusíte robiť nič iné. Stačí ich vidieť, uvedomovať si ich. V tomto vedomí
sa začnú rozplývať, začnú miznúť.
  Človek opakuje nejakú chybu len vtedy, keď si jej nie je vedomý. Aby ste mohli
opakovať rovnaké chyby, je nutný stav bez bdelého vedomia - hoci sa budete
snažiť zmeniť, budete sa dopúšťať rovnakej chyby v nejakej inej podobe, v inej
forme. Chyby majú všemožné veľkosti a podoby! Vymeníte ju, nahradíte, ale
nedokážete ju zanechať, lebo hlboko vnútri ju ako chybu nevidíte. No druhí ľudia 
by vám vedeli rozprávať ...
  Preto si každý myslí, aký je krásny, inteligentný, cnostný, zbožný - a nikto s
ním nesúhlasí! Je to prosté, dívate sa na ostatných, vidíte ich realitu, ale o
sebe máte predstavy, nádherné predstavy. Všetko, čo o sebe viete, je viac-menej
výmysel. S realitou to nemá nič spoločné.
  Len čo človek zbadá svoje nedostatky, nastane radikálna zmena. Preto všetci
buddhovia v minulosti vyučovali jediné - bdelé vedomie. Neučia vás charakter -
charakter učia kňazi, politici, ale nie buddhovia. Buddhovia vás učia bdelé
vedomie, nie svedomie.
  Svedomie je trik, ktorý na vás ostatní nastražili - hovoria vám, čo je správne
a čo nesprávne. Vnucujú vám svoje predstavy a vnucujú vám ich od samého detstva.
V čase, keď ste boli takí nevinní, zraniteľní a tvárni, že vás mohli ovplyvniť,
že vám mohli niečo vštiepiť, tak vás podmieňovali - od samého počiatku. Tomuto
podmieňeniu sa hovorí svedomie a toto svedomie ovláda celý váš život. Svedomie
je stratégiou spoločnosti, ako vás zotročiť.
  Buddhovia učia bdelé vedomie. Bdelé vedomie znamená, že čo je správne a čo
nesprávne sa neučíte od ostatných. Nie je treba sa od niekoho učiť, stačí sa len
ponoriť do svojho vnútra. Čím hlbšie idete, tým väčšia časť vedomia je
oslobodená. Len čo dosiahnete stred, ste takí naplnení svetlom, že temnota
zmizne.
  Keď do izby prinesiete svetlo, nemusíte tmu vyháňať. Prítomnosť svetla stačí,
lebo tma je len nedostatok svetla. A rovnako sú nedostatkom svetla aj všetky
vaše pochabosti a bláznovstvá.

  Istý muž, prezlečený za Hitlera, prišiel za psychiatrom. "Nič mi nechýba",
povedal. "Mám najväčšiu armádu na svete, peňazí koľko chcem, všetok luxus, aký
si len dokážete predstaviť."
  "V čom je teda problém?", spýtal sa psychiater.
  "V mojej žene", odpovedal muž. "Myslí si, že je pani Nováková."

  Nesmejte sa tomu chudákovi. Nie je to nikto iný než vy.

  Prišiel zákazník ku krajčírovi a videl, ako zo stropu visí za ruku nejaký muž.
  "Čo tam robí?", spýtal sa krajčíra.
  "To si nevšímajte", odpovedal krajšír, "myslí si, že je žiarovka."
  "Prečo mu teda nepoviete, že nie je?", pýtal sa prekvapený zákazník.
  "Mám vari pracovať potme?", odvetil krajčír.

  Len čo si uvedomíte, že ste šialení, už šialení nie ste. To je jediné
kritérium duševného zdravia. V okamihu, keď si uvedomíte, že ste hlúpi, stali
ste sa múdrymi.

  Delfská veštiareň vyhlásila Sokrata za najmúdrejšieho muža na svete. Ľudia mu
to bežali zvestovať.
  Sokrates odvetil: "To je nezmysel. Viem, že nič neviem."
  Doniesli to delfskej veštiarne. Veštkyňa sa zasmiala a povedala: "Preto je
najmúdrejší. Vie, že nevie."

  To, že sa dívame smerom von, je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Pozorujeme
všetkých, okrem seba. Preto toho vieme viac o ostatných než o sebe. O sebe
nevieme nič. Nesledujeme, ako funguje naša myseľ, nie sme vnútri bdelí.
  Potrebujete sa otočiť o stoosemdesiat stupňov. Na tom je založená celá
meditácia. Musíte zatvoriť oči a začať pozorovať. Spočiatku nájdete len temnotu.
Veľa ľudí dostane strach a hrnie sa von, lebo vonku je svetlo.
  Áno, vonku je svetlo, lenže toto svetlo vás neosvieti, toto svetlo vám vôbec
nepomôže. Potrebujete vnútorné svetlo, svetlo, ktorého zdroj je v samom vašom
bytí, svetlo, ktoré nezatieni ani smrť, svetlo večné. A vy ho máte, máte v sebe
ten potenciál! Narodili ste sa s ním, ale schovávate ho. Nikdy sa doň nedívate.
  Pretože ste sa von dívali po stáročia, po mnoho životov, stal sa z toho
mechanický zvyk. Dokonca aj v spánku sa dívate von, lebo sny sú odrazom
vonkajšieho sveta. Keď zatvoríte oči, začnete opäť fantazírovať alebo rozmýšľať,
čo znamená, že vás opäť zaujímajú ostatní. Stal sa z toho taký mechanický zvyk,
že neexistujú ani malé prestávky, ani malé okienka do vašej bytosti, cez ktoré
by ste mohli zazrieť kto ste.
  Spočiatku je to ťažký boj, veľká drina. Je to síce ťažké, ale nie nemožné. Ak
ste rozhodnutí, ak ste oddaní vnútornému skúmaniu, potom k tomu skôr či neskôr
dôjde. Musíte sa len stále prekopávať, nepretržite bojovať s temnotou. Onedlho
ňou prejdete a vstúpite do ríše svetla. A toto svetlo je skutočné, omnoho
skutočnejšie než svetlo slnka či mesiaca, lebo všetky vonkajšie svetlá sú
pominuteľné, dočasné. Dokonca aj Slnko jedného dňa zomrie. Nielen malé lampy
vyčerpajú svoj zdroj a ráno pohasnú, ale aj Slnko so svojimi nezmernými zdrojmi
každým dňom umiera. Skôr či neskôr sa z neho stane čierna diera. Zomrie a už
nebude vyžarovať žiadne svetlo. Nech by žilo akokoľvek dlho, nie je večné.
Vnútorné svetlo je večné, nemá počiatok ani koniec.
  Nemám v úmysle vám vykladať, aby ste zanechali svoje chyby, aby ste boli
dobrí, aby ste zlepšili svoj charakter. Vôbec nie. Váš charakter ma vôbec
nezaujíma. Zaujíma ma len vaše bdelé vedomie.
  Staňte sa viac bdelými, viac vedomými. Norte sa do svojho vnútra hlbšie a
hlbšie, kým nenájdete stred svojej bytosti. Žijete na okraji, a na okraji je
vždy rozruch. Čím hlbšie sa budete noriť, tým hlbšie ticho zavládne. A počas
týchto zážitkov ticha, svetla a radosti sa váš život začne presúvať do inej
dimenzie. Chyby a nedostatky začnú miznúť.
  Preto si nelámte hlavu s chybami, omylmi a nedostatkami. Starajte sa len o
jedno - všetku svoju energiu nasmerujte k jedinému cieľu, k tomu, ako sa stať
viac vedomými, ako sa stať viac prebudenými. Ak do toho vložíte všetku svoju
energiu, nevyhnutne sa to stane. Máte na to právo.

  Morálka sa zaoberá dobrými a zlými vlastnosťami. Podľa merítok morálky je
dobrým človekom ten, kto je čestný, pravdovravný, spoľahlivý a dôveryhodný.
  Bdelo vedomý človek nie je len dobrým človekom, je omnoho viac. Pre dobrého
človeka je dobrota všetkým. Pre bdelo vedomého človeka je dobrota len vedľajším
produktom. Ak si bdelo uvedomujete vlastné bytie, dobrota vás nasleduje ako
tieň. Potom sa nemusíte vôbec snažiť, aby ste boli dobrí, dobrota sa stáva vašou
prirodzenosťou. Ste dobrí rovnako, ako sú stromy zelené.
  "Dobrý človek" však vôbec nie je nutne bdelo vedomý. Jeho dobrota je výsledkom
veľkého úsilia, bojuje so zlými vlastnosťami - s túžbou klamať, kradnúť, s
falošnosťou, nepoctivosťou, násilnosťou. Toto všetko je v dobrom človeku len
potlačené a môže to kedykoľvek prepuknúť.
  Dobrý človek sa môže na zlého zmeniť veľmi ľahko, lebo všetky zlé vlastnosti v
ňom existujú, len sú latentné, potlačené silou. Ak sa taký človek prestane
snažiť, tieto vlastnosti v jeho živote okamžite prepuknú. Jeho dobré vlastnosti
sú len nacvičené, nie prirodzené. Usilovne sa snaží, aby bol čestný, úprimný,
aby neklamal, Je to úsilie, je to únavné.
  Dobrý človek je stále vážny, lebo sa bojí všetkých zlých vlastností, ktoré v
sebe potlačil. A je vážny, lebo hlboko vnútri si želá, aby bol za svoju dobrotu
odmenený, uctievaný. Túži, aby bol vážený, úctyhodný. Vaši takzvaní svätí sú
väčšinou len dobrými ľuďmi.
  Existuje len jediný spôsob, ako presiahnuť "dobrého človeka", a to vniesť do
svojej bytosti viac bdelého vedomia. Bdelé vedomie nie je treba vypestovať, už
vo vás je, musí len byť prebudené. Keď ste úplne prebudení, potom všetko čo
robíte je dobré, a to čo nerobíte, je zlé.
  Dobrý človek musí vynakladať ohromné úsilie, aby konal dobre a vyhýbal sa zlu.
To zlé ho neustále zvádza. Je to voľba: v každom okamihu si musí vyberať to
dobré a nevyberať si to zlé. Vezmite si napríklad človeka ako je Mahátma Gándí -
je to dobrý človek, celý život sa usilovne snažil, aby bol na strane dobra. Ale
dokonca aj vo veku sedemdesiatich rokov mával erotické sny a prežíval veľké
muky: "Čo sa týka doby, keď som bdelý, dokážem sa od sexu celkom oprostiť. Čo
ale môžem robiť, keď spím? Všetko, čo cez deň potlačím, sa v noci vráti."
  Ukazuje to na jednu vec, a síce na to, že to nikam neodišlo. Je to vo vašom
vnútri, vyčkáva to. Vo chvíli, keď sa uvoľníte, vo chvíli, keď zanecháte svoje
úsilie - a uvoľniť sa a prestať sa snažiť, aby ste boli dobrými, musíte
minimálne v spánku - zo všetkých zlých vlastností, ktoré ste potláčali, sa stanú
vaše sny. Vaše sny sú vašimi potlačenými túžbami.
  Dobrý človek je v nepretržitom konflikte. Jeho život nie je radostný, nedokáže
sa smiať na celé kolo, nedokáže spievať a tancovať. Neustále všetko posudzuje.
Jeho myseľ je plná posudzovania a odsudzovania, a pretože sa sám usilovne snaží,
aby bol dobrý, súdi ostatných podľa rovnakých merítok. Nedokáže vás prijať
takých, akí ste. Dokáže vás prijať len vtedy, ak zodpovedáte jeho kritériám
dobroty. A pretože nedokáže prijímať ľudí takých, akí sú, odsudzuje ich. Všetci
vaší svätí neprestajne každého odsudzujú. Pre nich ste všetci hriešnikmi.
  To nie sú vlastnosti naozaj zbožného človeka. Naozaj zbožný človek neposudzuje
ani neodsudzuje. Vie, že žiadny čin nie je dobrý a žiadny čin nie je zlý, že
bdelé vedomie je dobré a stav bez neho je zlý. Môžete dokonca urobiť niečo, čo
celému svetu bude pripadať dobré, ale zbožnému človeku nie. A môžete vykonať
niečo, čo všetci, okrem zbožného človeka, budú odsudzovať. Skutočne zbožný vás
odsudzovať nemôže - pretože ste nevedomí, potrebujete súcit, a nie súdy. Žiadne
odsudzovanie - nezaslúžite si peklo, nikto si nezaslúži peklo.
  Len čo dosiahnete dokonale bdelé vedomie, otázka voľby nejestvuje - robíte
jednoducho všetko, čo je dobré. Robíte to prirodzene, rovnako, ako vás bez
úsilia sprevádza váš tieň. Keď bežíte, tieň beží tiež. Ak sa zastavíte, tieň sa
zastaví tiež - no na jeho strane žiadne úsilie nie je.
  Nemožno si myslieť, že bdelo vedomý človek je rovnaký ako dobrý. Je tiež
dobrý, ale ináč, z iného pohľadu. Nie je dobrý preto, že by sa o to snažil. Je
dobrý, lebo je bdelo vedomý. A v bdelom vedomí sa zlé, všetko to odsudzovanie,
rozplýva rovnako ako temnota vo svetle.
  Náboženstvá sa rozhodli, že zostanú len morálne. Sú to etické pravidlá. Sú
užitočné pre spoločnosť, ale nie pre vás, nie sú užitočné pre jednotlivca. Sú
vymoženosťou civilizácie, ktorú vytvorila spoločnosť. Keby všetci začali kradnúť
alebo klamať, život by sa samozrejme stal nemožným. Keby každý podvádzal,
nemohli by ste vôbec existovať. Na najnižšej úrovni teda spoločnosť morálku
potrebuje. Je pre spoločnosť prínosná, nie je však náboženskou revolúciou.
Neuspokojte sa len s tým, že budete dobrí.
  Zapamätajte si, že ste sa dostali do bodu, v ktorom o tom, čo je dobré a čo
zlé, nemusíte rozmýšľať. Samotná vaša bdelosť, samotné vaše bdelé vedomie vás
vedie k tomu, čo je dobré, preto nič nepotláčajte. Mahátmu Gándhího by som
nenazval bdelo vedomým človekom, len dobrým - a on sa naozaj usilovne snažil o
to, aby bol dobrý. Nespochybňujem jeho úmysly, bol však dobrotou posadnutý.
  Vedomý človek nie je ničím posadnutý, nemá žiadnu posadlosť. Je jednoducho
uvoľnený, pokojný, tichý a vyrovnaný. Všetko čo vykvitne z jeho ticha je dobré.
Je to vždy dobré - žije v bdelom vedomí, bez výberu.
  Prekročte normálnu predstavu dobrého človeka. Nebudete dobrí, nebudete zlí.
Budete jednoducho pozorní, bdelo vedomí, a potom, nech sa stane čokoľvek, bude
to dobré. Dalo by sa povedať, že v dokonale bdelom vedomí dosahujete pravú
zbožnosť a dobro je len jedným jej nepatrným vedľajším produktom.
  Aby ste jedného dňa mohli nájsť Boha, učí vás náboženstvo, ako byť dobrý. To
však možné nie je, lebo žiadny len dobrý človek nikdy pravú zbožnosť nenašiel.
Ja učím pravý opak: nájdite zbožnosť a dobro príde samo od seba. A keď dobro
príde samo od seba, je krásne, pôvabné, úprimné a skromné. Nežiada žiadnu odmenu
na tomto ani na onom svete. Je svojou vlastnou odmenou.

IV. Experimenty v pozorovaní

  Ľudia pozorujú len iných, nikdy sa neobťažujú pozorovať sami seba. Je to to
najpovrchnejšie pozorovanie. Každý pozoruje, čo robí niekto iný, ako sa oblieka,
ako vyzerá, ... Pozoruje každý, nie je to nič, čo by ste do svojho života museli
vniesť ako nové. Toto pozorovanie je treba len prehĺbiť, odvrátiť od ostatných a
nasmerovať ku svojim vnútorným pocitom, myšlienkam, náladám, a nakoniec k
pozorovateľovi samému.

  Vo vlaku sedí žid oproti kňazovi. "Povedzte mi, vaša ctihodnosť", vraví žid,
"prečo nosíte límček naopak?"
  "Pretože som otcom", odvetí kňaz.
  "Ja som tiež otcom, a límček tak nenosím."
  "No", povie kňaz, "ale ja som otcom tisícov."
  "Potom by ste", odpovedá žid, "mali možno nosiť naopak nohavice."

  Ak ide o ostatných, sú ľudia veľmi všímaví.

  Dvaja muži si vyšli na prechádzku, a zrazu začalo pršať.
  "Rýchlo", vraví jeden, "otvor dáždnik".
  "To nepomôže", vraví druhý, "môj dáždnik je samá diera."
  "Tak načo si ho so sebou bral?"
  "Myslel som, že nebude pršať."

  Ľahko sa smeje absurdnému konaniu druhých, ale smiali ste sa niekedy sami
sebe? Pristihli ste sa niekedy, ako robíte niečo absurdné? Nie, seba si vôbec
nevšímate. Všímate si len ostatných, no to vám nijako nepomôže.

Načasujte sa do bezčasovosti

  Keď pred seba položíte hodinky so sekundovou ručičkou a budete ju sledovať,
budete prekvapení - nedokážete to ani minútu. Možno pätnásť, dvadsať sekúnd,
maximálne tridsať, a potom na to zabudnete, stratíte sa v nejakých iných
predstavách. A potom si zrazu spomeniete, že ste sa snažili nezabudnúť. Byť
bdelý čo i len na minútu je ťažké, preto si človek musí uvedomiť, že to nie je
len detská hra. Keď sa budete snažiť uvedomovať si drobné životné udalosti,
musíte mať na pamäti, že veľakrát na to zabudnete. Odbehnete k niečomu inému. No
až si spomeniete, necíťte sa previnilo, lebo je to jedna z pascí.
  Keď sa začnete cítiť previnilo, už sa nedokážete vrátiť k uvedomovaniu si,
ktoré ste nacvičovali. Netreba cítiť vinu a ľútosť, je to prirodzené, stáva sa
to každému hľadajúcemu. Berte to tak, lebo ináč vás polapí ľútosť a pocity viny,
že nie ste schopní zostať bdelo vedomí čo i len na pár okamihov a neustále
zabúdate. Žiadna vina, žiadna ľútosť, len čo si spomeniete, že ste zabudli čo
robíte, vráťte sa jednoducho späť a začnite znova. Nenariekajte a neplačte nad
rozliatym mliekom, to je hlúposť.

  Džinistický majster Mahávíra bol prvým človekom v dejinách, ktorý spočítal, že
ak človek dokáže zostať bdelý nepretržite štyridsaťosem minút, stane sa
osvieteným. Nikto mu v tom nedokáže zabrániť. Len štyridsaťosem minút - lenže je
to ťažké aj štyridsaťosem sekúnd!
  Bude to nejaký čas trvať, ale pomaly si začnete uvedomovať, že dokážete byť
bdelí stále dlhšie - možno na minútu, možno na dve - a budete mať veľkú radosť,
že ste bdelí tak dlho. Ale nenechajte sa tou radosťou polapiť, nemyslite si, že
ste niečo dosiahli, lebo sa z toho stane prekážka. Práve takto sa človek stratí
- niečo malé dosiahne a myslí si, že už je to v suchu.
  Pokračujte v úsilí pomaly, trpezlivo. Nemusíte sa náhliť, máte k dispozícii
celú večnosť. Nesnažte sa to urýchliť. Netrpezlivosť vám nepomôže. Bdelé vedomie
nie je ako sezónne kvety, ktoré vyrastú za šesť týždňov a potom sú preč. Bdelé
vedomie je ako libanónsky céder, ktorý rastie stovky rokov, ale vydrží tisíce a
dosahuje výšku aj šesťdesiat metrov.
  Bdelé vedomie rastie pomaly, ale rastie. Človek len musí byť trpezlivý.
  Ako bude bdelé vedomie rásť, začnete cítiť veľa vecí, ktoré ste predtým
necítili. Začnete napríklad vnímať, že máte v tele napätie, ktoré ste si predtým
neuvedomovali, lebo je jemné. Teraz je však prítomné vaše bdelé vedomie a vy
toto jemné, nepatrné napätie cítite. Keď vnímate napätie v ktorejkoľvek časti
tela, uvoľnite ju. Až bude celé vaše telo uvoľnené, bdelé vedomie porastie ešte
rýchlejšie, lebo tieto napätia sú prekážkami.
  A ako vedomie ešte trochu povyrastie, s prekvapením zistíte, že nesnívate len
v spánku, že snívanie pokračuje pod povrchom dokonca aj keď bdiete. Pokračuje
tesne pod hranicou vašej bdelosti - v ktoromkoľvek okamihu zatvorte oči a
uvidíte, ako okolo vás, ako mrak po nebi, pláva nejaký sen. Ale až vtedy, keď sa
stanete o niečo viac bdelo vedomými, budete môcť vidieť, že vaša bdelosť stále
nie je skutočným prebudením. Za vašimi viečkami sa vznáša sen - ľudia tomu
hovoria denné snívanie. Ak sa na chvíľu uvoľnia v kresle a zatvoria oči, sen sa
ich okamžite zmocní. Začnú si myslieť, že sa stali prezidentom, alebo že robia
niečo veľkolepé, alebo čosi iné, o čom vedia, že vo chvíli, keď snívajú, je to
absolútny nezmysel. Vďaka bdelému vedomiu si uvedomíte vrstvy snov, ktoré
snívate počas svojho bdelého stavu. A ony sa potom začnú rozplývať rovnako, ako
keď do tmavej miestnosti prinesiete svetlo a začne sa rozplývať tma.

Neviditeľný dotyk

  Nech budete robiť čokoľvek, prechádzať sa, sedieť, jesť, alebo nebudete robiť
vôbec nič, len dýchať, odpočívať a relaxovať, nikdy nezabúdajte, že máte byť len
pozorovateľmi.
  Budete na to zabúdať znova a znova. Pohltí vás nejaká myšlienka, pocit,
emócia, nálada, niečo vás z pozorovania vytrhne. Uvedomte si to a vráťte sa späť
do svojho stredu pozorovania.
  Urobte z toho nepretržitý vnútorný proces. Budete prekvapení, ako sa zmení
kvalita celého vášho života. Môžem pohnúť rukou bez toho, aby som ju pozoroval,
ale môžem ňou aj pohnúť a celý pohyb z vnútra veľmi bdelo sledovať. Tie pohyby
sú celkom odlišné. Prvý pohyb je mechanický ako pohyb robota, druhý pohyb je
vedomý. A ak ste bdelo vedomí, vnímate svoju ruku zvnútra. Ak bdelo vedomí nie
ste, poznáte ju len zvonku.
  Pretože nie ste pozorovateľmi, poznáte svoju tvár len zo zrkadla, zvonku.
Začnite ju pozorovať, pocítite ju zvnútra - a pozorovať zvnútra je neobyčajná
skúsenosť. Pozvoľna sa začnú diať zvláštne veci. Myšlienky sa rozplynú, pocity
zmiznú, vytratia sa emócie a obklopí vás ticho. Ste ako ostrov uprostred oceána
ticha. Ste len pozorovateľmi, akoby v strede vašej bytosti horel plameň a celých
vás prežaroval.
  Spočiatku to bude len vnútorná skúsenosť. Pomaly však táto žiara začne
presahovať vaše telo a jej lúče začnú dosahovať k ostatným ľuďom. Budete
prekvapení a šokovaní, že ostatní ľudia, ak budú aspoň trochu citliví, si
okamžite uvedomia, že sa ich dotklo čosi neviditeľné. Keď sa pozorujete a
napríklad sa za niekoho postavíte, je skoro isté, že sa bez akejkoľvek príčiny
zrazu otočí, obzrie. Keď sa pozorujete, vaša bdelosť začne vyžarovať a zákonite
sa človeka pred vami dotkne. A keď sa ho dotkne čosi neviditeľné, obzrie sa. A
vy môžete byť tak ďaleko, že naňho ani nedosiahnete rukou.
  Môžete si vyskúšať nasledujúci pokus: posaďte sa vedľa niekoho, kto spí, a len
ho pozorujte. Ten človek sa náhle zobudí, otvorí oči a rozhliadne sa, akoby sa
ho niekto dotkol.
  Časom začnete tento dotyk prostredníctvom lúčov aj vnímať. To je to, čomu sa
hovorí vibrácia. Nie je to nič hmatateľné. Druhý človek to cíti, a aj vy budete
cítiť, že ste sa ho dotkli.
  Výraz byť dotknutý (nielen v negatívnom zmysle) je veľmi príznačný. Používate
ho bez toho, aby ste chápali, čo znamená, keď poviete, že sa vás niekto dotkol.
Nemusí povedať ani slovo. Možno okolo vás len prešiel. Mohol vám len pozrieť do
očí a vy sa takým človekom cítite dotknutý. Nie je to len slovo, skutočne k tomu
dochádza. A tieto lúče potom začnú vyžarovať k ľuďom, zvieratám, rastlinám aj
kameňom, a vy jedného dňa zistíte, že sa zo svojho vnútra dotýkate celého
vesmíru.

Vipassaná

  Buddhovou cestou bola vipassaná, čo znamená pozorovanie. A Buddha vymyslel
jednu z najlepších metód aké existujú, metódu pozorovania dychu. Len pozorovanie
dychu. Dýchanie je také jednoduché a prirodzené a prebieha dvadsaťštyri hodín
denne. Nemusíte vyvíjať žiadne úsilie. Keď budete opakovať mantru, vtedy budete
musieť vyvíjať úsilie, budete sa musieť nútiť. Keď budete vyslovovať "Ram, Ram,
Ram", budete sa musieť stále snažiť. A zákonite na to veľakrát zabudnete. Okrem
toho je slovo Ram opäť niečo, čo vychádza z mysle, a nič, čo vychádza z mysle
vás nemôže priviesť za myseľ.
  Buddha objavil niečo úplne iné. Len pozorujte svoj dych - nádych, výdych.
  Sú štyri štádiá, ktoré treba pozorovať. Ak ticho sedíte, začnite svoj dych len
sledovať, vnímať. Nádych je prvým štádiom. Len čo sa nadýchnete, dych sa na
chvíľku zastaví - to je druhé štádium. Potom sa dych obráti a začnete vydychovať
- to je tretie štádium. A keď celkom vydýchnete, dych sa opäť na okamih zastaví
- to je štvrté štádium. Potom sa začne cyklus dychu odznova. Ak dokážete
pozorovať tieto štyri štádiá dychu, budete prekvapení, ohromení, aký je tento
jednoduchý proces zázračný - vďaka tomu, že sa ho nezúčastní myseľ.
  Pozorovanie nie je vlastnosťou mysle. Pozorovanie je vlastnosťou duše, bdelého
vedomia. Pozorovanie v žiadnom prípade nie je mentálnym procesom. Keď
pozorujete, myseľ sa zastaví, prestane existovať. Áno, spočiatku veľakrát na
pozorovanie zabudnete, myseľ sa vráti a opäť začne hrať svoje staré hry. Ale
kedykoľvek si to uvedomíte, nemusíte sa cítiť previnilo, jednoducho sa len
vráťte nazad k pozorovaniu, znova a znova sa vracajte k pozorovaniu svojho
dychu. Pozvoľna sa vám do toho obyčajná myseľ bude miešať čoraz menej.
  A ak dokážete pozorovať svoj dych nepretržite štyridsaťosem minút, dosiahnete
osvietenie. Veru, len štyridsaťosem minút. Myslíte si, že to nie je ťažké.
Naopak, je to veľmi ťažké. Za ten čas sa veľakrát stanete obeťou mysle!
  Ale pomaly to do seba vstrebávate. Je to umenie, nie vec praxe. Tých pár
chvíľ, kedy ste bdelí, je totiž takých neuveriteľne krásnych, takých neskutočne
radostných, že len čo ich raz zažijete, budete sa znova a znova chcieť vrátiť
späť - z nijakých iných pohnútok, len pre číru radosť z bytia v prítomnosti
dychu.
  Pamätajte, že to nie je práca s dychom ako v joge - pranajáma. Pri vipassáne
nemeníte prirodzený rytmus svojho dychu. Nenadychujete zhlboka, ani
nevydychujete ináč než obvykle. Dýchate celkom normálne a prirodzene. Celé vaše
vedomie sa musí sústrediť na jediné - na pozorovanie.
  A keď dokážete pozorovať svoj dych, môžete začať pozorovať aj iné veci. Keď
idete, môžete pozorovať ako idete, keď jete, môžete pozorovať ako jete. A celkom
na koniec dokážete pozorovať aj ako spíte. V deň, keď budete schopní pozorovať
ako spíte, sa prenesiete do iného sveta. Telo spí a vnútri jasným plameňom horí
svetlo. Vaša bdelosť je nedotknutá. Potom pozorujete dvadsaťštyri hodín denne.
Naďalej robíte najrôznejšie veci, pre vonkajší svet sa nič nezmenilo, ale pre
vás sa zmenilo všetko.

  Zenový majster niesol vodu zo studne a akýsi jeho nadšený obdivovateľ, ktorý
sa o ňom dopočul a pricestoval zďaleka, aby ho navštívil, sa ho spýtal: "Kde
môžem nájsť majstra tohto kláštora?" Myslel si, že tento tu je služobníkom,
ktorý nosí vodu - predsa nenájdete buddhu, ktorý by nosil vodu zo studne,
nenájdete buddhu, ktorý by zametal podlahu.
  Majster sa usmial a povedal: "Ja som ten, koho hľadáš."
  Obdivovateľ nemohol uveriť. "Toľko som o vás počul, ale nedokážem si
predstaviť, že nosíte vodu zo studne."
  Majster odpovedal: "To je ale to, čo som robieval, kým som sa stal osvieteným.
Nosil som vodu zo studne, rúbal drevo. Robieval som to predtým a robím to stále.
Poď so mnou, budem rúbať drevo, dívaj sa na mňa."
  "Pred osvietením ste to robili, po osvietení robíte to isté - v čom je
rozdiel?"
  Majster odpovedal: "Rozdiel je vnútri. Predtým som všetko robil v spánku,
teraz to robím vedome. Činnosti sú rovnaké, ale ja už rovnaký nie som. A pretože
nie som rovnaký, nie je pre mňa rovnaký ani svet."

  Transformácia musí byť vnútorná. To je skutočné zrieknutie sa: starý svet
zmizol, lebo zmizlo staré bytie.

Nočná zmena

  Snívanie a bdelosť sú dve celkom odlišné veci. Vyskúšajte si jedno: každú noc,
až budete zaspávať, až budete napoly bdelí a napoly spať, až budete pomaly
upadať do spánku, opakujte si: "Dokážem si uvedomiť, že je to len sen."
  Opakujte si to kým nezaspíte. Bude to trvať nejaký čas, ale jedného dňa sa
začudujete: len čo táto myšlienka klesne hlboko do vášho nevedomia, budete sen
pozorovať ako sen. Už vás nebude držať vo svojej moci. A pomaly, ako sa vaše
vaše pozorovanie zintenzívni, sny sa rozplynú. Sú veľmi nesmelé, nechcú, aby ich
niekto pozoroval. Existujú len v temnote nevedomia. Len čo pozorovanie vnesie
dovnútra svetlo, sny sa začnú vytrácať.
  Pokračujte teda v tomto cvičení a môžete sa zbaviť snov. A prekvapí vás, aké
to má následky. Po prvé, až sa sny stratia, vaša myseľ nebude počas dňa tárať
ako predtým. Po druhé, bude viac v prítomnosti, nie v budúcnosti či v minulosti.
Po tretie, vzrastie intenzita, totalita vašich činov.
  Snívanie je ako choroba. Je nevyhnutné, lebo človek je chorý. Keď dokážete
svoje sny celkom odhodiť, dosiahnete nové zdravie, nové videnie. Časť vašej
nevedomej mysle sa stane vedomou a budete tak silnejšou osobnosťou. Nech urobíte
čokoľvek, nebudete to nikdy ľutovať, lebo to urobíte s takým bdelým vedomím, že
ľútosť nebude mať žiadny zmysel.
  Pozorovanie je tým najväčším kúzlom, aké sa môžete naučiť, lebo môže započať
transformácia celej vašej bytosti.
  Keď začnete pozorovať svoje sny, zistíte, že máte päť rôznych typov snov.
Prvým typom sú jednoducho nezmysly - a tisíce psychoanalytikov sa týmito
nezmyslami zaoberajú. Je to jednoducho nanič. Dochádza k tomu preto, že počas
dňa, počas vašej celodennej práce, nazbierate spústu smetí. Rovnako ako sa
usadzuje prach na tele a potrebujete sa umyť, usadzuje sa prach aj v mysli. A
pretože nie je spôsob ako ju umyť, má myseľ automatický mechanizmus, ktorým sa
zbavuje všetkého prachu a smetí. Sen nie je ničím iným než zvíreným prachom,
ktorého sa myseľ zbavuje. To je prvý typ snov a súčasne ten najrozšírenejší -
skoro deväťdesiat percent. Nevenujte im príliš pozornosť. Ako sa vaše bdelé
vedomie bude rozširovať, spoznáte, že je to prach.
  Druhým typom snov je niečo ako uspokojovanie potrieb. Existuje veľa potrieb,
prirodzených potrieb, ale kňazi a takzvaní náboženskí učitelia otrávili vašu
myseľ. Nedovolia vám uspokojiť ani vaše základné potreby. Celkom ich odsúdili a
toto odsúdenie sa prenieslo na vás. Preto lačníte po mnohých svojich potrebách a
tieto vyhladované potreby sa domáhajú svojho uspokojenia. Sny druhého typu sú
len uspokojovaním potrieb. Nech ste svojej bytosti odopreli kvôli kňazom a
travičom čokoľvek, bude sa to vaša myseľ pokúšať nejako uspokojiť vo vašich
snoch.
  Človek by sa mal dívať na potrebu, nie na význam. Význam pochádza z vedomej
mysle, potreba z nevedomia - a takto sny druhého typu vznikajú. Ignorujete svoje
potreby a myseľ ich potom uspokojuje v snoch. Prečítali ste si "múdre" knihy, a
myslitelia vás otrávili. Vytvarovali vašu myseľ do určitej podoby. Už nie ste
otvorení samotnej existencii, zaslepili vás filozofie, prestali ste si všímať
svoje potreby. A tieto potreby vyvierajú a tryskajú na povrch v snoch, lebo
nevedomie nepozná filozofie. Nevedomie nepozná význam, zmysel. Nevedomie pozná
jediné - to, čo vaša bytosť potrebuje uspokojiť. Preto si nevedomie vynúti sny.
To sú sny druhého typu. Je veľmi užitočné im porozumieť a meditovať o nich.
Nevedomie sa vám totiž snaží povedať: "Nebuď hlúpy! Budeš kvôli tomu trpieť.
Nenechaj svoju bytosť hladovať. Nepáchaj pomalú samovraždu tým, že budeš zabíjať
svoje potreby."
  Pamätajte si: túžby pochádzajú z vedomej mysle, potreby z nevedomej. A rozdiel
medzi nimi je veľmi podstatný, je veľmi dôležité, aby ste ho pochopili.
Nevedomie nepozná túžby, nestará sa o ne. Čo je túžba? Túžba je výsledkom vášho
myslenia, vášho vzdelania a podmienenia. Chceli by ste byť prezidentom -
nevedomie sa tým netrápi. Nevedomie nemá záujem, aby bolo prezidentom, nevedomie
zaujíma len to, ako byť spokojnou, organickou jednotou. Vedomá myseľ však
hovorí: "Staň sa prezidentom, a ak kvôli tomu, aby si sa ním stal, musíš
obetovať svoju lásku, potom ju obetuj. Ak musíš obetovať svoje telo, obetuj ho.
Ak musíš obetovať svoj odpočinok, obetuj ho. Najprv sa staň prezidentom." Alebo
túžba nahromadiť veľké bohatstvo - to je vedomá myseľ. Nevedomie nepozná
bohatstvo, nevedomie pozná len to prirodzené. Je nedotknuté spoločnosťou, je ako
zvieratá, vtáci či stromy. Nevedomie nebolo podmienené ani spoločnosťou, ani
politikmi. Je stále nepoškvrnené.
  Počúvajte sny druhého typu a meditujte o nich. Povedia vám, aké sú vaše
potreby. Ak chcete byť skutočne blažení, uspokojte svoje potreby a nestarajte sa
o túžby. Ak chcete byť nešťastní, ignorujte potreby a nasledujte túžby. Takto
ste sa stali nešťastnými.
  Človek, ktorý počúva svoje potreby a koná podľa nich, je ako rieka, ktorá
tečie do ocána. Rieka nehovorí či má tiecť na východ alebo na západ. Len hľadá
cestu. Západ či východ, na tom nezáleží. Rieka, ktorá tečie do oceána, nepozná
žiadne túžby, pozná len svoje potreby. Preto sú zvieratá také šťastné. Nič
nemajú, no napriek tomu sú šťastné. A vy máte toľko vecí a ste nešťastní? Veď aj
zvieratá vás predčia vo svojej kráse a blaženosti. Čo sa to deje? Zvieratá
nemajú vedomú myseľ, ktorá by ovládala a manipulovala ich nevedomie. Sú
nerozdelené.
  Sny druhého typu vám môžu veľa odhaliť. S týmito snami začínate meniť svoje
vedomie, začínate meniť svoje chovanie, svoje životné návyky. Počúvajte svoje
potreby, počúvajte všetko, čo vám nevedomie hovorí.
  Nikdy nezabudnite, že nevedomie má pravdu, lebo obsahuje múdrosť vekov.
Prežili ste milióny životov. Vedomá myseľ patrí tomuto životu. Bola vzdelaná na
školách a univerzitách, vytvarovali ju rodina a spoločnosť, do ktorých ste sa
narodili. Nevedomie však v sebe nesie skúsenosti zo všetkých vašich životov. Je
v ňom vaša skúsenosť z čias, keď ste boli kameňom, keď ste boli stromom, keď ste
boli zvieraťom - nesie v sebe všetko, celú vašu minulosť. Nevedomie je nesmierne
múdre, kým vedomá myseľ je nesmierne hlúpa, lebo vychádza len z tohto života, je
veľmi mladá, nemá žiadne skúsenosti. Nie je vyspelá. Nevedomie je nekonečnou
múdrosťou. Počúvajte ho.
  Celá západná psychoanalýza nerobí nič iné, len počúva sny druhého typu a mení
podľa nich vaše životné šablóny. Psychoanalýza pomohla mnohým ľuďom. Má svoje
obmedzenia, ale pomáha, lebo minimálne táto časť, počúvanie snov druhého typu,
robí váš život uvoľnenejším a menej napätým.
  Nasleduje tretí typ snov. Prestredníctvom týchto snov s vami komunikuje
nadvedomie. Sny tretieho typu sú vzácne, lebo s nadvedomím sme stratili všetok
kontakt. Nadvedomie však stále prichádza, lebo je vaše. Možno sa stalo oblakom a
odplávalo na nebo, rozplynulo sa, možno je naozaj ďaleko, ale stále je vo vás
zakotvené.
  Posolstvo z nadvedomia je vzácne. Začnete ho vnímať až vtedy, keď sa stanete
veľmi bdelými. Ináč sa stratí v prachu, ktorý myseľ v snoch vyklopáva, a v
uspokojovaní želaní, o ktorých myseľ sníva - vo veciach nedokončených,
potlačených. No len čo sa stanete bdelými, bude žiariť ako diamant - úplne
odlišný od všetkých ostatných kameňov.
  Ak dokážete nájsť a vnímať sen, ktorý prichádza z nadvedomia, pozorujte ho.
Meditujte o ňom, lebo vám bude radiť, povedie k vášmu majstrovi. Povedie vás k
spôsobu života, ktorý pre vás bude vhodný, povedie vás k správnej disciplíne.
Taký sen sa stane múdrym sprievodcom vo vašom vnútri. Prostredníctvom vedomej
mysle môžete nájsť majstra, ale taký majster nebude nič viac než učiteľ. Aj
pomocou nevedomia môžete nájsť majstra, ale taký majster nebude viac než milenec
- zamilujete sa do istej osobnosti, do istého typu. Len nadvedomie vás môže
doviesť k správnemu majstrovi. Ten potom nie je len vaším učiteľom. Nie ste
pobláznení tým čo hovorí, nie ste pobláznení tým, aký je. Je to skôr naopak.
Nadvedomie vás vedie a napovedá vám, že vám tento človek bude vyhovovať, že vám
poskytne pravú príležitosť k rastu, že sa pre vás môže stať úrodnou pôdou.
  Potom je štvrtý typ snov. Tieto sny prichádzajú z minulých životov. Nie sú
príliš vzácne, prichádzajú často. Vaše vnútro je však v úplnom chaose a nedokáže
rozlišovať. Nie ste v ňom prítomní, aby ste rozlišovali.
  Na Východe sme s týmito snami intenzívne pracovali. Vďaka nim sme narazili na
fenomén reinkarnácie. Vďaka týmto snom si pomaly začnete uvedomovať svoje minulé
životy - vraciate sa späť, naspäť časom. Potom sa vo vás začne veľa vecí meniť.
Ak si dokážete spomenúť, aj keď len vo sne, kým ste boli v minulom živote, veľa
vecí stratí svoj význam a veľa nových vecí ho získa. Váš celkový vnútorný obraz
sa zmení.
  V priebehu minulého života ste nahromadili obrovské bohatstvo a zomreli ste
ako boháči, ale hlboko vnútri ako žobráci. A v tomto živote robíte to isté. No
zrazu sa váš vnútorný obraz zmení. Keď si dokážete spomenúť čo ste robili a ako
sa to všetko stratilo, keď si dokážete spomenúť na niekoľko svojich životov,
budete prekvapení, že ste nikdy neurobili nič nové. Zistíte, že stále znova a
znova opakujete to isté, že ste ako zaseknutá gramofónová platňa, chodíte v
začarovanom kruhu, začínate a končíte rovnako. Opakovane ste hromadili
bohatstvo, opakovane ste sa snažili dosiahnuť moc, opakovane ste nadobudli
zbytočne veľa vedomostí. Znova a znova ste sa zamilovávali a vždy znova vám
láska priniesla rovnaké trápenie. Ako môžete zostať rovnakí, keď vidíte, že sa
to neustále opakuje? Váš život sa zrazu zmení. Nedokážete už zostať v starých
vychodených koľajách.
  Preto sa tisíce rokov ľudia na Východe pýtajú: "Ako vyviaznuť z tohto kolobehu
života a smrti?" Zdá sa, že je to stále znova rovnaký príbeh, jeho opakovanie.
Keď to neviete, myslíte si, že robíte čosi nové a veľmi vás to vzrušuje. No ja
vidím, že stále dokola len opakujete to isté.
  Idete stále rovnakou cestou. Pretože zabúdate na minulosť, cítite toľko
vzrušenia. Len čo si spomeniete, všetko vzrušenie opadne. Pri tom rozpamätaní sa
dochádza k sannjáse. Sannjása znamená usilovanie o to, aby ste sa dostali z
vychodených koľají, aby ste vyskočili z kolobehu. Znamená, že si poviete: "Dosť,
stačilo! Tohto starého nezmyslu sa už odmietam účastniť. Končím." Sannjása je
dokonalé vystúpenie z kolobehu - nie zo spoločnosti, ale z vášho vlastného
kolobehu života a smrti. To je štvrtý typ snov.
  A potom je piaty, posledný typ snov, ktorý smeruje do budúcnosti. Tieto sny sú
vzácne, veľmi vzácne, nastávajú len niekedy - keď nie ste blokovaní, keď ste
dokonale otvorení, pružní. Minulosť i budúcnosť vrhajú tieň, odrážajú sa vo vás.
Ak budete schopní si uvedomovať svoje sny, jedného dňa si uvedomíte aj túto
možnosť - že do vás nazerá budúcnosť. Zrazu sa otvoria dvere a budúcnosť s vami
začne komunikovať.
  To je teda päť typov snov. Moderná psychológia chápe ten druhý a často si ho
pletie s prvým. Zvyšné tri typy sú prakticky neznáme.
  Ak meditujete a začnete si v snoch uvedomovať svoje vnútorné bytie, začne sa
diať veľa ďaľších vecí. Po prvé, o čo viac si budete uvedomovať svoje sny, o to
menej budete zakrátko presvedčení, že realita v čase, keď bdiete, je skutočná.
Preto hinduisti hovoria, že svet je ako sen.
  Zatiaľ je to práve naopak. Pretože ste absolútne presvedčení, že svet, ktorý
vás obklopuje počas bdenia, je skutočný, myslíte si, že sú skutočné aj vaše sny.
Žiadny človek, ktorý spí, nemá pocit, že by jeho sen nebol skutočný - počas
snívania vyzerá dokonale, celkom reálne. Ráno samozrejme poviete, že to bol len
sen, ale o to nejde, lebo ráno už používate inú myseľ. Táto myseľ vôbec nebola
pozorovateľom, táto myseľ len "začula nejaké fámy". Táto vedomá myseľ, ktorá sa
ráno zobudí a tvrdí, že to všetko bol len sen, nebola vôbec pozorovateľom, ako
teda môže niečo tvrdiť? Začula len nejaké fámy.
  Je to, akoby ste spali a dvaja ľudia spolu hovorili a vy ste v spánku začuli
sem-tam nejaké slovo, lebo tí dvaja sa bavili veľmi hlasno. Zostane vo vás len
mišmaš. Práve to sa deje - kým nevedomie sníva a dochádza k obrovskej aktivite,
vedomá myseľ spí, začuje šepot a ráno tvrdí: "Nič z toho nie je skutočné, bol to
len sen."
  Keď snívate, považujete to za celkom skutočné. Dokonca aj absurdné a nelogické
veci vám pripadajú skutočné, a to preto, že nevedomie nepozná logiku. Vo sne
idete po ulici a vidíte, ako sa k vám blíži kôň. A zrazu kôň nie je koňom, ale
stane sa z neho vaša žena. Vaša myseľ sa nespýta: "Ako je to možné?" Nevznikne
žiadny problém, neobjaví sa žiadna pochybnosť. Nevedomie nepozná pochybnosti.
Veríte dokonca aj takému absurdnému úkazu. Ste presvedčení o jeho skutočnosti.
  Len čo si začnete uvedomovať svoje sny a vnímať, že ide naozaj o sny, nastáva
pravý opak - nič nie je skutočné, je to len dráma mysle, psychodráma. Ste
javiskom, hercom aj scenáristom, ste režisérom, producentom aj divákom - nikto
iný tam nie je, je to len výtvor mysle. Len čo si to začnete uvedomovať, zmení
sa kvalita celého sveta v čase, keď ste hore. Potom uvidíte, že aj vtedy ide o
to isté - na väčšom javisku, no sen je rovnaký.
  Hinduisti tomuto svetu hovoria aj mája - iluzórny, snový výplod mysle. Myslia
tým, že svet je neskutočný? Nie, nie je neskutočný, lenže keď sa k nemu primieša
vaša myseľ, vytvoríte si vlastný, neskutočný svet. Nežijeme v rovnakom svete.
Každý žije vo svojom. Existuje toľko svetov, koľko existuje myslí. Keď hinduisti
hovoria, že tento svet je májou, myslia tým, že mája je realita plus myseľ.
Realitu, to, čo je, nepoznáme. Realita plus myseľ je ilúzia, mája.
  Keď sa niekto dokonale prebudí, keď sa stane buddhom, spozná realitu bez
mysle. Potom je to Pravda, Brahma/31/, Najvyššie. Pridajte k tomu myseľ a zo
všetkého sa stane sen, lebo je to myseľ, čo vytvára sny. Odstráňte myseľ a nič
nemôže byť snom - zostane len skutočnosť vo svojej krištáľovej čistote.
  Myseľ je ako zrkadlo. V zrkadle sa odráža svet. Tento odraz nemôže byť
skutočnosťou, odraz je len odrazom. Keď prestane jestvovať zrkadlo, odraz zmizne
- vtedy môžete vidieť skutočnosť. Je spln, hladina jazera je pokojná. Odráža sa
v nej mesiac a vy sa ho snažíte chytiť. Práve toto robia všetci už po mnoho
životov - snažia sa chytiť mesiac v zrkadle jazera. Samozrejme sa vám to nikdy
nepodarí, lebo to možné nie je. Musíte zabudnúť na jazero a pozrieť sa presne
opačným smerom. Tam je mesiac. Myseľ je jazerom, v ktorom sa svet stáva
iluzórnym. Je jedno či snívate so zatvorenými alebo otvorenými očami. Keď je
prítomná myseľ, potom všetko čo sa deje je snom.
  Keď budete meditovať o snoch, bude toto prvou vecou, ktorú si uvedomíte.
  Ako druhé si uvedomíte, že ste pozorovateľmi: odohráva sa sen, ale vy nie ste
jeho súčasťou. Nie ste časťou svojej mysle, presahujete ju. Ste v mysli, ale nie
ste mysľou. Dívate sa cez ňu, ale nie ste ňou. Používate ju, ale nie ste ňou.
Zrazu ste pozorovateľmi, už nie mysľou.
  A toto pozorovanie je konečným, najvyšším uvedomením. Potom už nezáleží na
tom, či prebieha sen, či spíte alebo ste hore - zostávate pozorovateľmi. Ste
stále vo svete, ale svet už do vás nemôže vstúpiť. Predmety sú prítomné, ale
myseľ nie je v predmetoch a predmety nie sú v mysli. Nastúpi pozorovateľ - a
všetko sa zmení.
  Len čo si to osvojíte, je to ľahké. Normálne vám to pripadá ťažké, skoro
nemožné. Ako byť bdelý počas snívania? Zdá sa to byť nemožné, ale nie je. Keď sa
budete každú noc pri zaspávaní snažiť o to, aby ste zostali bdelí a zaspávanie
pozorovať, bude to trvať od troch do deviatich mesiacov.
  Pamätajte však, že sa nesmiete snažiť byť bdelí v aktívnom slova zmysle, ináč
nebudete môcť zaspať. Pasívna bdelosť - rozptýlená, prirodzená, uvoľnená, ako
keď sa dívate kútikom oka (len všetkými smermi). Nebuďte príliš aktívni - len
pasívne vedomí, nevzrušujte sa tým príliš. Akoby ste sedeli na brehu rieky,
rieka tiekla a vy ju len pozorovali. Jedného dňa potom na vás spánok bude padať
ako temný plášť, ako temný závoj, akoby zapadalo slnko a nastávala noc.
Rozprestrie sa všade okolo vás, ale vo vašom vnútri stále horí plameň.
Pozorujete - ticho, pasívne. A potom sa rozbehne snový svet. Bude sa odohrávať
mnoho hier, mnoho psychodrám a vy budete stále pozorovať. Pozvoľna získate
schopnosť rozlišovať, t.j. budete vedieť, o aký typ sna sa jedná. Jedného dňa si
potom zrazu uvedomíte, že je to rovnaké, ako keď bdiete. V kvalite nie je žiadny
rozdiel. Celý svet sa stal iluzórnym. A keď je svet iluzórny, je skutočný len
pozorovateľ.

Doslov

Meč na niti

  Veľký mudrc raz poslal svojho hlavného žiaka na dvor kráľa Džanaku, aby sa
naučil to, čo mu ešte chýbalo.
  Mladík sa spýtal: "Ak ma nemôžete učiť vy, ako ma to môže učiť nejaký Džanaka?
Vy ste veľký mudrc, on je len kráľom. Čo vie o meditácii a poznaní?"
  Mudrc odvetil: "Len poslúchni, choď za ním a pokloň sa mu. Nemysli si, že ty
si sannjásin/32/ a on len obyčajný hospodár, ktorý žije vo svete, že je svetský
a ty duchovný. Zabudni na to všetko. Posielam ťa za ním, aby si sa niečo naučil,
takže dočasne bude on tvojím majstrom. Potrebuješ iné prostredie, a Džanakov
dvor a palác ti poskytne to spávne prostredie."
  Mladík neochotne išiel. Bol brahmanom, z najvyššej kasty. A kto bol ten
Džanaka? Bol bohatý, mal veľké kráľovstvo, čo však mohol naučiť brahmana?
Brahmani si vždy myslia, že len oni môžu učiť ľudí. A Džanaka nebol brahmanom,
bol kšatrijom, príslušníkom kasty bojovníkov. Sú považovaní za druhých po
brahmanoch. Brahmani sú prví, najprednejšia, najvyššia kasta. Pokloniť sa tomu
mužovi? Je proti indickému mysleniu, aby sa brahman poklonil kšatrijovi.
  Ale majster mu to kázal a on to musel urobiť. Mladík neochotne išiel a
neochotne sa poklonil. A keď sa poklonil, naozaj sa na majstra hneval, lebo mu
to bolo nepríjemné. Na kráľovskom dvore tancovali krásne ženy, ľudia popíjali
víno a Džanaka sedel medzi nimi. Mladík v sebe cítil veľký odpor, no aj tak sa
poklonil.
  Džanaka sa zasmial a povedal: "Nemusíš sa mi klaňať, ak máš v sebe taký odpor.
A nebuď zaujatý skôr, než ma spoznáš. Tvoj majster ma dobre pozná, preto ťa sem
poslal, aby si sa niečo naučil. Toto však nie je cesta ako sa niečo naučiť."
  Mládenec odpovedal: "Majster ma sem poslal, prišiel som, ale ráno sa vrátim,
lebo nevidím, že by som sa tu mohol niečo naučiť. Neprišiel som sem učiť sa piť
víno, dívať sa na tanečnice a všetky tie neresti."
  Džanaka sa stále smial: "Si unavený, zostaň na noc, odpočiň si a ráno môžeš
ísť. Kto vie, možno ťa noc naučí to, kvôli čomu ťa sem tvoj majster za mnou
poslal."
  Bolo to záhadné. Ako a čo by ho mohla noc naučiť? Zostal teda. Kráľ sa mu
postaral o jedlo a pitie a dal pripraviť najlepšiu izbu v paláci.
  Mládenec však celú noc nemohol zaspať, lebo keď pozrel nahor, videl, že nad
jeho hlavou visí na tenkej niti obnažený meč. Bolo to nebezpečné, lebo meč sa
mohol každú chvíľu odtrhnúť a zabiť ho. Aby sa teda vyhol prípadnej nehode,
zostal celú noc bdieť. Ráno sa ho kráľ spýtal: "Ako si sa vyspal, mal si
pohodlie?"
  Mládenec povedal: "Pohodlie, pohodlie - ale čo ten meč! Bál som sa, že sa pri
najmenšom závane vetra odtrhne a bude po mne!"
  Kráľ odpovedal: "Bol si unavený, mohol si sa vyspať, no predsa si nemohol
spať. Prečo? Nebezpečenstvo bolo obrovské, bola to otázka života a smrti. Preto
si bol bdelý a ostražitý. A to je aj moje učenie. Môžeš odísť, alebo niekoľko
dní zostať a pozorovať ma.
  Hoci sedím a predo mnou tancuje tanečnica, dávam pozor na obnažený meč nad
sebou. Je neviditeľný a volá sa smrť. Nedívam sa na tanečnice. Ako si ty nemohol
vychutnať pohodlie svojej izby, nepijem ani ja víno, len si uvedomujem smrť,
ktorá môže nastať v ktoromkoľvek okamihu. Stále si uvedomujem smrť, a preto som
pustovníkom aj napriek tomu, že žijem v paláci. Tvoj majster ma pozná a rozumie
mne aj môjmu poznaniu. Preto ťa sem poslal. Ak tu niekoľko dní zostaneš,
presvedčíš sa sám."

  Chcete vedieť, ako sa stať viac vedomým? Začnite si viac uvedomovať, aký je
život neistý. Smrť môže nastať kedykoľvek - v nasledujúcej sekunde môže zaklopať
na vaše dvere. Ak si myslíte, že budete žiť večne, môžete zostať nevedomí. Ako
ale môžete žiť nevedomí, ak je vám smrť neustále nablízku? To je nemožné! Život
je prchavý, mydlová bublina - jedno pichnutie a je navždy preč. Ako môžete
zostať nevedomí?
  Naplňte bdelým vedomím každý svoj čin.

  Existujú vo vás dve úrovne: úroveň mysle a úroveň ne-mysle. Alebo to poviem
takto: úroveň, na ktorej ste na okraji svojej bytosti, a úroveň, na ktorej ste v
strede svojej bytosti.
  Každý kruh má stred - možno ho poznáte, možno ho nepoznáte. Možno vás ani
nenapadne, že tam je. Musí tam však byť. Ste okrajom, ste kruhom a preto máte
stred. Bez stredu by ste nemohli existovať, no vaša bytosť má jadro.
  V tomto strede ste už buddhom, tým ktorý sa vrátil domov. Na okraji ste vo
svete - v mysli, v snoch, v túžbach, v úzkostiach, v tisíckach hier.
  Zákonite nastanú chvíle, keď uvidíte, že ste na niekoľko okamihov boli ako
buddha - rovnaký pôvab, rovnaké vedomie, rovnaké ticho, rovnaký svet blaženosti,
milosti a požehnania. Prídu také chvíle - záblesky vášho stredu - nebudú trvalé,
znova a znova budete vyvrhnutí na okraj. A budete sa cítiť hlúpo, smutne,
znechutene, bude vám chýbať zmysel života, lebo existujete na oboch úrovniach,
úrovni okraja i stredu.
  Pomaly však získate schopnosť veľmi plynule prechádzať z okraja do stredu a
naopak - rovnako ako vchádzate do domu a zase z neho vychádzate. Nevytvárate
žiadny dualizmus. Nehovoríte: "Som pred domom, ako môžem vojsť?" Nehovoríte:
"Som vnútri domu, ako môžem vyjsť von?" Jednoducho chodíte von a vraciate sa
dnu.
  Rovnako sa bdelo vedomý človek, človek s poznamím, presúva z okraja do stredu
a zo stredu na okraj. Nikdy nikde neprilipne. Z "trhoviska" do "kláštora", z
extroverta na introverta - stále sa presúva, lebo tieto dve polarity sú jeho
krídlami. Nestoja proti sebe. Musia byť vyvážené v opačných smeroch, lebo ak sú
krídla na jednej strane, vták nemôže vzlietnuť do neba. Musia byť v rovnováhe,
musia byť na opačných stranách, aj keď patria a slúžia tomu istému vtákovi. Váš
vonkajšok a vaše vnútro sú vašimi krídlami.
  Dobre si to zapamätajte, lebo myseľ má tendenciu uľpievať. Sú ľudia, ktorí sú
zafixovaní na "trhovisku". Hovoria, že sa odtiaľ nedá dostať, že nemajú čas
meditovať. Vyhlasujú, že aj kedy čas mali, nevedia, ako majú meditovať. Hovoria,
že neveria že môžu meditovať, že sú svetskí - ako môžu meditovať? Sú
materialistickí - ako môžu meditovať? Vyhlasujú: "Bohužiaľ sme extroverti, ako
sa môžeme ponoriť do svojho vnútra?" Vybrali si len jedno krídlo. Z toho,
prirodzene, pochádza ich pocit márnosti.
  Potom sú ľudia, ktorí už majú sveta po krk a utekajú z neho, utekajú do
kláštora, do Himalájí, stanú sa sannjásinmi, mníchmi, začnú žiť osamote, donútia
sa k životu v introverzii. Zatvoria oči, zatvoria všetky svoje dvere i okná,
začnú byť ako Leibnitzove monády/33/. Bez okien - a potom sa nudia.
  Na "trhovisku" boli otrávení, unavení, znechutení. Stával sa z toho blázninec,
nemohli nájsť chvíľu kľudu. Bolo tam príliš veľa vzťahov a málo voľna, málo
priestoru na to, aby boli sami sebou. Veci ich pohlcovali, strácali svoje bytie.
Boli čoraz viac materialistickí, čoraz menej duchovní. Strácali smer, strácali
samotné bdelé vedomie, ktorým sú. Ušli. Otrávení, znechutení. Teraz sa snažia
žiť osamote, žiť introvertný život, no skôr či neskôr ich to začne nudiť.
Vybrali si druhé krídlo, ale zase len jedno. Je to nevyvážený život. Podľahli
rovnakému omylu na opačnom póle.
  Nie som zástancom toho, ani onoho. Želal by som si, aby ste dosiahli také
schopnosti, že dokážete zostať na "trhovisku" a napriek tomu meditatívni. Želal
by som si, aby ste komunikovali s ostatnými, aby ste milovali, aby ste
nadväzovali milióny vzťahov, lebo tie vás obohacujú, ale aby ste aj tak boli
stále schopní zatvoriť dvere k sebe a občas si vziať od všetkých vonkajších
vzťahov voľno, aby ste nadviazali vzťah so svojím bytím.
  Nadväzujte kontakty s ostatnými, ale nadväzujte kontakt aj sami so sebou.
Milujte ostatných, ale milujte aj seba. Vyrazte do sveta. Svet je nádherný,
dobrodružný, je to výzva, obohacuje vás. Nepremárnite tú príležitosť! Kedyľvek
svet zaklope na vaše dvere a zavolá vás, vyrazte. Vyjdite bez strachu, lebo
nemáte čo stratiť, môžete len všetko získať. Ale nestraťte sa. Nepokračujte
stále ďalej a ďalej a nestraťte sa. Občas sa vráťte domov. Občas zabudnite na
svet - to sú chvíle pre meditáciu. Ak sa chcete stať vyrovnanými, mali by ste
každý deň vyvažovať vonkajšie vnútorným. Vonkajšok aj vnútro by mali niesť
rovnakú ťarchu, aby ste sa vnútri nikdy nestali nevyrovnanými.
  To je význam slov zenového majstra, ktorý hovorí: "Prechádzajte cez rieku, ale
nedovoľte, aby sa voda dotkla vašich nôh." Buďte vo svete, ale nebuďte svetskí.
Buďte vo svete, ale nedovoľte, aby svet bol vo vás. Keď sa vrátite domov, vráťte
sa tak, akoby celý svet zmizol.

  Hotei, zenový majster, išiel cez dedinu. Ľudia ho poznali ako Smejúceho sa
Buddhu - stále sa smial. Niekedy sa však so zavretými očami posadil pod strom a
nesmial sa, dokonca sa ani neusmieval. Bol dokonale tichý a sústredený. Ktosi sa
ho spýtal: "Ty sa nesmeješ, Hotei?"
  Otvoril oči a povedal: "Pripravujem sa."
  Pýtajúci sa tomu nerozumel: "Čo tým myslíš?"
  Hotei odvetil: "Musím sa na smiech pripraviť. Musím si oddýchnuť. Musím sa
ponoriť do vnútra, musím zabudnúť na celý svet, aby som sa mohol vrátiť
osviežený a znova sa mohol smiať."

  Ak sa chcete naozaj smiať, budete sa musieť naučiť aj plakať. Keď nedokážete
plakať, prelievať slzy, nebudete schopní sa smiať. Človek, ktorý sa smeje, je aj
človekom, ktorý plače - je vyvážený. Šťastný človek je aj tichým človekom,
extatický človek je aj človekom, ktorý spočíva v strede. Ide to ruka v ruke. A z
tejto previazanosti polarít sa rodí vyvážené bytie. A to je cieľ.

O autorovi

  Osho je súčasný mystik, ktorého učenie ovplyvnilo milióny ľudí každého veku a
všetkých spoločenských vrstiev. Londýnske noviny Sunday Times označili Osha za
jedného z tisícky tvorcov dvadsiateho storočia, a indické noviny Sunday Mid-Day
za jedného z desiatich ľudí - spolu s Gándhim, Nehruom a Buddhom - ktorí zmenili
osud Indie.
  O svojej vlastnej práci Osho hovoril, že pomáha utvárať podmienky pre zrod
novej ľudskej bytosti. Často túto novú ľudskú bytosť charakterizoval ako Zorba
Buddhu - bytosť schopnú si užívať pozemské radosti ako Grék Zorba a súčasne
schopnú dosiahnuť tichý kľud Guatama Buddhu. Všetkými aspektami Oshovho diela sa
ako červená niť tiahne vízia, ktorá obsahuje nadčasovú múdrosť Východu a
najvyšší potenciál západnej vedy a technológie.
  Osho je známy aj svojím revolučným príspevkom vede o vnútornej transformácii,
ktorým je jeho prístup k meditácii, zohľadňujúci zvýšené tempo súčasného života.
Jeho jedinečné aktívne meditácie sú navrhnuté tak, aby najprv uvoľnili z tela a
mysle nahromadený stres, a potom bolo ľahšie prežívať bezmyšlienkový a uvoľnený
stav meditácie.

Meditačné stredisko

Oshova medzinárodná komúna

  Oshova medzinárodná komúna, meditačné stredisko, ktoré Osho založil v Indii
ako oázu, v ktorej by jeho učenie mohlo byť uvádzané do praxe, každoročne
priťahuje tisíce návštevníkov z viac ako stovky krajín celého sveta. Nachádza sa
v Pune, asi stošesťdesiat kilometrov juhovýchodne od Bombaja. Meditačné
stredisko sa rozkladá na viac ako na tridsiatichdvoch ároch predmestia
lemovaného stromami, ktorému sa hovorí Koregaonský park. Stredisko má svoju
ubytovňu pre obmedzený počet návštevníkov, ale v blízkom okolí sa nachádza
množstvo hotelov.
  Všetky programy v stredisku sú založené na Oshovej vízii kvalitatívne novej
ľudskej bytosti, ktorá sa dokáže nielen s radosťou zúčastňovať každodenného
života, ale vie sa aj ponoriť do ticha. Väčšina programov prebieha v moderných
klimatizovaných zariadeniach a pozostáva z krátko či dlhodobých meditačných
kurzov a seminárov, ktoré sa zameriavajú na všetko - od tvorivého umenia až po
holistické liečenie, transformáciu osobnosti a zenový prístup k športu a
rekreácii. Programy prebiehajú celoročne, súčasne s celodenným rozvrhom Oshových
aktívnych meditácií.
  Kaviarne a reštaurácie na území strediska podávajú tradičnú indickú stravu a
ponúkajú výber z medzinárodných jedál, pričom všetka zelenina je organicky
pestovaná na farme, ktorá patrí stredisku. Stredisko má aj svoju vlastú
zásobáreň filtrovanej vody.
  Pre viac informácií navštívte internetovú stránku www.osho.com, kde nájdete
najbližšie Punské informačné centrum (Pune information Center).

Poznámky

/1/ zakladateľ zoroastrizmu (zaratuštrizmu) zo 6. storočia p.n.l.

/2/ autor základného textu taoizmu, Kaninickej knihy, o ceste Tao a jej sile
    (4.-3. storočie p.n.l)

/3/ indický básnik a mystik (1440-1518)

/4/ zakladateľ sikhizmu (1469-1583), pokúšajúceho sa zladiť učenie hinduizmu
    a islamu

/5/ zbierka veršov pripisovaná Buddhovi - jeden z najprekladanejších
    buddhistických textov

/6/ rusko-americký mystik a duchovný učiteľ

/7/ I.P.Pavlov (1849-1936) - ruský fyziológ, objaviteľ podmienených reflexov
    B.F.Skinner (1904-1990) - americký behaviorista, ktorý ovplyvnil
      smerovanie psychológie 20. storočia

/8/ Buddhove naučenia v ľudovom štýle

/9/ bengálsky duchovný učiteľ, básnik a filozof, propagátor integrálnej jogy

/10/ Budddhov rovesník (540-468 p.n.l) zvaný Džina, zakladateľ džinistickej
     komunity

/11/ B.A.W. Russel (1872-1970) - anglický filozof , logik, esejista a sociálny
       kritik - známy prácami z matematickej logiky a analytickej filozofie
     A.N.Whitehead (1861-1947) -  anglický matematik, logik a filozof,
       spolupracovník B.A.W. Russela
     M.Heidegger (1889-1976) - nemecký filozof, zakladateľ existenciálnej
       fenomenológie
     J-P. Sartre (1905-1980) - francúzsky existencialista presadzujúci slobodu
       jednotlivca, s plnou zodpovednosťou za svoje rozhodnutia a činy

/12/ indický výraz pre Mount Everest

/13/ komentáre k Védam - najstaršie asi zo 7. storočia p.n.l.

/14/ významný sufistický mystik, ktorý bol za svoj výrok popravený

/15/ grécky filozof (6.-5. storočie p.n.l) - zakladateľ metafyziky

/16/ významný indický duchovný učiteľ (1895-1986)

/17/ anglické "fall in love" - zamilovať sa (doslova upadnúť do lásky)

/18/ ústredná postava vtipov a príbehov v arabských krajinách

/19/ indický filozof (okolo r. 800) - zakladateľ jednej zo škol védanty

/20/ logická schéma od dvoch predpokladov k záveru s rovnakou stavbou ako
     predpoklady

/21/ pôvodne zrieknutie sa sveta, u Osha spojenie svetského a duchovného

/22/ nemecký filozof praktizujúci v Japonsku zenovú lukostrelbu

/23/ zenový majster - Rinzai - podľa japonského prepisu mena

/24/ liečebná metóda zosúladenia ľudskej bytosti s gravitáciou

/25/ klasická čínska kniha, tzv. Kniha premien (najstaršie časti z 12.-11.
     storočia p.n.l)

/26/ dynamická meditácia má päť fáz, každá v trvaní asi desať minút:
     1. fáza - hlboké dýchanie
     2. fáza - prejavenie potlačených emócií
     3. fáza - skákanie na pätách s rukami nad hlavou, pri dopade na päty
               sa vysloví mantra HU
     4. fáza - tretia fáza sa náhle ukončí po dopade na päty - stuhnutie
               v polohe pri dopade a pozorovanie vnútorného priestoru
               vytvoreného predošlými fázami
     5. fáza - uvoľnenie a prejavenie vďaky existencii za túto meditáciu -
               napríklad tancom

/27/ (džiberiš) - drmolivý

/28/ perzský sufistický mystik, astronóm a básnik (1048-1112)

/29/ výraz pre osvietenie v zenovom buddhizme (samadhi v hinduizme)

/30/ stoj na hlave v hathajoge

/31/ konečná, najvyššia skutočnosť

/32/ ten, kto opustil svet a nastúpil cestu oslobodenia

/33/ nemecký filozof (1646-1716); Leibnizova monáda - najjednoduchšia
     netelesná jednotka existencie